Antická filozofia
Napísal iba jedno dielo s príznačným názvom Peri fyzeos. Podobne ako Empedokles hovoril o stálosti súcna, ktoré nevzniká a nezaniká. Predmet sa iba produkuje zmiešaním a rozdelením, ale nevzniká a nezaniká. Hovorí nám o tom základný zlomok. „Gréci nemyslia správne o vznikaní a zanikaní. Lebo žiaden predmet nevzniká a nezaniká, ale vychádzajúc z vecí, ktoré sú, produkuje sa zmiešaním a rozdelením. Preto by správne mali nazývať vznikanie miešaním a zanikanie oddelením, preto bude všetko púhe meno, čo si dohovorili ľudia vo svojom presvedčení, že je to pravé, vznik i zánik, bytie a nebytie.“
Veci, z ktorých sa produkuje ostatné nie sú štyri ako u Empedokla. Je ich nekonečne veľa. Sú podobne ako u Empedokla nehybné. Nazýva ich spermata- semená. Sú úplne rôzneho druhu- nekonečné počtom druhoch, rôznych foriem, farby, chute. Možno ich nekonečne deliť. „Pretože u malého nie je žiadne najmenšie kvantum, ale vždy je ešte menšie /pretože je nemožné, aby rozdelením zaniklo/, ale tiež u väčšieho je vždy ešte niečo väčšieho. A malému je svojím množstvom rovné, sama pre seba je každá vec rovnako veľká.“ B 5. Sú samozrejme počtom nekonečné. Aristoteles ich nazýva homoiomereia, no toto nebol Anaxagorov termín. Sú rovnaké a aj ich časti sú rovnaké. Keďže sú nekonečné v mnohosti a do nekonečna deliteľné, všade je prítomné čosi aj z inej časti. Žiadnym delením sa nedá dostať k ničote- to je jeho odpoveď Zenónovým apóriám. No ktorá časť prevláda, takej kvality zmesi zostanú. A taktiež každá vec ostáva zmesou. Preto Anaxagoras hovorí, že všetko je vo všetkom. „A keďže je rovnako dielov veľkého i malého, je tak aj vo všetkom všetko a nemôže byť žiadne odlúčené bytie, ale všetko odhaľuje podiel všetkého. Keďže nejestvuje žiadne minimum bytia, nemôže sa oddeliť ani samo pre seba, ale tak ako na počiatku, aj teraz je všetko dohromady. Vo všetkých veciach je obsiahnuté mnohé a rovnaké množstvo toho, čo sa vylučuje vo väčšom a menšom.“
Ako dochádza k vzniku samotných vecí? „Ak je tomu tak, treba sa domnievať, že vo všetkom spojujúcom sa je obsiahnuté mnoho rozmanitého a semená všetkých vecí, majúce rozmanité tvary, farby a chuti. A že spojením vznikli takisto ľudia a aj ostatní tvorovia majúci dušu.“ Prv jestvoval iba chaos a z neho bolo treba urobiť kozmos. Všetko bolo vo všetkom, no nejestvovali jednotlivé veci. „Avšak skôr, než sa to odlúčilo, zatiaľ čo boli všetky veci pohromade, nebola zreteľná ani žiadna farba, pretože tomu bránilo zmiešanie všetkých vecí, vlhka a sucha, tepla a chladna, svetla a tmy, a bolo v tom tiež mnoho zeme, semená nesčíselné počtom a navzájom sa nikdy nepodobajúce. Veď ani z ostatných vecí sa nepodobá žiadna druhej. Ak je tomu tak, treba sa domnievať že vo všetkom sú obsiahnuté všetky veci“. Veci vznikajú na základe zmiešania spermat ale toto sa nerobí samovoľne. Treba na to silu, ktorá pôsobí mimo spermat. A touto silou je nús. Je od všetkého oddelený a chápajúci. „... je nekonečný, samovládny, nie je zmiešaný so žiadnou vecou, ale je sám o sebe“ –B 12. Anaxagoras nechce vykladať veci cez prirodzenú teológiu, použije silu mimo prírody, ktorá rozhodne nie je božská. Nús zabezpečuje vznik vecí, premiešava semená vzájomne vo víre.
„Ostatné má na všetkom podiel, nús však nie je určený medzou a samovládny, nezmiešaný s ničím iným, pretože keby bol zmiešaný s ostatným, mal by účasť na všetkých veciach za predpokladu, že by bol vôbec s niečím zmiešaný. Pretože ako som povedal zhora, je vo všetkom podiel všetkého, a potom by mu primiešané látky vadili, takže by nemohol tak dobre vykonávať vládu nad všetkými vecami, ako sám pre seba. Pretože nús, je najjemnejší zo všetkých vecí i najčistejší z nich a má o všetkom všetko poznanie a najväčšiu silu. A všetko, čo je väčšie a menšie, má dušu, podlieha duchu. A tak má nús vládu i nad všetkým vírivým pohybom, tak všetok vír má počiatok. A tento pohyb započal najprv na určitom malom mieste, zväčšuje sa však a bude sa zväčšovať. A všetko, čo sa miesilo, odlučovalo i vylučovalo, to všetko poznal nús, i tento otáčavý pohyb, ktorý teraz prevádzajú hviezdy, Slnko a mesiac, vzduch aj éter /takto nazýval oheň/, ktoré sa odlučujú. A odlučuje sa od riedkeho husté a od studeného teplé a od tmavého žiarivé a od mokrého suché. Mnohé veci tak majú mnoho dielov. Úplne sa neoddeľuje ani nezlučuje jedno od druhého, okrem nús. Nús si je potom vždy roveň, nech je to duch väčší či menší. Z ostatného potom nič sa nerovná ničomu inému, ale to, čoho v čom je najviac, to ako najzreteľnejšie je a bolo raz každou vecou.
O povahu núsu panuje spor medzi vykladačmi. Niektorí ho na základe toho, že je najjemnejší a najčistejší považujú za materiálnej povahy. Iní ho na základe jeho rozumnosti považujú za duchovný princíp. No zrejme sám Anaxagoras ešte neoddeľoval matériu a duchovno, vtedajšie myslenie tieto záležitosti bralo fenomenálne. Nús ako vír, vírivým pohybom vytvára z chaosu veci.
Vnímanie sa deje opačným živlom, vnímanie pôsobí cez protiklady. O kozmológii vieme iba z doxografie- C zlomky. Nebeské telesá sú časťami Zeme, ktoré sa svetovým otáčaním odstredivou silou odtrhli od Zeme a rozžhavili v ohni, ktorý je okolo Zeme. Zem je uprostred víru, plochá je na víre ako poklop.
Aristotelova logika a metafyzika
1. Cicavce nevedia po japonsky
2. Svište sú cicavce
Záver: Svište nevedia po japonsky
Jestvujú štyri druhy základných súdov: všeobecné kladné- všetky sú, všeobecné záporné- všetky nie sú, čiastočné kladné- niektoré sú, čiastočne záporné- niektoré nie sú. Tieto súdy sa dajú usporiadať do štyroch figúr, pričom pre každú z nich jestvuje niekoľko platných súdov, napr. Barbara platná v 1. figúre a Celarent taktiež v I. figúre. Takto je možné usporiadať logický štvorec. Jeho hlavná logická zásada, vylúčenie sporu, zákon identity a zákon vylúčenia tretieho sa dá redukovať na dve formuly, a=a; a súčasne a´ nejestvuje.
Smerom nadol môžeme priraďovať k jednotlivinám. Ani smerom nahor to nie je nekonečné. Jednoducho pojmy sú ohraničené. Nahor pri nadradených a nadradených pojmoch sa dostávame do druhov a rodov. Hranica je v kategóriách.
Aristoteles rozlišuje 10 kategórií. Venuje im spis kategórie, najkomentovanejší filozofický spis doterajšej filozofie vôbec. Podľa Kategórií, akékoľvek slovo vo vete znamená jednu z kategórií. Sú to podstata /úsia/, kvalita /poiotés/, kvantita /poson/, vzťah /pros ti/, miesto /pú/, čas /pote/, poloha /keisthai/, vlastníctvo /echein/, činnosť /poein/, trpnosť /paschein/.
Za najdôležitejšiu kategóriu považuje podstatu. Podstata je to čím vec je – bytnosť /to ti én einai/, substrát- podmet- na čom vec je /hypokeimenon/, všeobecné /to katholu/, rod /to genetos/. Hoci sa to vysvetľuje zložitejšie, prvou podstatou je jednotlivina a druhou podstatou sú druhy a rody. Prvá podstata je to čo sa v ničom nevypovedá a v ničom nenachádza. Teda prvá podstata je jednotlivina, nenachádza sa v nijakom pojme a v ničom sa to nevypovedá. Je to to de ti /toto tu/. Ostatné kategórie, ktoré nie sú prvou podstatou sú prípadky /symbebékos/. Prvá podstata je celok. Ten je prv než časť. Aristotelova v stredoveku modifikovaná otázka, či bolo skôr vajce alebo sliepka je Aristotelom riešená v prospech sliepky.
Ak chceme skúmať pravdu, máme dôjsť k podstate bytia. K nej dôjdeme tak, že skúmame príčiny bytia a tie sú štyri. 1. látková príčina /causa materialis/, Spočíva v látke z ktorej sú všetky telesá. Látková príčina je princípom individuácie. Ona zabezpečuje jednotlivosť prvej podstaty. Látka je možnosť, dynamis. V látke je len suma toho, čím sa môže stať. Samotná skutočnosť je spôsobená druhou príčinou: 2. formálna príčina /causa formalis/, Spočíva vo forme /eidos/. Forma je energeia. Ak sa ňou uskutoční účel, je to entelecheia /to čo má v sebe samom cieľ/. Jednotliviny sú jednotou látky a formy, forma je aktívnou príčinou v látke. Forma alebo tvar je aktívnou príčinou. 3. Treťou príčinou je účinná príčina alebo pôsobiaca príčina /causa efficiens/ Je zdrojom pohybu a aj príčinou zmeny možnosti na skutočnosť, z aktu na potenciu. 4. Účelová alebo konečná príčina./causa finalis/ Je to príčina cieľa pohybu. Je to rozumná príčina, ona prispôsobí okolnosti tak, aby sa z látky stalo niečo konkrétne, ona usporadúva ostatné príčiny aby vzniklo to čo je účelom.
Každá veda skúma určitý rod súcna. Metafyzika skúma súcno ako súcno. /ón hé ón/. Je to veda o súcne ako o súcne. O ničom konkrétnom, okrem Aristotelovho boha.
Zaujímavá je Aristotelova fyzika. Základnou kategóriou je pohyb. Pohyb je zmena z možnosti do skutočnosti, z potencie do aktu. Tento sa u Aristotela delí, podľa jednotlivých kritérií. Pohyb podľa podstaty sa delí na vznik a zánik. Zmena z nepodmetu na podmet je vznik, z podmetu na nepodmet je zánik. Pohyb podľa kvantity je rast a zmenšovanie. Pohyb podľa kvality je zmena kvality, pohyb podľa miesta je presun. Presun sa delí ďalej, ale to vysvetlíme na rozdelení sveta.
Svet u Aristotela sa delí na sublunárny a supralunárny. Rozdeľuje ich obežná dráha Mesiaca. Pod dráhou Mesiaca je sublunárny svet. Jeho matéria pozostáva zo štyroch elementov: oheň, voda, zem, vzduch. Medzi nimi vznikajú látky a to podľa kvality. Látka studená a suchá je zem, studená a vlhká je voda, teplý a suchý je oheň a teplý a vlhký je vzduch. Látky vznikajú podľa vlastností jedny z druhých. Okrem kvalitatívneho vznikania sa ešte premieňajú aj kvantitatívne- miešajú sa. V sublunárnom svete zaberajú živly svoje prirodzené miesto. Zem ho má dolu, je stredom sveta. Vyššie má svoje miesto voda, ešte vyššie vzduch a najvyššie oheň. V sublunárnom svete jestvuje aj vznikanie a zanikanie. V sublunárnom svete poznáme pohyb vzhľadom na stred. Je to do stredu, od stredu a okolo stredu. Stred je stredom Zeme a stredom sveta vôbec. Supralunárny svet je iný ako sublunárny. Nie je v ňom možný zánik, je večný. Sú tam hviezdy, planéty a ich pravidelné i nepravidelné dráhy. Kruhový pohyb považoval za najdokonalejší, pretože nemá protivu. V supralunárnom svete sa všetko pohybuje iba kruhovo- okolo stredu. Celý supralunárny priestor je z éteru. Éter je piata substancia, piaty element. Aristoteles zaviedol piaty element, aithér, aby odlíšil supralunárnu sféru od sublunárnej. Aithér totiž má iba potenciu k zmene miesta, k inému pohybu nie. Jeho prirodzené miesto je za sférou Mesiaca. Nebesia teda nevznikli a nezanikli, len sa kruhovo pohybujú, okolo stredu, hviezdy pravidelne kruhovo a planéty nepravidelne kruhovo. Okrem sublunárnej sféry je aithér všade prítomný. Okrem prvého neba /sféra hviezd/ jestvujú ešte ďalšie nebá, sféry planét, až 55, od toho máme frázu v siedmom nebi. Aithér mal veľkú úlohu vo fyzike až do postulovania teórie relativity. Vzhľadom naň sa určovala absolútna poloha.
No iba živé bytosti majú v sebe zdroj pohybu. Samovoľný pohyb má miesto iba v ojedinelých úvahách, ktoré nezapadajú do ostatného diela. Všetko musí mať svoj pôvodný zdroj pohybu. A to je prvý hýbateľ. Je to boh. Je iba čistou formou. Je dokonalý, čistý akt, nie potencia. Sám je rodom, esencia splýva s existenciou, lebo nemá principium individuationis- látku. Je len čistou formou, entelecheia, bez možnosti, bez indivídua. Jeho jedinou úlohou bolo rozhýbať svet. Potom už nemôže nič iné, pre svoju vznešenosť a čistú formu, iba myslieť, aj to iba sám na seba. Je to chudák a narcis. Je to jediný predmet metafyziky, ktorá sa okrem súcna ako súcna zaoberá bohom- prirodzená teológia.
Empedokles
Empedokles vychádza z Parmenida, na Parmenidovi stavia a snaží sa vytvoriť na parmenidovskom pôdoryse filozofiu prírody. Niektoré jeho zlomky doslova evokujú súhlas so zakladateľom eleatskej školy. „Hlupáci, ich úsilie sa prejavilo slabými myšlienkami, keďže si myslia, že môže niečo vzniknúť, čo prv nebolo, alebo že niečo môže zomrieť a celkom zaniknúť.“; „Že z nesúcna niečo vzniká, je nemožné, a že súcno úplne úplne zmizne, sa nedá dosiahnuť ani to nemôže byť známe. Preto bude vždy tam, kam sa postaví.“ Súcno- to ón je teda stále, a veci vznikajú jeho premenou. Išlo o to vznik vecí nejako vysvetliť. Dôležitý je pri tom nasledujúci zlomok: „Chcem oznámiť niečo iného: Nejestvuje žiadne narodenie pre to, čo je smrteľné, ani koniec v očakávanej smrti, jestvuje len miešanie a výmena toho čo je zmiešané, a narodenie sa volá len u ľudí.“
Vznik vecí, včítane zániku a vzniku človeka je iba zmiešaním nevzniknutých elementov. Tieto elementy sa nazývajú rizómata. Prekladá sa to ako korene alebo proste živly. Jestvujú 4 rizómata: Herakleitov oheň, Anaximenov vzduch, Thalésova voda a zem Xenofanovej kozmológie. No kým u ostatných predsokratikov sa elementy buď transformujú na rôzne iné stavy, prípadne sú poňaté mytologicky a nie ako konkrétna látka, u Empedokla ostávajú rizómata kvalitatívne nemenné, navzájom sa spájajú a rozdeľujú. Empedokles teda ako rizomata označil štyri základné živly antickej filozofie. No elementy sa nedokážu sami dostať do diania. Ako príčina spájania a rozdelenia fungujú dve kozmické sily, Láska a Nenávisť, alebo Svár. Sú to prirodzené sily. Nenávisť rozdeľuje a láska spája rizómata /živly/. Pokiaľ jeden zo živlov prevláda, taký nastáva aj účinok. Miešanie, mixis pôsobí láska /filia/, spája živly cez ich protikladnosť. Láska takto vytvára ľudí, rastliny, zvieratá. Vytvorí svet, kosmos. Nakoniec láska vytvára Sfairos. Je to dokonalá svetová guľa. Rizómata i Sfairos majú božskú podstatu, sú božské. Sfairos je stav najbližší jednote všetkého súcna. V ňom zanikajú jednotlivé veci a vnútorne sa rozlučujú, aby sa mohol zlúčiť Sfairos. No Svár, Neikos ich opäť rozdelí. Tu sa snaží Empedokles spojiť eleatské bytie s realitou fenoménov. Svet je udržovaný v behu premien vzájomným pôsobením lásky a sváru. Keby absolútne prevládala láska, elementy by sa neodlišovali a tvorili by Sfairos, keby prevládal iba Svár, elementy by boli oddelené a nevznikli by nijaké veci.
No zostáva tu dosť nejasného. Pokiaľ Empedokles hovorí o bohu, je to len Sfairos a rizómata, alebo aj niekto iný? A aký má vzťah toto božstvo k olympským božstvám? Spomína aj večných duchov, otvorená ostáva otázka ako tí so všetkým súvisia.
Svet vznikal zo vzduchu, z neho sa oddelil oheň, potom zem, z ktorej na konci vytiekla voda. Najstaršími organizmami sú stromy, boli tu skorej ako bolo slnko. Majú v sebe veľa zo zeme, až po nich sa objavujú zvieratá, ktoré vznikli vývojom. Postupne sa vyvinul človek. Súbežne vznikli niektoré typy ľudí, niektoré bez jednotlivých orgánov, iné zasa obojpohlavné. Prežili iba najdokonalejšie z nich.
Človek vníma cez póry, takto do jeho tela vniká to čo pôsobí na zmyslové orgány. Podobné vnímame podobným, podobné živly. Ohňom spoznávame oheň, vodou vodu atď, hoci rizómata pre ich malosť nevidíme. Pomocou krvi myslíme, pretože v krvi sú 4 korene rozdelené rovnomerne.
Ľudská duša je daimón, na základe prvého hriechu zvrhnutý z Olympu. Uznáva metempsychósis, sťahovanie duší. Pokiaľ človek dodržiava určité pravidlá, duše sa narodia do stále dokonalejších a dokonalejších existencií a nakoniec sa uvoľnia z cyklu metemsychósis.
Jeho spis sa v podstate skladá z troch hlavných argumentov, ktoré počítajú so všetkými možnosťami situácie súcna. Nič nie je, keby aj niečo bolo, nedalo by sa to spoznať, keby sa to aj dalo spoznať, nedalo by sa to povedať. To je hlavná myšlienka textu. Nota bene, v tomto výklade sa držíme verzie MXG, ktorú napísal nám neznámy peripatetik a nie tej známejšej zo Sexta Empirica. Podľa nových výskumov je totiž pôvodnejšia a dokonca sú názory, že Sextova verzia je na nej závislá.
Po vyjadrení hlavnej myšlienky prechádza Gorgias k postupnej argumentácii. Nie je ani bytie, ale ani nebytie. Pokiaľ by bolo možné, aby niečo nebolo, potom by bolo rovnako možné, pretože by niečo mohlo nebyť, rovnako je možné aby niečo bolo. Potom by veci rovnako boli ako aj neboli. A to nie je možné, preto o niečom konkrétnom nemožno povedať ani že je ale ani že nie je. Pokiaľ pripustíme takú možnosť, že niečo nejestvuje, potom nie je možné že niečo jestvuje. A tak nie je možné povedať, že bytie nie je. Pokiaľ by jestvovať a nejestvovať bolo to isté, potom nemôže nič jestvovať, pretože nesúcno nie je a súcno, pokiaľ je s nesúcnom identické, taktiež nie je.
Vlastný dôkaz že nič nie je Gorgiás rozpracúva nasledovne. Ak niečo je, je to večné, alebo to vzniklo. Nemôže existovať večné, pretože nevzniknuté nemá nijaký začiatok a je aj bez medze. Je neohraničené a keďže nemá hranice, nemôže byť v niečom a teda nemôže byť niekde a tak nebude nikde a teda nie je. Nemôže byť ani vzniknuté súcno, pretože by vzniklo zo súcna /ktoré by bolo nevzniknuté a to nie je/ alebo z nesúcna, čo tiež nie je možné /ako ukázal Melissos/. Obe možnosti sú vylúčené. Ak čosi je, je to jedno alebo mnohé. No jedno nie je, lebo ak by bolo jedno, bolo by to netelesné /ako u Zenóna z Eley/ a nič netelesného nemôže byť. No nemôže byť ani mnohé, lebo je to zložené z jednotiek a ako sem ukázali, jedno ako netelesné súcno nemôže jestvovať. Pokiaľ čosi je, je to v pohybe alebo bez pohybu. Keby sa súcno hýbalo, stávalo by sa nesúcim, lebo v zmysle súcna ako takého nie je pohyb /u Parmenida/. Keby sa hýbalo, ak by to bolo po častiach, bolo by čiastočne nesúce a ak by vcelku, úplne nesúce- ani jedno ani druhé nemôže byť, ako sme ukázali vyššie. Hoci to nie je priamo uvedené- ide len o výťah z textu, nie je možné ani to aby súcno bolo bez pohybu. Teda nič nejestvuje.
No ostáva možnosť, že všetko myslené je súce a nesúcno nie je ani myslené- ako u Parmenida, alebo potom myslené nie je súcno a v tom prípade nie je poznanie možné vôbec. No pokiaľ by všetko čo myslíme, všetky myšlienky mali jestvovať, potom by nebola nijaká lož a všetko by bola pravda, napr. že Robo Kazík je spevákom v skupine Obituary. No aj to čo poznávame zmyslami, videné a počuté jestvuje iba v tom zmysle, v akom je myslené- a to je veľmi nedostatočné ako píšeme vyššie. Sama kontrola rozumu nad zmyslami je teda tiež nedostatočná.
To čo vidíme, teda nemožno vypovedať zo strany hovoriaceho, lebo je to rovnako nesúce ako myslené, ten počúvajúci zasa nedokáže rozumieť čo hovoriaci videl, lebo veci proste nie sú to isté čo slová a vnemy tiež jestvujú len tak nedokonale ako myslené. Aj keby sme to vedeli povedať, nebude to počúvajúci rozumieť, myslieť si niečo čo je v podstate klamlivé, lebo by si to isté klamlivé mysleli 2 osoby, a to nie je možné. No a aj keby si to isté mysleli, tak by neboli totožné ich vnemy, veď dvaja nemôžu mať rovnaké vnemy.
Tento Gorgiov spis znamenal vo vtedajšej filozofii obrovský rozruch a je to perla logiky.
Thalés: Okrem objavu sústredných kružníc je veľmi významný aj vo filozofii. Najhlavnejším prameňom pre rekonštrukciu jeho náuky je zlomok A 12 z Aristotela /béčka sa žiaľ nezachovali/: „Väčšina tých, ktorí sa prví zaoberali filozofiou si myslela, že počiatky vecí sú iba v podobe hmoty. Lebo to, z čoho sú všetky veci a z čoho na počiatku vznikajú a do čoho na konci zanikajú, pričom podstata ostáva a menia sa len jej stavy, vyhlasujú za prvok a počiatok súcna. Preto sa domnievali že nič ani nevzniká, ani nezaniká, keďže sa stále takáto podstata zachováva. Pravda, pokiaľ ide o počet a druh takého počiatku nie sú všetci rovnakej mienky. Thalés však, pôvodca takejto filozofie hovorí, že je to voda /preto tiež hlásal že zem spočíva na vode/. Možno čerpal túto domnienku z pozorovania, že potrava všetkých vecí je vlhká a že z vlhka všetko vzniká, je počiatkom všetkého, túto domnienku mal teda i z toho i z tohto, že semená všetkých vecí sú vlhké.“
Aristoteles pravda vidí veci zjednodušene. Predsokratikov vníma ako tých, ktorí sa sporili o nejakú konkrétnu látku, z ktorej vznikol svet. Je to jednostranný pohľad. Vari najbližšie k jeho hodnoteniu majú Miléťania, no ani u nich to nemožno takto hodnotiť. Marxistické hodnotenia o materializme väčšiny predsokratikov sú z nášho pohľadu hrubou dezinterpretáciou raného gréckeho myslenia.
Thalés už nepatrí medzi mudrcov ako takých, ale sa už zaoberá aj filozofiou. Pravda je, že máme o ňom málo informácií a mnoho vecí na neho jednoducho navŕšili, lebo sa to na prvého filozofa patrí. Okrem známych objavov v matematike /vraj prvý dokázal, že priemer delí kružnicu na rovnaké časti/ dokázal predpovedať i zatmenia, napr. 28. 5. 585 p.n.l. . Tieto znalosti mal pravdepodobne z východu.
Je nepravdepodobné, že používal pojem arché. Počiatok u neho mal charakter živlu, ale bol ešte spojený s mýtopoetickou skúsenosťou. V Enuma eliš, a takisto v egyptskej a chaldejskej mytológii má voda dôležitú úlohu. Mýtopoetickú skúsenosť spojil Thalés so skúmaním. Veci sa pri zahrievaní na extrémnu teplotu topia. Kde je voda, tam je život, voda je princípom života, aj semená všetkých vecí sú vlhké. Voda sa viditeľne a ľahko premieňa na tri skupenstvá. Okrem toho sa voda hýbe, voda je ľahko pohyblivá.
Ak môžeme veriť Aristotelovi, zlomok A 22 hovorí: „Zdá sa, že podľa toho čo sa spomína aj Thalés pokladal dušu za čosi pohyblivé, keď povedal že magnetovec má dušu, keďže hýbe železom.“ Podľa tohto zlomku považoval Thalés akýkoľvek pohyb za prejav života, oživenia konkrétneho nositeľa pohybu. Proste všetko čo sa pohybuje, žije aj keď na prvý pohľad ako živé nevypadá. Tento postoj nazývame hylozoizmus, pravda je to modernejší termín, Thalés nevnímal látku tak ako Aristoteles, u neho je to ešte spojené s mýtom.
Kozmológia je jednoduchá, Zem, obkolesená vodou na vode láva. O tom či niečo napísal alebo nie sa vedú spory.
Anaximandros: Zrejme napísal svoj spis Peri fyzeos, ak vôbec v tej dobe už spisy mali názvy, ešte to čítal Aristoteles, dokonca v II. storočí pred Kr. to ešte existovalo. Podstatné pre jeho výklad sú tieto základné zlomky: B 1- „Anaximandros vyhlásil za počiatok a základný prvok vecí neobmedzené -apeiron- keď ako prvý použil toto meno pre počiatok. Hovorí však, že to nie je ani voda ani iný z takzvaných živlov, ale akási neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia a svety v nich.“ Na prvý pohľad látka, ktorá sa zmení na čokoľvek, no zlomok vysvetľuje ďalej „Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú, lebo si za neprávosť navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času.“
Zrejme používal pojem arché, ale iba v technickom zmysle, nepoužíval ho ako fyzikálny základ sveta ako si to predstavovali Aristoteles a Teofrastos. Apeirón nemožno vnímať látkovo. Iste, Anaximandros verí v jeho existenciu. No nepredstavuje si veci tak, že vzniknú z apeira ako zo svojej príčiny vo fyzikálnom zmysle. Apeirón leží mimo predmetov vtedajšieho sveta. Všetko trvá do určitého času a potom zanikne. Tak myslí ten vznik a zánik ako pokutu. Jestvuje nejaká látka, apeirón, no Anaximandros to nerieši ako vznik z konkrétneho apeira a vzápätí zánik ako do konkrétnej príčiny. Je to koncepcia večného návratu prevedená z mýtu do filozofie. Čo vzniká, musí aj zaniknúť, nijaká z čohokoľvek vzniknutá vec netrvá večne.
Je to boj protikladov, protiklady sa potierajú navzájom, všetko sa raz zničí a teda všetko ovláda apeirón. Preto to nemôže byť voda ako u jeho predchodcu, lebo by ju protiklady vylúčili. Apeirón je ustavičná premena, hoci Anaximandros verí v jeho existenciu ako čohosi reálneho, chápe ho ako základ ktorý sa nikdy nevyčerpá a nie ako látkovú príčinu vecí. Či si ho predstavoval ako neutrálnu ale jestvujúcu látku je otvorená otázka historikov filozofie. Moderné výskumy hovoria, že je to skôr princíp premeny a kolobehu ako látka.
Zaujímavá je jeho kozmológia. Zem má tvar valca a vznáša sa v strede vesmíru. Okolo seba má vzdušný obal, tento má prieduchy a cez ne je možné vidieť nebeské telesá. Ak sa tie prieduchy zapchajú, je zatmenie Slnka a Mesiaca. Nebeské telesá sú ohňovej povahy, sú nad vzduchom. Aj blesk je zapríčinený narazením ohňa do vzdušného obalu a jeho prerazením. Pripomína to pozdejšiu Aristotelovu kozmológiu. Anticipuje tu Newtonovu gravitáciu.
Zaoberal sa i geografiou, prvý zostrojil model nebeskej oblohy, vytvoril mapu Grécka, a venoval sa i matematike.
Anaxinenes: Bol pravdepodobne Anaximendrovým žiakom. V svojej dobe bol veľmi obľúbený, považovali ho za veľkého filozofa, dodnes ho niektorí bádatelia dávajú nad Anaximandra. Obľúbenosť spočívala hlavne v tom, že písal jednoduchým jazykom, dialektom, najmä oproti Anaximandrovmu básnickému jazyku je to diametrálny rozdiel, myšlienky formuloval v jazyku ľudu.
Anaximenes sa zaoberal meteorológiou a to determinuje aj jeho filozofické názory. Pohyb sa vysvetľuje výparmi. Búrka, hrom alebo vietor je len pohybujúci sa vzduch. Vzduch sa zhusťuje a všetko uvádza do pohybu. Takto vzniká aj vietor.
Najdôležitejším prameňom je zlomok B 2 „Anaximenes vyhlásil vzduch za počiatok vecí, lebo z toho vzniká všetko a toto sa opäť všetko rozkladá. Hovorí predsa; ako nás duša, ktorá je vzduch ovláda, tak dych a vzduch objímajú celý svet.“ Anaximandrov vplyv cítiť v tom, že vzduch vníma ako neobmedzený vzduch. Je to neurčiteľná nekonečná látka, nie tak celkom sa stotožňuje s konečnou látkou.
Anaximenes reflektuje na Anaximandrovo apeirón, no podľa neho to nemôže byť nijaká skrytá podstata ako apeirón Anaximandros uznáva. Je to vzduch, aj keď má prívlastok neobmedzený. Je to zrejme preto, lebo kým voda, zem a oheň si môžu byť protikladmi- voda a zem, voda a oheň, vzduch nemá prirodzený látkový protiklad v zmysle tradičných štyroch živlov (voda, vzduch, oheň, zem). Základom všetkého je zhusťovanie a zrieďovanie. Zhusťovaním vznikajú všetky studené živly, zrieďovaním zasa teplé. Zhusťovaním tak vzniká vietor, chladnejší ako vzduch, potom oblak, voda, zem, skala. Zrieďovaním vzduchu vzniká oheň ako teplejšie od vzduchu. Zhusťovanie a zrieďovanie vzduchu je teda kritériom zmeny.
Jeho kozmológia je vlastne organickou súčasťou jadra jeho učenia. Zem je plochá, je v strede a riedke nebeské telesá z ohňa sa vznášajú okolo. Slnko je tiež ploché, riedke a ohnivé, predstavoval si ho tenké ako list.
Platón- etika a sociálna filozofia
Platón- teória štátu a etika
Areté je fronésis. Cnosť je rozumnosť. Platón hovorí o cnosti ako o naučiteľnej, cnosti sa možno učiť, je len jedna a spočíva na vedení. Cnosti sa možno naučiť, zlo je prejavom slabosti a omylu. Najvyššie dobro je blaženosť /eudaimoniá/. Platón rozoznáva štyri druhy cností: Andreia. Andreia je cnosť muža, cnosť bojovníka. Je to zmužilosť alebo odvážnosť. Jednoducho smelosť, nebojácnosť je zmužilosť, andreia. V duši ju reprezentuje srdnatá časť duše, jeden z koní podľa Faidóna alebo časť duše usídlená medzi hrdlom a bránicou. Sofrosyné- prekladá sa ako zdržanlivosť. Zodpovedá časti duše, ktorá sídli v časti pod bránicou. Môže sa chápať dvojako. Je to zdržanlivosť ako odolnosť proti pokušeniam, ako sebaovládanie pred vášňami. Inak sa sofrosyné chápe ešte aj ako zdržanlivosť v záveroch. Správny človek si uvedomuje, že neznalosťou zmyslu života, pokiaľ nepochopí ideu dobra je v praxi iba to, že nič zásadné o živote nevie, nič z etického hľadiska nemôže vypovedať. Ďalšou významnou cnosťou je sofia, prekladá sa ako múdrosť. Múdrosť je predovšetkým poznanie ideí a hlavne idey dobra. Podľa dialógu Epinomis je múdrosť znalosť čísla. Mala by jej zodpovedať tá časť duše, ktorá sídli od krku vyššie. Konečne diakosiné, spravodlivosť. Je to podľa dialógu Faidón i Timaios harmónia troch zložiek duše, ale chápe sa aj inak. Sokrates sa pýta na definíciu spravodlivosti, ale Platón to vysloví expresis verbis. Spravodlivosť je dať každému to čo mu patrí. Toto sú štyri cnosti.
Werner Jäger a Karl R. Popper určili politickú filozofiu za podstatu Platónovho myslenia. Podľa Platóna sa štát má hlavne starať o duševné dobro človeka. Takto vníma svoju koncepciu teórie štátu. Každý má konať to, čo je najschopnejší. Štát pozostáva z troch pokolení: Je to železné pokolenie, roľníci a remeselníci, ktorí zabezpečujú výrobu všetkého. Je to prostý ľud, a toto je najpočetnejšia vrstva obyvateľstva. Títo zabezpečujú všetko, čo je potrebné pre život. Ďalšou zložkou spoločnosti je strieborné pokolenie. Sú to strážcovia. Samotní strážcovia sú rozdelení na vojakov, tí ochraňujú krajinu a epikuroi vykonávajú zabezpečenie poriadku. Platón dbá o neobyčajnú výchovu strážcov. Iba fyzicky a duševne najschopnejší môžu patriť medzi strážcov. Ich telesná výchova je budovaná gymnastikou, o ich duševnú stránku sa stará músika. Homér, Hesiodos, grécka tragédia, výtvarné a sochárske umenie ako štvrtá rovina, všetko je zakázané a pestuje sa iba platónska músika založená na hudobných pomeroch, aplikáciách geometrie etc. .
Väčšina ľudí patrí medzi železné pokolenie, teda medzi prostý ľud. Táto žije obyčajným klasickým spôsobom života v rodinách. Pre strážcov toto neplatí. Strážcovia žijú v komunitách. Nežijú v rodinách. Spolu žijú muži a ženy. Deti sa po narodení odoberajú na štátnu výchovu /deti strážcov/ a rodičov nepoznajú. Najlepší strážcovia obcujú s najlepšími strážkyňami čo najčastejšie za účelom splodenia čo najlepšieho potomstva. Pokiaľ sa to potomstvo nevydarí, je choré podľa Platóna sa s tým zaobchádza tak, aby nezostalo na žive.
Jestvuje aj zlaté pokolenie. Sú to najlepší spomedzi strážcov, sú to filozofi. Až po päťdesiatke ich vyučujú dialektike v rámci poznania pravej múdrosti. Filozofie priamo nazerajú na ideu dobra a na idey. Sú to najmúdrejší ľudia. Preto sú filozofi vládcovia. /archonti/. Oni priamo vládnu. Dívajú sa na idey a tak vždy vedia čo treba robiť, poznanie ontológie im umožňuje vedieť vždy pružne reagovať bez stabilných pravidiel.
V Zákonoch to zmenil. Podľa tohto dialógu nie je možné, aby ľudia podľa poznania ontológie pružne reagovali na rôzne situácie iba skrz ich znalosť ideí. Je potrebné poznanie zákonov, ktoré sú právom nahrádzajúcim etiku. Etika založená na metafyzických hodnotách sama nestačí, musí byť podoprená právom. A na to sú zákony, aby človek nemusel okamžite vyvodiť z ontológie etické konzekvencie pre každú situáciu.
Za dobrú ústavu považuje svoj štát, aristokraciu- vláda najlepších, za postupne horšie timokraciu, oligarchiu, demokraciu /démos je silné zviera/ a nakoniec tyranidu- bič ľudstva.
Antický skepticizmus je špecifický agnostický smer. Jej zakladateľ Pyrhón z Elidy bol scestovaný človek, bol v Indii s Alexandrom. Bol žiak Anaxarcha z Abdéry, atomistu. Založil skeptickú školu v Elide. Ako veľkňaz helenistického náboženstva viedol poriadny život. Tvrdil, že jedine skepsa zaručí človeku trvalé šťastie. V žiadnej otázke človek nemôže rozhodovať, a preto by sa mal zdržať úsudku.
Skeptická etika hovorí o nevzrušiteľnosti ničím. Človek má len kultivovať sám seba. Nevieme aké sú vlastnosti človeka, zmyslové poznanie nemôže byť kritériom vnemov, ani myslenia, tu by zmysly a rozum boli sudcom pravdivosti o sebe samých. A potom nemá nikto pravdu v ničom. Poznanie je neverifikovateľné, všetky úsudky sú ľahostajné, vždy je možné vysloviť opačný úsudok /spomienka na sofistiku/. Epoché- je to zdržanie sa úsudku, základ stanoviska filozofie je že svet je nepochopiteľný, skepsa má na to svoje argumenty. Preto treba tolerancia a schopnosť pochopiť človeka, nič sa nedá úplne dokázať, tak treba byť tolerantný.
Hedonisti /kyrénska škola/. Predstavitelia Aristippos z Kyrény, Teodoros. Cieľom všetkého je slasť, hedoné. Slasť je iba jedna, všetko je v pohybe, slasť a utrpenie sú prirodzené javy. Treba dať prednosť slasti. To je obrat dovnútra človeka.
Slasť sa dosahuje iba pri miernosti. Pri teórii vnímania hlásali agnosticizmus, silnejší ako Gorgias. Hovorili o primárnych a sekundárnych kvalitách. Pre poznanie je podstatný pocit, pocity sú uchopiteľné a neklamné /podobne ako u Macha/. Čo je za pocitom- to nevieme. Obrovským hedonistom bol Teodoros, svoju rozkoš neprerušíme ani vtedy, ak by sme mali pomôcť priateľovi. Hegesiás bol tiež radikalista- keďže slasti sú neuskutočniteľné, môžeme ich dosiahnuť iba zakrátko, treba odísť zo života. Ako to hlásal, zdvihla sa vlna samovrážd a Ptolemaios II. ho vyhnal z krajiny. Euhémeros tvrdil, že náboženstvo vzniklo tak, že ľudia zbožštili vinikajúcich jednotlivcov.
Kynická škola. Zakladateľom je Antisthenes, chodil do gymnázia Kynosarges, aj od toho sa volá kynická škola /okrem kyon- pes/. Najpopulárnejší bol Diogenés zo Sinope, bezdomovec ktorý býval v amfore za hradbami Atén. Známi boli aj jeho žiaci Kratés a jeho manželka Hipparchia, boli to dvaja tuláci a filozofi. Formou prednesu mali volyv na svätých otcov. Kynici vyzývali k osobnej sebavýstavbe. Žiť čo najstriedmejšie bolo ich heslo. Treba premôcť zmyslové pokušenie, išlo im o sebestačnosť. Človek má byť cnostný, ukáznený. Človek sa nemá dať ničím vyrušiť z kľudu, nič ho neprekvapí, nejde mu o samotnú cnosť, nič nezháňa, ani žiakov, ani popularitu. Na ľudí sa díva zvrchu, o nich nestojí, iba im dáva príklad. Tento stav nazývajú apatia.
Filozof je svetoobčan. Jestvuje jediný boh, no tento nezasahuje do vecí ľudí, vie sa o ňom že je. Ľudia mali skeptikov radi. Oni boli nositelia sokratovského dedičstva pouličných debát. Tvrdili, že moje sú iba moje myšlienky. Anthistenes vytvoril niečo ako nominalizmus, uznáva len existenciu jednotlivín. To ešte pretrvával zápas o ontológiu, no od čias Diogena zo Sinope šlo iba o etiku.
Slovo sofistés má možno v dnešnom poňatí ovplyvnenom Platónom negatívne konotácie. Ich zamestnaním bolo že boli učitelia múdrosti. Vyučovali po krajine ľudí za peniaze múdrosti. Platón im vytýka, že sa prehlasovali za učiteľov múdrosti a že brali za vyučovanie peniaze. No nemohli ísť po žobraní.
Ak chceme pochopiť, čo sa dialo potom, musíme si čosi povedať o gréckej tragédii. Korifaiovia, t. j. vodcovia zboru začínajú pod vplyvom demokratizácie za perzských vojen improvizovať. Neskôr korifaia vystriedal herec. Aischylos pridal k jednému hercovi druhého, obmedzil úlohu zboru a hlavnou zložkou urobil dialóg. Postupne sa z viacerých prvkov vyvinula tragédia a komédia. Komédiu ovplyvnila megarská fraška, tragédia vznikla zo satyrskej drámy, kde satyri boli prezlečení za capov, zo spev capov- tragón ódé sa pomenoval pojem tragédia. Bolo napísaných okolo 2000 tragédií, údajne aj Empedokles napísal niekoľko. No zachovali sa celé iba od 3 autorov, Aischylos, Sofokles, Eurypydes. V tragédii tematicky prevažoval mýtus. Mýtus je základný stavebný kameň tragédie a je to jej duša. Na známej látke sa dejom robí katarzia. Katarzia, očistenie sa deje cez rôzne duševné pohnutia- súcit, niekedy bola zameraná na šírenie hodnôt podporujúcich polis. Ide o staré problémy mýtickej doby v konfrontácii s novými hodnotami – najmä politickými od Peisistratovej tyranie. Hrdina to sám nevyrieši, konflikt sa rieši novými kolektívnymi hodnotami. Polis čakala od divadla šírenie jej politických hodnôt. Politický kontext drámy bol zdola korigovaný neúspechom u prodemokraticky orientovaného publika, zhora neposkytnutím zboru, pozdejšie zákazom napádať určité osobnosti. Sofoklova a Aischylova činnosť manifestujú demokratické hodnoty, v Aischylovej hre Prosebnice sa 1x v dráme objaví slovo demokracia. Euripidés v hrách práve útočí na hodnoty demokracie, je opačne orientovaný.
Ďalšou témou sú pravidlá a hodnoty nepolitického charakteru. Strach a úcta, nespornosť dovtedajších pravidiel na jednej strane dráma vyjadrí. No zobrazenie hodnôt je rôzne! Tragédie poukazujú na nejednoznačnosť hodnôt ktoré preferujú olympskí bohovia. Jedno božstvo je činom uspokojené, za ten istý čin prichádza trest od iného božstva. V axiologicky nejasných situáciách ponúkaných náboženstvom, často zasahuje iné božstvo, súd bohov alebo areopág /areios pagos/- attický súd. Tradičné pevné názory ako nezmeniteľnosť osudu alebo neutešiteľný posmrtný život síce nie sú napadnuté, ale problém je v tom, že často trpí i nevinný človek, pretože rôzne vôle bohov sú neodvrátiteľné. Hodnoty pravidiel antického života by mali byť hlbšie, je to často hľadanie prirodzeného práva. Zákony by sa mali ukázať ako nadradené, no tragédie odhalia i relatívnosť ich platnosti a nekonzistentnosť, ktorá musela byť ďalej riešená medzi bohmi.
Z problematickosti hodnôt diferencovaných politicky, ktorá sa v živšej a plastickejšej forme prejavila v drámach nebolo ďaleko k relativizmu. Na jednej strane požiadavky v demokratickej polis kládli na občana isté nemalé nároky. Bolo to rečníctvo a znalosť v argumentácii, takisto hlbšie všeobecné vedomosti. Na druhej strane opieranie sa o tradičné hodnoty nebolo možné len kvôli ich rozporom s hodnotami demokratickej polis, bola to aj ich vnútorná protirečivosť, veď spory sú v tragédii často riešené zasadaniami a súdmi bohov, prípadne bohovia rozhodujú s ľuďmi na areopágu.
Tieto okolnosti vytvorili podmienky pre objavenie sa sofistov, učiteľov múdrosti. Živili sa učením rečníctva, práva, základov štátovedy, znalosti dosiahnuť v spore víťazné stanovisko, základov jazykovedy a mnohých iných odboroch. Pri tomto prejavili i svoje filozofické názory. Hoci Platón ich hodnotil skôr negatívne, sofistai prispeli nezmazateľne do dejín myslenia.
Pravdepodobne najskôr narodeným sofistom bol Prótagorás z Abdéry. Prejavil sa v mnohom ako filozof. Jeho najznámejším zlomkom je veta zvaná homo mensura: „Človek je mierou všetkých vecí, súcich že/ako sú, nesúcich že/ako nie sú.“ Táto veta robí interpretátorom potiaže. Jestvuje mnoho jej výkladov. Mnohé sú krajne špekulatívne. Záleží veľa na tom, ako preložíme spojku ós, či spojka že alebo príslovka ako. Vari najprijateľnejší je doslovný výklad vety. Iba človek je pre seba mierou toho, či o danej veci vie či nevie. Ak o veci vie, tak pre neho jestvuje, ak o veci nevie, nejestvuje preňho. Teda, zrejme myslel to, že nejestvuje nijaké kritérium ktoré absolútne určí jestvovanie a nejestvovanie vecí.
Tvrdil aj to, že o každej veci sú dvojaké reči, úplne protikladné. O jednej veci môžeme vypovedať pravdivo dvojako. Teda nie je možné povedať o jednej veci iba jednu jednoznačnú reč. Jeho názor na božstvá je agnostický/ na pozícii nespoznateľnosti/ : O bohoch nemôžem vedieť ani že sú, ani že nie sú.“ B 4.
V etických názoroch sa domnieva, že nie je dôležité poznanie ako také, ale to čo je momentálne najvhodnejšie na praktické využitie.
Hovorí o tom, že cnosti je možné učiť sa, je to akási praktická rozvážnosť pri súkromnom a verejnom živote.
Gorgiás z Leontín sa snažil experimentovať s nihilizmom. Vychádzal z pozícií agnosticizmu a z tohto stanoviska rozvinul aj jeho úvahu v legendárnom spise O nesúcne čiže o prírode. Hovorí tam: Nič nie je, ak by aj niečo bolo, nemôžeme to spoznať a ak by sme to spoznali, nedá sa to vyjadriť slovami. Nič nie je zargumentoval takto: Ak niečo je, je to súcno alebo nesúcno alebo súcno a nesúcno zároveň /3 cesty u Parmenida/. Ale neplatí žiadna z možností. Nesúcno nejestvuje. No nejestvuje ani súcno, ak je súcno je alebo večné, alebo vzniklo alebo je súčasne večné a vzniklo. Ale neplatí žiadna z možností. Ak je večné, nemá začiatok. Všetko čo vzniklo, má nejaký začiatok, večné čo nevzniklo nemá nijaký začiatok. Ak nemá začiatok, je neohraničené, a teda nikde nie je. Ak niekde je, potom je to, v čom je od neho odlišné. Potom už ale nebude neohraničené, lebo je čímsi obklopené, od neohraničeného nie je nič väčšie, preto neohraničené nie je nikde. No nie je ani v sebe samom. Lebo priestor a teleso čo obklopuje by sa stotožnili a súcno by bolo aj priestorom aj telesom. Teda ak je súcno večné, je neohraničené a ak je neohraničené, nie je nikde a ak nie je nikde, tak nejestvuje.
Gorgias priamo nebol nihilistom, iba sa snažil ukázať že rozum a argumenty prispievajú k úplnej nepoznateľnosti základných otázok o svete.
Prodikos z Chia sa orientoval na problematiku jazyka. Snažil sa rozlišovať medzi rôznymi slovami, často takmer synonymami a nájsť úplne presne ich významové odtiene. Neustále hľadal medzi slovami dištinkcie, tým bol typický.
Hippias z Elidy bol encyklopedicky vzdelaný, premýšľal o svetoobčianstve a o vyrovnaní rozdielov medzi extrémne bohatými a extrémne chudobnými. Rozlišoval medzi fyzis a nomos, čiže medzi tým čo je prirodzené a čo je iba vecou dohody. Hovoril, že často konvencie znásilňujú prirodzené veci. Stál teda v tomto zmysle proti konzervativizmu.
Všimnime si praktické pole činnosti sofistov. Najlepšie je to badateľné na úpadkovom spise Dissoi logoi /dvoje reči/, kde sa na ten istý názor povedia dve rovnocenné stanoviská. Keďže jestvujú dve stanoviská, ide o relativitu povahy pravdy. Ide o to, kto má silnejší logos, kto využije lepšie umenie diskutovať. Nejde o to dospieť k pravde, tá objektívne nejestvuje, ale dosiahnuť svoje, mať silnejší logos a preškriepiť sa. Tento moment je silnejší hlavne v mladšej sofistike. Mladšia sofistika je ďaleko viac úpadková, takmer nemá vlastné filozofické názory, ale jej predstavitelia sú iba relativistickí žoldnieri učiaci silný logos. U nich sa najviac vyskytujú typické klamné úsudky- sofizmy. Typickým predstaviteľom mladšej sofistiky je Trasymachos, ktorého nám opisuje Platón v I. knihe Ústavy. Hovorí, že spravodlivosť je právo silnejšieho.
Aristotelova etika je založená na teórii cnosti. Duša je causa formalis, forma tela. Aristoteles uznáva 3 časti duše, ale inak ako Platón. Rozlišuje medzi rozumovou, zmyslovou /senzitívnou/ a vegetatívnou dušou. Všetky 3 časti má človek, 2 zvieratá a vegetatívnu dušu majú iba rastliny.
Posledným- najvyšším dobrom je šťastie- eudaimoniá /blaženosť/. Len človek môže mať cnosť. Podriaďuje sa totiž rozumu.
Aristoteles rozlišuje medzi etickými a dianoetickými cnosťami. Etická cnosť je podriadená rozumu. Získavame ju zvykmi. Samotná etická cnosť je stredom medzi dvoma extrémami. Rozum pritom má nájsť stred. No nie vždy ide o geometrický stred, nie vždy je správnosť medzi dvoma extrémami presne uprostred. Odvážnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnosťou. Striedmosť- je to cnosť medzi neviazanosťou a lakomstvom ku sebe. No tu neleží stred opticky v strede, ale bližšie k lakomstvu k sebe. Je totiž viac lepšie žiť menej nákladne a radšej miernejšie než rozhadzovať. Obdobne je štedrosť cnosťou medzi márnotratnosťou a lakomstvom. „Lakomstvo vyčítame vždy tým, ktorí sa usilujú o peniaze a finančné hodnoty viacej ako sa patrí“ /1120 a/ Veľkorysosť je cnosťou, ktorá je stredom medzi nemiernou okázalosťou a malichernosťou. Ide o slušné náklady vo veľkých veciach. Nie zbytočná pompéznosť, ale nepozeranie na drobnosti, na maličkosti ak ide o veľkú vec. Veľkomyseľnosť sa týka veľkých vecí. Je to schopnosť previesť veľké veci a s veľkými vecami v živote počítať. Je stredom medzi nadutosťou, ak sa ktosi pokladá za veľkomyseľného ale ním nie je a malomyseľnosťou, ak ktosi hodný veľkých vecí nie je. Rovnako je ctižiadostivosť stredom medzi nezáujmom o tieto veci a chorobnou ctižiadostivosťou. Pokojnosť je strednosť pri afektoch hnevu. Je stredom medzi výbušnosťou a flegmatickosťou. Takisto možno nájsť pravdivosť, pokryteckú skromnosť a vystatovačnosť.
Dianoetické cnosti. Sú to cnosti rozumu. Ako prvú uvádza vedenie. Je to to čo nemôže byť inak, teda to čo sa dozvedáme sylogizmom. Teda ide o poznanie dané logikou. Umenie: je to tvorivý stav spojený so správnym úsudkom. Týka sa celého techné, tvorenia i konania, t. j. vied praktických i tvoriacich /umenie niečo vytvoriť a umenie konať/. Rozumnosť, je to schopnosť človeka správne uvažovať o ňom samom, čo je pre neho dobré a užitočné. Ďalšou veľmi dôležitou cnosťou je intuitívne pochopenie. Je to poznanie východiskových princípov, prvých premís, axióm. Sama múdrosť je spojenie pochopenia a intuitívneho vedenia, teda poznania prvých premís a axióm a logických úsudkov. Okrem toho jestvujú i duševné schopnosti domnienka a viera ale tie nás môžu sklamať.
Osobitnou cnosťou patriacou do etických cností je spravodlivosť. Aristoteles rozlišoval medzi rozdeľovacou a vyrovnávacou spravodlivosťou. Rozdeľovacia spravodlivosť má minimálny model jednu vec a dvoch ľudí. Pokiaľ nie je iné objektívne kritérium rozdeľovania, je spravodlivé dať obom ľuďom rovnako. V prípade nárastu kritérií narastá len zložitosť, princíp sa nemení. Vyrovnávacia spravodlivosť vyrovnáva situáciu, ak nedostáva každý podľa spravodlivosti, posúva mierku smerom k stredu.
Podľa Aristotelovej politickej teórie je dobro štátu dôležitejšie od dobra jednotlivca, keďže je to dobro celku. Človek je od prirodzenosti politický živočích – zoon politikon. Byť sám dokáže iba zviera alebo boh. Muž a žena sa zjednocujú do rodiny, a tieto rodiny sa zjednocujú do obce. No ani sama obec nedokáže zabezpečiť všetko potrebné a musí jestvovať štát. Ako celok je ontologicky najdôležitejší. V rodine má muž rozkazovať nad ženou.
Za tri správne formy ústavy považuje monarchiu, aristokraciu a politeiu. Všetky tri ústavy sú dobré, pokiaľ sa vykonávajú správne. Politeia je stred medzi oligarchiou a demokraciou, vláda bohatej väčšiny, bohatšia väčšina je zárukou stability. Protikladom dobrých ústav sú zlé ústavy, tyrania, oligarchia a demokracia.
Otroctvo považoval za prirodzenú vec, obhajoval ho.
Rovnako ako u Demokrita a Leukipa jestvujú iba atómy a prázdno. Prázdno nie je nebytie, ale priestor. Samo prázdno umožňuje pohyb atómov. Prázdno je nedotknuteľné, nemá schopnosť konať a je netelesné. To čo jestvuje je telesné, hovoriť o netelesných veciach je absurdita. Okrem telies a prázdna nejestvuje nič iné. Realita je ako celok nekonečná, proste atómy a prázdno sú tu od začiatku. Je to vlastne prevzaté od Leukipa a Demokrita a taktiež od Melissa. Atómy sú nedeliteľné a kompaktné. Ich základné vlastnosti sú tvar, hmotnosť a veľkosť. Je to inak ako u atomistov, ktorí za základné vlastnosti uznávajú tvar, poriadok a miesto. Toto sú primárne vlastnosti a ostatné sú sekundárne. Epikurovi šlo o statické vlastnosti atómov, nezávislé od pohybu. Statický bol u starých atomistov iba tvar. Atómy majú večný pohyb, no nemajú v sebe počiatok pohybu, pohyb je od večnosti. Oproti atomistov je tu jedna novinka. Kým atómy atomistov Demokrita a Leukipa sa pohybujú priamočiaro, Epikurove atómy majú možnosť samy od seba odkloniť sa od priamej dráhy, aspoň na malý čas. Majú aj časti, ale nemožno ich ontologicky deliť, iba v mysli. Atómy sú nevnímateľné, pretože sú malé. Sú síce veľmi malé, ale nie nekonečne malé. Veľkosť je limitovaná nahor i nadol. Je ich nekonečne veľa. Nie je ich nekonečne veľa druhov, len nekonečný počet. No druhov je tak veľa, že to človek nemôže spočítať prakticky, no nie nekonečne veľa.
Vnímateľné minimum, to čo je vnímateľné voláme homoioméria, čo sa dá ešte človekom vnímať ako najmenšie vnímateľné. Z predmetov sa odlupujú obrázky, jedna vrstva atómov a takto je možné vnímanie, oko zachytí obrázky. Duša, zložená takisto z atómov si to musí potvrdiť, v duši je nejaký pohyb podobný predstavivosti, duša si to potvrdí či sa to zhoduje s ďalšími predstavami, aj tie pochádzajú iba z vnemov. Duša to potvrdí alebo vyvráti, vtedy je to klam, ak to len nevyvráti, považuje to za dostatočný dôvod na pravdu. Vo svete blúdi plno zablúdených eidola- obrázkov a to sú klamy- strašidlá, fata morgana etc.. Môžu jestvovať aj iné druhy klamov, ak pridáme do vnímania niečo zo svojich predstáv.
Epikuros pripúšťa existenciu bohov. No títo bohovia sú materiálni a žijú v tak ďalekých priestoroch vesmíru, že nemôžu nijako ovplyvniť život na zemi. Bohovia sú telesne podobní ľuďom. Vesmír považoval za nekonečný. Nekonečný je aj počet svetov, sú svety podobné nášmu svetu aj nepodobné.
Cieľom človeka je rozkoš. Epikuros nehovorí presne čo si pod tým pojmom predstavuje. Rozkoš je cieľom blaženosti. Na rozdiel od Platóna ktorý ide presne po podstate pojmu Epikuros podstatu pojmu rozkoš neopisuje. Rozlišuje rozkoš tela a duše. Telesná rozkoš pociťuje iba prítomné pocity, duševná rozkoš vníma i budúce a minulé rozkoše.
Rozkoše poznáme trojaké. Prirodzené a nevyhnutné- jedlo, pitie; prirodzené a nie nevyhnutné- dobré jedlo, dobré auto; neprirodzené a nie nevyhnutné- prehnaná túžba po sláve, túžba po moci, úchylky etc..
Epikuros nepovažuje rozkoš za slasť. Nie je hedonista! Samotnou rozkošou je aj neprítomnosť bolesti. Rozum sám určuje, ktoré rozkoše prinášajú úžitok a ktoré nie. Na bolesti je dobré to, že málokedy je dlhá a trvalá. Obyčajne je trvalá a málo intenzívna, alebo intenzívna, no relatívne krátka.
Človek sa má riadiť rozumom. Mal by pestovať také rozkoše, ktoré sú ľahko dosiahnuteľné a nie sú nijako škodlivé. Toto vyberanie rozkoší závisí od praktickej múdrosti- fronésis. Praktická múdrosť je podľa neho najvyššou cnosťou. Cnosť je spôsob ako prežiť šťastne. Nemožno žiť príjemne, ak nežijeme rozumne ani rozumne, ak nežijeme príjemne.
Človek má najcennejšie puto- priateľstvo. Sú rozličné druhy priateľstva, ale najvýznamnejšie je čisté, nezištné priateľstvo. Smrť neprežívame, nezažijeme, preto sa jej netreba báť. Stav nebátia sa- smrti ani iného nazývame ataraxia. Spravodlivosť je neškodiť si pri vzájomných zmluvách. Človek sa nemá zaujímať o politiku.
Plotinos ako autor nič nezapísal, vlastne jeho veci zapísal Porfyrios. Stúpencom novoplatonizmu po Plotinovi bol aj Amelios Gentilianos. Tvrdil, že všetky duše sú len jednou dušou, ale dočasne sa množia svojimi vzťahmi, stavmi a usporiadaním. Tvrdil, že jestvuje nekonečný počet jednotlivín, nekonečný že ho neobsiahne nielen konečný kozmos, ale ani nekonečný čas.
Najvernejší svojmu majstrovi ostal Porfyrios. Jeho hlavnou odchýlkou je, že Plotinos vnímal dušu a intelekt ako rozdielne a Porfyrios nie. Porfyrios na rozdiel od Plotina nehovorí o bytostnej rozdielosti medzi troma hypostázami. Zasúva 3 hypostázy do seba, stiera rozdiely medzi nimi. V tomto zmysle boli jeho tendencie monistické- v snahe dať hypostázy na jednu rovinu. V podstate nevníma reálny rozdiel medzi dušou a Jedným. Duša je taktiež ako prvá hypostáza /rozdiely tu už nie sú dôležité/ prítomná všade a nikde. Keď Porfyrios odchádzal na dlhšiu dobu od manželky na zahraničnú cestu, v liste ju utešoval že jeho inteligibilné ja bude s ňou. Nevieme, či Porfyrios je autorom komentára k Parmenidovi. Ak je jeho autorom, ako niektorí bádatelia predpokladajú, tak je rozdiel od neho radikálnejší. No sám Porfyrios nepovažoval svoju filozofiu za bytostne odlišnú od Plotina. Zastrieť rozdiel medzi intelektom a Jedným, otupiť ostrie prechodu od určitého bytia k neurčitému Jednu, ktoré sa vymyká súcnu. Porfyrios zo začiatku hájil nezávislosť duševných predmetov a to aj oproti Plotinovi. Potom zo svojho stanoviska ustúpil. V Ríme diskutoval často s Plotinom, ale prepadol ho veľký záchvat depresie a pomýšľal nad samovraždou. Na Plotinovu radu zmenil bydlisko. Porfyrios dával veľký dôraz modlitbe, človek by sa mal veľa modliť, aj úspešní ľudia ako brahmani a mágovia sa veľa modlili, ak čosi dosiahli. Snaží sa ukázať, že intelekt a myslené nemôže byť rozličnej povahy, pretože podobne ako v Aristotelovi akt intelektu v dokonalosti musí myslieť sám seba. Svetová duša sa rozpráši do jednotlivých duší. Dôležitý bol vzťah duše a ostatného sveta, používal termín vzťahová duša /duša vo vzťahu/.
Iamblichos, hovorí sa o ňom že mal skôr záujem o kulty a mágiu než o filozofiu. Vraj sa považoval za človeka s vešteckými schopnosťami. Nie je to celkom pravda. Či bol Porfyriov žiak je otvorená otázka. Snažil sa zamyslieť nad vzťahom slobody vôle a nutnosti. Hovorí, že človek jedná slobodne, ale vo svojom rozhodovaní využíva konštantné a nutne dané zákony prírody. No veštenie, astrológiu a čítanie znamení považoval iba za javy odkryté s určitou pravdepodobnosťou, nie za istotu. Kladne hodnotil chaldejskú teosofiu. Dušu považoval za nezávislú od iných hypostáz. Druhú hypostázu rozdelil na intelekt /bytie/ a intelektívne /intelektuálne nazeranie/. Dôležité je zavedenie pojmu neparticipovaného. Iamblichos uznáva hierarchickú štruktúru súcna, hypostázy. Vzťah medzi vyššou a nižšou hypostázou je ako v Platónovom Timaiovi- participácia. Samotná nižšia hypostáza vychádza z vyššej- má na nej účasť- participuje. No u Iamblicha dochádza k zdvojeniu. Zároveň z vyššej hypostázy vzniká nižšia a tá na vyššej participuje, no vedno jestvuje ako určitý celok aj neparticipovane. Každá nižšia a participovaná rovina odráža tú časť, ktorá participovaná nie je. V sebe samej dochádza v hypostáze k vychádzaniu. V participovanej rovine vychádza v sebe neparticipovaná. Plodené a plodiace teda tvorili triádu- plodiace, neparticipované a participované plodené. Tri aspekty každého súcna sú bytie, život a intelekt. Hypostázam dával status božstiev.
Štvrtou z najvýznamnejších postáv novoplatonizmu je Proklos. Základný metafyzický problém spočíva na vzťahu jedného a mnohého. Svojsky opisuje proces emanácie: a/ zapríčinené je podobné príčine, pretože v nej ostáva; b/ je príčinou rozdielu, preto z neho vychádza; c/ pretože je príčina v zapríčinenom, je v ňom všade. Ako účinok sa od neho odlišuje, a tak sa do neho vracia. Emanované sa vracia do emanujúceho. Všetko sa pohybuje v troch stupňoch vývoja. Jedno vyemanuje najprv henády, jednoduché no rozlíšené od seba. Potom z nich vychádzajú jednotlivé hypostázy, identifikované s božstvami.
Platón- teória ideí.
A tak sa skúmajúc jazyk, hodnotiac pomenovania vecí dostáva ďalej. Sú to hypostazované pojmy- idey. Idea je proste pojem, ktorý má charakter ontologicky hypostazovaného súcna. Pokiaľ jestvuje napr. ceruzka, jestvuje ako idea. Idea ceruzky je jedna ceruzka osebe, kde sú prítomné všetky znaky, ktoré musia byť v každej ceruzke. Jednoducho si predstavme všetky mysliteľné ceruzky aké môžu byť vytvorené. A teraz zoberme všetky znaky, ktoré má každá jedna z nich. Ideálna ceruzka je iba jedna. Je to ceruzka, ktorá obsahuje iba znaky prítomné v každej jednej ceruzke.
Jestvuje niekoľko variant riešenia teórie ideí. Platón sa neúspešne pokúšal podať odpoveď na otázku čo je vedenie v diele Theaitetos, dialóg má negatívny záver. Najlepšie vysvetliteľný spôsob je podaný v Ústave v podobenstve o čiare. Najväčšiu váhu má myslenie- noésis. Skúma samotné idey. Idey sú hlavné jestvujúce súcna. Iba idey sú bytím v pravom slova zmysle, iba oni sami sú plne jestvujúce. Sú stabilné a večné, nemenia sa. Sú netelesné, úplne sa odlišujú od telesných vecí. Sú jedine objektom poznania duše, vieme ich uchopiť iba dušou. Iba dušou dokážeme uchopiť pravé súcno- idey. Rozum- dianoia, pracuje s matematickými entitami. Za hypotézu si vyberie niečo z ideí a postupuje k záveru /konklúzii/. Medzi rovinu matematických entít počíta Platón samotné objekty aritmetiky, deskriptívnej geometrie, stereometrie, dokonca čistej astronómie a hudby. Je to medzistupeň medzi ideami a zmyslovo vnímateľnými vecami. Dôležitým momentom je chorismós. Pod chorismom sa nachádza oblasť jednotlivín. Sú to jednotlivé veci. Tieto veci nie sú podľa Platóna úplne súce. Vzťah medzi ideami sa rieši v podstate dvojako. V Ústave je to účasť vecí na ideách. Každá vec je súca iba z časti. Má v sebe z ideí určitú časť, to čo je v nej z idei samej. Sú to tie vlastnosti veci, ktoré sa nachádzajú v idei samej. Zároveň sa tie vlastnosti nachádzajú v každých jednotlivinách. To čo sa nachádza všade a tvorí ideu je v jednotlivine jej súcou časťou. Hovorí sa tak, že veci- jednotliviny majú účasť na idei. Druhý spôsob je, že veci boli vytvárané ako obrazy podľa vzoru ideí. To ostatné, čo je vo veci a nie je zároveň aj v každej z vecí je časťou nesúcna. V prípade účasti na ideách /participácia/ majú proste veci účasť na súcich ideách a teda sú niečím medzi súcnom a nesúcnom. Sú odrazom ideí do sveta hmoty. Sú zmesou súcna- vlastností ktoré majú z ideí – a nesúcna- ostatných vlastností náhodnej povahy. V prípade vytváraní vecí z ideí ako vzorov boli veci vytvorené podľa ideí ako obraz podľa vzoru. Konečne máme aj štvrtú rovinu. Štvrtou rovinou je oblasť nepriamo viditeľného. Sú to odrazy roviny jednotlivín. Pokiaľ jednotliviny sú odrazom ideí, odrazy a obrazy sú vlastne odrazom odrazu ideí. Samotnú hmotu vníma Platón ako niečo také ako nesúcno, je to čosi veľmi málo odlišné od nesúcna. Teda sumárne jestvujú štyri hierarchicky odlišné roviny bytia: idey, matematické entity, jednotliviny a odrazy jednotlivín /obrazy, odrazy/. Je dobré si pamätať, že idea nie je definícia pojmu v hypostazovanej rovine. Pre definíciu stačí jedna vlastnosť, ktorá pojem odlíši od ostatných a zároveň je v každom z nich. V idei musia jednoducho jestvovať všetky takéto vlastnosti.
K idei sa dostane iba duša, cez anamnezis- rozpomínanie.
V učení pytagorejcov sa zvýrazňuje význam obmedzeného- perás, ako číslo, tvar. Pytagoras sa ako prvý nazval filozofom, pretože sa nechcel nazývať múdrym, ale iba tým, kto múdrosť miluje. Boli mu pripisované úplne mimoriadne schopnosti, napr. že zostúpil do Hádu atď.. Isté je, že nevedel zniesť vládu tyrana Polykrata a tak sa usadil v tzv. Magna Graecia, južnom Taliansku v meste Krotónos, no politický vplyv pytagorejcov vyvolal protipytagorejské povstanie a Pytagoras musel utiecť do iného mesta.
Grékom v tom čase nestačil už homérsky epos. A tak dal Pytagoras nečakanú odpoveď na vystihnutie podstaty všetkého. Základom prírody je podľa neho číslo. Vypovedá o tom zlomok z Aristotela: „Súčasní, alebo ešte skorší pytagorejci sa veľmi venovali matematickým vedám a taktiež prví v nich značne pokročili. Pretože sa im celkom oddali, domnievali sa, že ich princípy sú princípami všetkých súcien. Pretože v matematike sú čísla prirodzene prvým činiteľom, podľa svojho presvedčenia videli v číslach viac ako v ohni, v zemi alebo vo vode mnoho podobného s tým, čo je a čo vzniká, tak podľa nich číslo s určitými vlastnosťami znamenalo spravodlivosť, iné dušu a rozum, iné zasa vhodnosť a tak podobne, na všetko mali čísla. A pretože v nich ďalej videli vlastnosti a pomery harmónie, pretože aj všetky veci ukazovali prirodzenú podobnosť s číslami a čísla sú v celej prírode prvé, pokladali prvky čísel za prvky všetkých súcien a tak celé nebo za harmóniu a číslo“. Táto výpoveď vychádza z tušenia o harmonickej stavbe sveta, ktorá je popísateľná číslom, vyčísliteľná. Malé celé čísla mali zvláštny význam, zrejme je to egyptský vplyv.
Pytagorejci ako prví prišli na to, že všetky skutočnosti prírody sa dajú pretransformovať do matematických tvarov. Všimli si to najmä v hudbe, objavili napr. harmonické vzťahy v oktáve kvinte, kvarte- pomery dĺžok strún, ktoré sú vyjadrené matematicky. Matematické vzťahy vyjadrovali napr. i vzťahy v roku. Pre ľudí dneška je číslo abstrakciou, no pre pytagorejcov bolo reálnym súcnom.
Že čísla sú princípmi vecí, má spojitosť aj s pytagorejským chápaním duše. Pytagorejci považovali dušu za nehmotnú a cenili si ju viac než telo, rovnako nehmotnými sú čísla. Toto bola ďalšia analógia, ktorá evokovala číslo ako čosi nie obyčajné, ale naopak majúce kľúčový význam pre pochopenie všetkého.
Pytagorejci rozvinuli tzv. číselnú mystiku. Každé číslo má nejaký skrytý význam. Výnimočným číslom je jednotka. Veľmi závisí na tom, či je číslo párne alebo nepárne. Ohraničené- perás je nepárne číslo, zvlášť u malých čísel kde by sa mohli vyskytovať i nedeliteľné prvočísla. Ohraničené je nepár, neohraničené je pár. Cenili si číslo, ktoré sa ďalej nedelilo, malo medzu, hranicu. Antika si vo všeobecnosti cení to čo má medzu, hranicu, Anaximandros bol v istom zmysle výnimkou.
Ich číselná mystika od jednotky začínala: perás- apeirón, jedno- mnohé, rovné- krivé, pravé,- ľavé, mužské- ženské, pokojné- pohybujúce sa, priame- nepriame, svetlo- tma, dobré- zlé, štvorec- obdĺžnik. Prvé z čísel znamená lepšiu stranu, druhé ich horší protiklad. Dokonalé číslo je číslo 10, je to súhrn prvých štyroch čísel, čo sa interpretuje ako bod + čiara + plocha + priestor, čo dáva súčtom počtov rozmerov číslo 10.
Číslo vo všeobecnosti chápali pytagorejci ako to, čo možno vidieť v určitom tvare, t. j. svojimi bodmi zaberá určitý priestor. Číslo si predstavovali ako súhrn bodov v určitom priestore. Celý vesmír, ktorý je veľký musí byť takisto nejako uchopený, a je uchopený číslom. Vo veľkom vesmíre sa nachádza množstvo čísel, vesmír je uchopený rozumom tak, že človek vníma čísla, ktoré tiež zaberajú určitý priestor.
U pytagorejcov je teda dôležitým pojmom poriadok, určité obmedzenie. Pytagorejci vnímajú poriadok štvorako: a) hudobný poriadok, b) matematický poriadok, c) poriadok kozmu, d) etický a sociálny poriadok. Poriadok odkazuje rozum na číslo a číslo na rozum a poznateľnosť.
Najprv pytagorejci zastávali geocentrizmus, neskôr uznávali centrálny oheň ako stred vesmíru, okolo ktorého sa točia: Zem, Protizem, Mesiac, Slnko, sféra hviezd a 5 známych planét. Znamenalo to istý krok smerom k heliocentrickej sústave. Zem vnímali ako planétu, nie ako mimoriadny stred vesmíru čo je pokrok vzhľadom na fyziku 20. storočia.
Pytagoras založil uzavretú spoločnosť, z hľadiska sociálnej filozofie orientovanú konzervatívne. Učil o metempsychósis, prevteľovaní duše. Pytagoras hovoril o duši uväznenej v tele- podobne ako orfici od ktorých v antropológii Pytagoras veľa preberá. Dušu treba oslobodiť a na to slúžia akúsmata- pravidlá vedúce k oslobodeniu od tela.
Duša sa musí oslobodiť okrem pravidelných meditácií, na ktoré pripraví hudba i rôznymi telesnými cvičeniami, obmedzovaním sa čo sa týka životosprávy i samotnej morálky, ako i rôzne druhy tabu, ako napr. nejedzte bôb, je to ako keby ste jedli hlavy svojich rodičov.
Pytagorejská škola sa rozdelila na 2 smery, ktoré preferovali rôzne metódy na oslobodenie duše. Tí ktorí sa orientovali na akúsmata sa volali akúsmatici a ktorí sa orientovali na výskumy v matematike sa volali matematici. Odvtedy sa vžil výraz matematik a matematika, pretože táto škola väčšinou počítala, zaoberala sa číslami. Samotný výraz mathéma znamená niečo čo sa dá naučiť, náuka, od toho ta mathémata sú veci ktoré sa dajú naučiť a v plurále to znie mathematika. Tieto školy sa vzájomne nekacírovali. Pytagoras objavil Pytagorovu vetu, pytagorejci objavili aj iracionálne čísla. No keďže iracionálne čísla majú nekonečný dekadický rozvoj, nemohli zastávať funkciu peras /ohraničenia/. Pretože to pytagorejcom robilo systém nekonzistentným, objav iracionálnych čísel dlho tajili.
Stoa
Stoická filozofia sa v podstate delí na logiku alebo teóriu poznania, stoici ju nazývajú kanonika, fyziku a etiku. Človek vníma cez predstavy, vnemy. Vnemy sú čosi ako odtlačky v duši, odtlačia sa ako do vosku. Predstavy poznáme jasné a nejasné. Nejasné sú tie, ktoré nevznikli z vecí alebo sú matné. Predstavy ešte delil na zmyslové a rozumné. Stoici hovoria o vyvracaní a kontrole rozumom. Vedenie je to, ak čosi neviem vyvrátiť, hlásajú tu falzifikacionizmus, poznatok treba sfalzifikovať a ak to nevyjde, je to záruka platnosti. Domnienka je nepevná- podobná omylu. Rozumné bytosti majú racionálne a nerozumné poznanie. Vnímaním nazývajú stoici všetko, čo s vnímaním súvisí, napr. časť duše. Pojem je podobný ako to čo predstavuje, ale nie je reálny, stoici tu hlásajú nominalizmus. Poznanie ide cez predstavu, súhlas, chápanie po vedenie. Hlas je rozochvený vzduch. Anticipoval tu mechanistickú fyziku. Rovnako uznávali ako Aristoteles druh a rod.
V logike uznávali súd a úsudok, zlé úsudky neplatia, alebo ani také ktoré vychádzajú zo zlých premís. No vymysleli nový typ usudzovania- výrokovú logiku. Táto už nepodraďuje a nenadraďuje, ale operuje s výrokovými spojkami /implikácia, konjunkcia, disjunkcia etc./, napr. 1. p implikuje q, 2. p; Záver: q.
Vo fyzike ide o princíp látky. Logos je božskej povahy, tvorivá moc je uplatňovaná v látke. Teleso je jednoducho trojrozmerné- plocha, čiara a bod. Boh je logos, premýšľajúci. Boh ako logos vytvoril svet, preniká všetkým a má mnoho mien. Stoicizmus je v podstate panteizmus, boh je rozpustený vo svete. Podstata sveta i boha je telesná, látková, je to i podstata vecí. Zeus, boh, rozum a osud je všetko jeden vesmír. Svet je konečný, obkolesený nekonečným priestorom- je iba jeden svet. Svet bol stvorený. Stvorenie sveta prebiehalo tak, že boh jestvoval osebe a pomocou vzduchu menil všeobecnú podstatu na vodu, usadil sa vo vlhkosti a potom zárodočné idey /logoi spermatikoi/. Takto vznikali vo vlhkosti štyri živly: voda- vlhká, zem- suchá, oheň- teplý, vzduch- studený. Diogenes Laertios hovorí ešte aj o tom, že pridávajú éter totožný s ohňom. Z ohňa je sféra planét. Božstvo obsahuje činné princípy vecí- logoi spermatikoi. Svet má určitú dobu trvania, je to 365 x 18 000 rokov. Potom nastane ekpyrósis, svet zhorí a ostanú iba logoi spermatikoi. A potom vznikne do detailu v tej istej podobe a všetko sa bude opakovať do nekonečna práve tak isto- aj s písaním tohto textu.
Z toho vyplýva fatalizmus, človek nič nezmení a všetko sa stalo ako sa stať muselo. Zlo je dokonalý prostriedok na sebacvičenie, neúplná zhoda boha a osudu. V etike platí že časť má byť obetovaná pre celok. Základný pud živočíchov je pud sebazáchovy. Rozum je od prírody, v súlade s prírodou je žiť rozumne. Cnosť je harmonický stav duše, harmónia je základ šťastia, príroda sama poháňa človeka ku šťastiu. Zvrátenosť je iba z rozumnej mysle, zviera nemôže byť zvrátené. Stoa uznáva 4 platónske cnosti. Dobro je chápané utilitaristicky- ako to čo prináša úžitok. Je prameňom i prostriedkom úžitku. Tento pojem /dobro/ možno používať so všetkým čo s tým súvisí- dobrý liek, dobrý žiak, dobrá tráva, dobro ako užitočná vec.
No je tu problém- čo je dokonalé dobro? Je to dobro o vlastnostiach štyroch platónskych cností, ich rovnaká prítomnosť je chápaná ako krása. Možno to dokonalé dobro chápať osebe?
Rozumné konanie v zhode s prírodou je povinnosť. Stoik má povinnosť ctiť si rodičov, štát, kozmos. Stoicizmus ako prvý smer v etike zdôrazňuje princíp povinnosti. Vášeň je nadmerný pud /strach, rozkoš, túžba/. Mudrc niečo proste musí urobiť, má to urobiť z rozumu. /ako Platón/. Láska je snaha priateliť sa, vyvolaná viditeľnou krásou, nie je vecou sexu, ale priateľstva. Za prejav slobodnej vôle a nezávislosti je považovaná exagogé- samovražda.
Predstavitelia: Zenón z Kítia, Chryssipos zo Soloi, Epiktétos, Marcus Aurelius, Lucius Aeneus Seneca.
Platónov dialóg Timaios je pokusom sodzein ta fainomena /zachrániť javy/. Je to pokus reagovať na pravdepodobnú kritiku Aristotela a tvoriacej sa peripatetickej komunity a podať teóriu sveta javov. Je to snaha sodzein ta fainomena v zmysle organicky včleniť výklad sveta vnímateľného do filozofie.
Timaios vychádza z toho, čo je nemenné súcno a čo vzniká a zaniká. Nemenné súcno sa dá pochopiť len rozumom, kým premenlivé zmyslami, je predmetom mienky /dóxa/. Vesmír vznikol, no typicky antickým spôsobom. Vesmír nevznikol z ničoho. Jestvuje Demiurgos, boh ktorý tento svet usporiadal. Boh Demiurgos nestvoril svet z ničoho, iba ho usporiadal z chaosu. Kozmos je dokonalý ako môže byť a Demiurgos je dobrý. Demiurgos ho vytváral so zreteľom na súcno, a aj tento viditeľný svet je stvorený ako napodobenina pravého súcna- sveta ideí. Svet javov je len jeden a má svetovú dušu. Svetová duša vznikla ešte pred svetom fenoménov. Je zložená z troch typov súcna- z nedeliteľného a večne totožného, z nemenlivého a deliteľného a z tretieho ktoré má v sebe podstatu totožného a odlišného. Vidíme tu odrážanie uznávania najdôležitejších ideí /koinonion ton eidon/. Demiurgos násilne zmiešal odlišné, totožné, nedeliteľné, deliteľné a urobil z toho jednu zmiešaninu. Svetová duša sa potom rozdelila na viaceré časti a z nich vznikli obežné dráhy planét. Pomery vzdialenosti planét nie sú náhodné, a rovnako tu má význam hodnota čísla ukazujúca pomery množstiev látky, má to svoj zmysel v pytagoreizme. Duša svet obopína, pričom stred sveta i svet duše je v jednom bode.
Zo zvyškov svetovej duše, čo vyšlo pri delení vytvoril Demiurgos dušu človeka. Tá bola vytvorená s horšou dôkladnosťou ako duša človeka. Takto bol z rovnakého materiálu vytvorený celok, ktorý bol rozdelený do množstva individuálnych duší /toľko, koľko je hviezd/. Každej duši je pridelená jedna hviezda. Ľudská duša je zmyslovým svetom pomýlená v pravom poznaní, no je to možné napraviť tréningom v poznávaní. Svetová duša klamne ovplyvňuje svet poznávania, kruhy totožnosti a odlišnosti sa krútia inými smermi než by sa mali, opačne.
Telesnosť sveta je zapríčinená štyrmi živlami, ktoré sú tradičné ako v celej antike. Demiurgos dal svetu pravidelný tvar gule a ten sa pravidelne točí okolo vlastnej osi. Stvoril i čas ako obraz večnosti. Svet obývajú štyri rody živých tvorov: bohovia na oblohe- hviezdy- stálice; okrídlené živočíchy lietajúce vo vzduchu. Stvorení bohovia na príkaz Demiurga vytvorili ľudí. Stvorení bohovia vytvárali ľudské telo a demiurgos tam prispel dušou.
Platón si v tomto dialógu cení pozorovanie vesmíru a kozmických javov. Teda ovplyvnený pytagoreizmom pripúšťa zmysel astrológie. Špecifický je jeho výklad zloženia sveta. Idea je vzor a vec je obraz a okrem toho ešte jestvuje priestor ako schránka. Vplyv pytagoreizmu vidieť najmä v skladaní prvkov z určitých stereometrických útvarov. Podstatou zeme je kocka, podstatou vody je dvanásťsten, vzduchu osemsten, ohňa štvorsten. Oheň, voda a vzduch sa dajú skladať a rozkladať a takto vzniká premena prvkov, u zemi to nie je možné, no zem sa rozpúšťa pri styku s ohňom. No rozklad ohňa, zeme a vzduchu zodpovedá iba povrchovo, nie objemovo! Timaios vykladá o rozličných druhoch ohňa, vzduchu, zeme a vody a o ich vzájomnom miešaní. Takto vysvetľuje vznik rôznych látok. Toto determinuje i vlastnosti látok, ako tvrdosť, mäkkosť, teplota a chlad, hmotnosť etc..
Platón na záver vykladá svoju predstavu o biológii človeka. Hovorí o činnosti jednotlivých orgánov. Pri tele rozlišuje žlč, sliz a miazgu a ako jeden z dôvodov chorôb uvádza aj nerovnováhu. Práve opis ľudského tela v Timaiovi mal vplyv na iatrochémiu v období renesancie. Duševné zdravie treba udržovať aj rovnováhou medzi vecami ducha a tela.
Timaios bol počas vrcholného stredoveku jediným preloženým Platónovým dielom, ktoré sa udržalo ako známe a stále čítané a preto malo neustále veľký vplyv.
Koinonion ton eidon
Súcno musí byť spojené s niektorými ideami, hoci nie je také ako oni, musí byť s nimi spojené. Ono tými ideami priamo nie je, musí byť vyčlenený vzťah medzi základnými ideami a súcnom. Ktoré sú to pojmy a akú tie pojmy majú účasť na ideách.
Platón si dáva otázku: ako je možné hovoriť o nebytí, ako je možné hovoriť nepravdu? Podľa Parmenida proste súcno je a nesúcno nie je. Nesúcno asi nemožno vzťahovať na niečo, na čosi jestvujúce. Niečo sa vzťahuje k súcnu ako jedno, niečo jedno. Ak ktosi hovorí o nesúcne, hovorí akoby nehovoril. Je vôbec možné spojiť súcno a nesúcno? Niekedy hovoríme o nejestvujúcich veciach ako o jednom. Označíme nesúcno ako „to“. Neskutočné jedno by sme mohli chápať ako obraz, opak skutočného. Obraz ako to čo je neskutočné by sme mohli pochopiť ako obraz toho čo nejestvuje a teda ako spletenie súcna a nesúcna.
Predstavovanie si nesúcna je však klamná mienka. Človek je ale nútený predstavovať si spojenie súcna a nesúcna. Tu povie eleatský hosť- stávam sa otcovrahom! – protirečím otcovi Parmenidovi. A tak Platón skúma odznova otázky súcna.
Historický text, ktorý dokonca uvedie Heidegger v Sein und Zeit: „Je totiž zrejmé, že vy už dávno viete, čo vlastne mienite keď používate výraz súcno, kdežto my sme sa predtým síce domnievali že tomu rozumieme, teraz sme však prišli do rozpakov.“
Súcno je jedno, ale je totožné aj s nejedným. Teda s nie sebou, chýba tak samo sebe. Nebytie sa tak prenáša na bytie, či je súcno dvojica /jedno plus existencia/, alebo jednoduché súcno- monáda. A vo vzťahu bytia a nebytia je gigantomachia- boj gigantov /filozofov/. Platón ako hypotézu definuje ad hoc súcno: Súcno je mohúcnosť, čo môže niečo dať alebo prijať /v polemike s atomizmom/. A povie nasledovný návrh- treba priznať účasť súcna aj na idei pokoja a pohybu. Pri poznávaní je jedno súcno aktívne a jedno pasívne, jedno je v pohybe a jedno v pokoji. Ak jestvujú pokoj a pohyb, súcno je tretie. Oba musia jestvovať, ak chcú mať účasť na súcne. Rody súcien sú v istých vzťahoch a to treba odhaliť. Jedna idea sa rozšíri na mnohé veci, každá je oddelene, mnohé idey odlišné sú obklopené jednou ideou, niektoré idey sú zlúčené do jednoty, iné sú v protiklade. Niektoré rody súcna sa teda stretnú, niektoré nie. Teda najdôležitejšie idey sú pokoj, pohyb a k nim sa ešte pridá totožnosť a odlišnosť. Pokoj a pohyb majú účasť na totožnom a odlišnom, majú účasť aj na súcne, z hľadiska toho že sú súcnom sú totožné. Odlišné je odlišné k niečomu inému.
Pohyb je odlišný od pokoja aj od totožnosti. Má účasť na súcne. To isté je /totožnosť samého so sebou/ i nie je- je to pohyb a nie totožnosť, je odlišný od odlišnosti. Pohyb je súcno i nesúcno- má účasť na súcnosti. Odlišnosť zasa robí každý rod súcna odlišný od súcna, takže ho robí účastným i na nesúcne. Pri každej idei je vo veľkej miere súcno, ale v neobmedzenej miere nesúcno. Aj súcno je od ostatných odlišné, k mnohým sa takto nachádza vo vzťahu nesúcna, napr. „veľkosť“ nie je „súcno“. Spoločenstvo ideí /koinonion ton eidon/ teda netreba odmietnuť.
Rozkúskovaná je i odlišnosť. Je to súcno, hoci odlišnosť a súcno nie je to isté, ale je tam istý protiklad. Protiklad podľa odlišnosti od súcna je nesúcno.
Platón tu urobil objav- nesúcno má v ideách svoju prirodzenú podstatu! Nesúcno je protiklad, opak súcna na základe idey odlišnosti. Súcno je, nesúcno nie je, ale aj nesúcno v istom zmysle je- ako opak súcna na základe idey odlišnosti. Nesúcno má istú účasť na súcne, teda Platón tu rozlíši medzi súcno, nesúcno, byť a nebyť, súcno jestvujúce je akoby zdvojenie- z toho sa odrazí Akvinský a Heidegger.
Nie je teda akákoľvek reč pravda? Je to nebezpečenstvo nahrávajúce Protagorovi, ale reč musí byť zmysluplná. Pravdivá reč je tá, čo sa zhoduje so súcnom, ktorá o nesúcne hovorí ako o súcne je klamstvo. Čo vzniká iba vnímaním, prípadne obrazy, nijako inak je nepravdivá mienka, pokiaľ to nemá oporu v ideách.
Plotinos evidentne čítal Platóna, stou, Aristotela a predsokratikov a inšpiroval sa z nich. Bol žiakom filozofa a nosiča vriec v prístave Ammonia Sakka. U neho nie je vyložená negatívna teológia, ale Boh je slovami a pojmami nevysvetliteľný. Charakterizujeme ho ako jedno, je nad všetkými protikladmi, neprislúcha mu nič z antropomorfných vlastností. Plotinov boh prekypuje životom, je pleróma- plnosť, zo svojej plnosti potom emanuje. Zeller ho považuje za panteistu, no potom by panteizmom bolo aj kresťanstvo. Plotinos je napriek mnohým zdrojom originálny. Emanácia je to, že z niečoho vyššieho sa vyčlení niečo nižšie, vyjde to z neho, pričom z toho vyššieho nič neubudne. Bude také ako predtým.
Emanácia je nepretržitou skutočnosťou, vďaka božskej podstate. Boh nemá vedomie seba, ani vôľu, ani aktivitu, ani pohyb. Je plnosťou a je živý, prekypuje životom. Boh ako to najvyššie je prvou hypostázou. Dá sa označiť ako jedno. Svet má zmysel a tak jeho druhé označenie je dobro. O bohu sa nedá povedať že je súcno, iba že je jedno a dobro, to sú jediné vlastnosti ktoré je možno o bohu vypovedať. Boh je vyššie ako je označenie súcno, je nad všetkým a tak mu možno dať len tieto dva atribúty. Je to ako Jedno z 2. hypotézy dialógu Parmenides. Zo svojej plnosti /pleróma- plnosť/ emanuje.
A prvou emanáciou- druhou hypostázou sa stáva logos /duch, myslenie/. Je to sídlo ideí. Idey, ktoré sídlia v logu sú veľké pravzory vecí, Plotinos tu používa obraz z Timaia /dialóg o prírode a človeku/. Duch je najvyššie súcno, je to inteligibilný svet, prvá hypostáza ešte nie je súcno. No i tu má bytie logickú prednosť pred myslením. Plotinos oddelil idey ako oblasť mysliteľného. Idey sú od seba oddelené- na rozdiel od prvej hypostázy, kde je iba Jedno reprezentované aj ako Dobro, pojmovo ani inak neoddelené. Keďže idey sú oddelené, jestvuje mnohosť. Pri ideách je eliminovaný problém tretieho človeka- problém z Platónovho dialógu Parmenides. Tam nie je jasné, podľa čoho je podobná idea človeka a konkrétny človek, napr. Jaroslav Martinka. Musel by si vziať ešte tretieho človeka, podľa ktorého by boli podobné idea človeka a J. M.. A to by robilo regres- ďalšiu postupnosť. Plotinos to elegantne obíde- zavedie idey jednotlivých vecí- bifurkáciu- každá jednotlivina má svoju ideu, teda aj konkrétny človek.
Z Logu nižšie vychádza tretia hypostáza- druhá emanácia. Je to výplod Logu. Svetová duša preniká celým svetom. Jej najvyššou činnosťou je zrenie duše. Treťou hypostázou je akákoľvek duša, nielen svetová. Duša spája hmotnú a duchovnú sféru.
Keď emanačný proces príde do posledného štádia, „dožarujúce“ svetlo božie už nemá v sebe svetlo ani nijaké súcno. Posledný odpad ktorý sa vyčlení z duše je hmota. Je to nesúcno, temná hmota, bez usporiadania, odporná. Sám Plotinos sa hanbil že má fyzické telo.
Duša, ktorá je treťou hypostázou môže spadnúť i dole. Nie je to pre etickú príčinu, ale pre prepojenosť s hmotou. Ide o ontologický pohyb súcna, možný pád pri prepojenosti s hmotou. Človek sa môže dostať ale i hore. K druhej hypostáze sa dostáva cez etiku a umenie. No k prvej hypostáze, k Bohu sa dá dostať len ťažko, cez extázu. Plotinos to dosiahol v živote len 4x, a pritom žil asketicky, odmietal si aj spánok. Plotinos hovorí o zložkách duše, a o ich sťahovaní, postupne sa všetky duše očistia a dostanú sa do roviny svetovej duše, inak môžu klesnúť až na úroveň rastlín- môžu sa dostať do rastlín ako rastlinná duša.
U Plotina sú zmiešané vplyvy Platóna i Aristotela. Uznáva rastlinnú dušu /Aristoteles/, svetovú dušu /Platón/, metempsychósis /Platón/, rieši problémy vo svete ideí riešené už Platónom etc.. Napriek skĺbeniu prvkov z oboch filozofov je originálny.
Sokratés
Aj keď bojoval proti sofistickému relativizmu, metódou mal s nimi dosť spoločného. Takisto pracoval pomocou dialógu. Rozhovorom sa snažil dôjsť k nejakému záveru.
Bol to syn kamenára a pôrodnej baby. Úžasná, charizmatická osobnosť. Celý čas sa niekde prechádzal, nadväzoval rozhovory. Neboli to samoúčelné rozhovory. Sokrates sa pýtal na významy jednotlivých vlastností a pojmov.
V tomto čase ešte doznievali jednak tradičné antické náboženské hodnoty, jednak bola aktívna demokratická polis a aktivitu od občana aj vyžadovala. Sokratova činnosť odrážala dobre maskované, no i pred jeho pôsobnosťou netušené slabé miesta v pojmoch demokratickej polis vlastných. No naburávala i klasické grécke hodnoty.
Veľmi dobre vieme, že klasický grécky človek videl dobro v pozemskom živote, jeho výhodách, v tom čo ponúka. Mať majetok, byť krásny, dobre vyzerať, mať pekné oblečenie a dostatok, jesť vyberané jedlá, byť silný, odvážny, prežiť život v dostatku a radovánkach- toto boli tradičné antické hodnoty. Silný, sebavedomý, odvážny, telesne krásny človek je ideálom antiky.
Na toto mohli nadviazať i sofisti svojím úspechom. Demokratická polis síce s niektorými starými hodnotami nesúhlasila, v zásade ale neprotirečila tradičným hodnotám antického človeka. Aj ona predpokladala, že antickému občanovi pôjde o honosné bývanie, dobré zabezpečenie, o to aby život prežil v šťastí na tomto svete, v dostatku. Považovala to za pohnútku chcieť sa v novom demokratickom svete uplatniť. Občianske možnosti rozhodovať o sebe ako plnoprávny člen polis neboli samoúčelné, ale mali zabezpečiť čo najväčší podiel dostatku, sami výdobytky demokracie mali zabezpečiť možnosť ideálneho života podľa tradičných gréckych hodnôt, ktoré pretrvali i relativizovaním náboženstva.
A práve Sokrates dával otázky, ktoré posúvali myslenie za tradičné hodnoty, Sokrates sa na ne pýtal v snahe zachytiť všetky nepresnosti, zistiť podstatu ich zakorenenia, presne uchopiť ich podstatu. Najprv jeho otázky znejú banálne, čo priviedlo konkrétneho účastníka diskusie na to a to miesto, čo mieni robiť o chvíľu atď.. No otázky postupne postupujú, ak človek niečo mieni robiť, chce zrejme získať nejakú kladnú, hodnotnú vlastnosť alebo iný prospech. Takto sa Sokrates postupne pýta, čo je to krása, čo to je statočnosť, čo je spravodlivosť, čo je zbožnosť, čo je cnosť atď..
A tieto otázky vedúce k zamysleniu nemuseli byť každému príjemné. Nielen pre to, že nútili k mysleniu popremýšľať nad bežnými koľajami natiahnutými antickými hodnotami. Samotní ľudia, ktorí si zakladali na oblečení, bývaní, mladosti, sile a bystrosti ducha boli zaskočení. Ukázalo sa, že pre nich pevné ukotvenie hodnôt je v skutočnosti vratké. Nik nevedel Sokratovi odpovedať tak, že by definoval krásu, statočnosť, spravodlivosť, zbožnosť, cnosť. A tu sa začne pýtať na najzákladnejšiu otázku. Čo je to dobro? Ak niečo nazývate dobrým, čo je to dobro o sebe, čo je dobro ako také? Dobro by malo byť tým o čo sa v živote usilujeme. Ale čo to dobro je? Na to mu tiež nedokázal nik odpovedať. A práve tak je myslená jeho známa veta: „Ióda mé, síde mé, pistamai“- Viem že nič neviem. Neviem o čo by som sa mal v živote snažiť, neviem to základné, neviem čo je dobré, teda z hľadiska hodnôt neviem nič.
Akým spôsobom Sokrates pracoval? Púšťal sa s ľuďmi do dialógov. A ak niekto hovoril niečo pozitívne, dával nejaké atribúty pojmom krása, cnosť, spravodlivosť, dobro, použil Sokrates lesť. Opýtal sa, nech ho dotyčný človek poučí, čo inkriminovaný pojem znamená, že sa od múdreho rád poučí. No účastník diskusie to spravidla nevedel. A tak Sokrates odpovedal, ja nič neviem, ale nech sa nik, kto nezodpovedá na základné otázky nerobí, že čosi vie. Túto lesť, predpoklad že človek čosi vie a nakoniec ho usvedčil, že je na tom rovnako ako on, že to nevie nazývame sokratovská irónia. Ak chcel človeka doviesť k nejakému záveru v debate, toto sám nazýval maieutika /pôrodnícka vedomosť (techné)/.
Niekoho tieto otázky nútili k zamysleniu. No boli takí, ktorých to priamo ohrozovalo. Napríklad demokratickí politici, ktorí v prejavoch bežne užívali termíny dobro, spravodlivosť, cnosť. Sokrates urobil ich jazyk vágnym v očiach verejnosti. Mnohým zneistil pôsobenie, ich konkrétny prejav mohol byť v očiach intelektuálov znemožnený. Rovnako to bolo nepríjemné pre sofistov. Veď sofisti žili z ľudí, ktorí chodili do školy k nim v túžbe po sebauplatnení. A práve to čo ich chcú učiť, malo viesť k určitému cieľu, ten cieľ bol motiváciou. Sokrates práve tento cieľ relativizuje, zasadzuje mu ranu. Nevieme čo je to dobro, tak čo vlastne pomôže drahá výuka sofistov?
Sofisti sa cítili v demokratickej Attike ako ryba vo vode. No oni sami nemohli ohroziť Sokrata. Prívrženci aténskej demokracie ktorých hodnoty považoval za nedostatočne ukotvené sa na Sokrata začali hnevať. A to vyústilo do obžaloby. Obvinili ho, že kazí mládež /úplne neodôvodnené/ a že zavádza cudzie božstvá. To božstvo mal byť iba daimonión, akýsi Sokratov radca. Ako fungoval daimonión? Sokrates nebol ani schyzofrenik ani prorok! Daimonión nie je vnútorný hlas, ani svedomie! Je to iba akýsi kontrolný mechanizmus, ktorý stále Sokratovi ukáže stop, zastaví ho, ak má urobiť čosi zlé. Daimonion je kánonickej, nie organonickej povahy.
Sokrates navrhol, aby zaplatil pokutu jednu mínu, ale keďže pomáha ľuďom rozhovormi, a neberie nijaké peniaze, nech je živený zadarmo v prytanneiu /zariadení na stravovanie pre olympijských víťazov/. Na toto sa porota rozhnevala a bol odsúdený na smrť. Ale im nešlo o to zabiť Sokrata. Sokrates mal podľa ich pôvodného predpokladu utiecť z Attiky snáď do Megary. Väzenie nebolo vôbec strážené, keď iba symbolicky. Sokrates mal najlepšie podmienky na útek a o to šlo žalobcom a sudcom. No Sokrates sa rozhodol poslúchnuť zákon i v tomto prípade. Bol človek princípov. A tak vypil jed, ako kázal zákon o poprave. Jeho žalobcom sa poprava Sokrata kruto vypomstila. Necelé dva roky na to sa uskutočnil v Attike štátny prevrat. Po ňom boli Sokratovi žalobcovia odsúdení. A dejiny tri indivíduá s menami Anytos, Melétos a Lykón odsúdili tiež.
Vznik filozofie
Grécka mytológia pôvodne obsahovala prírodné božstvá. Pôvodne ide o predhelénske božstvá, ktoré boli príbuzné bohom kanánskym, churitským a a chetitským. Často bývajú staré božstvá neskôr príbehmi a sobášmi spojené s helénskymi. V tom sa odzrkadľuje napr. stará teogónia i v podaní Hesioda, kde Kronos a a iné staršie božstvá sú jednoznačne protohelénskeho pôvodu. I samotný Zeus má niektoré črty prírodných božstiev. Úplne zjavná je podobnosť Zeud pathér a indickým djauš pithá. Rôznymi nakopeniami božstiev pohanskej Európy, protohelénskych božstiev i božstiev zo Sýrie došlo v 12. storočí ku konštituovaniu sa takej formy helénskeho náboženstva, ktorej základné kontúry sa už nemenili. Síce nastáva na si 300 rokov doba temna, ale potom znova dojde k rozvoju rôznych prejavov myslenia a tvorivosti.
A práve vtedy dochádza k ustáleniu určitých čŕt etiky. V helénskom náboženstve samozrejme nejde o nejaké pevné zásady. Človek si môže dovoliť veľa. Takmer všetko. No nesmie uraziť božstvo alebo urobiť nejaké zvlášť veľké neprávosti. Ináč bohovia pomáhajú i necnostným, ale šikovným ľuďom. Súčasne sa uznáva Héra i Artemis. Pallas Aténa verejne nadŕža v Iliade Odysseovi. Tento typ morálky je umocnený pesimistickou predstavou o posmrtnom živote, ktorá sa nedala zmeniť. Dalo sa to iba zhoršiť obzvlášť zlými činmi. Z toho unikol iba Herakles.
Takéto boli teda predstavy. No koncom doby temna sa to začalo meniť. Božstvá boli prístupné abstraktnému mysleniu. Gréci preberali inšpirácie z rôznych národov. Takto vzniká náboženský synkretizmus, ktorý prevažuje nad xenofóbiou v tejto oblasti. No v niektorých prípadoch môže poukazovať táto situácia i na niektoré protirečenia v otázkach noriem a očakávaní. Po dobe temna sa objavujú nové božstvá, Dionýzios a Apolón. Posledne menovaný je radca, tento boh ľuďom radí. Veľmi starým bohom je Hermés, posol, ale aj boh vynachádzavosti. Z toho vznikol Hermés Trismegistos, patrón vied. Dochádza k infiltrácii náboženstva novými bohmi, to sa prejavilo nepriateľstvami medzi bohmi. Sú tu rozpory medzi Poseidónom a Apolónom, Aresom a Athénou, Hérou a Artemis. No tu je ešte epos, nie logos. Tu sa rozpráva mýthos a takto sa veci vysvetľujú, cez príbehy o bohoch. Ale už i tu sa uvažuje nad poriadkom kozmu, zoberme si Hesiodovo dielo práce a dni. V Hesiodovej Teogónii zas vnímame rozdelenie na staršie a mladšie božstvá. Tieto rozpory a narušenie pôvodného obrazu nútia vtedajších ľudí premýšľať a toto posúva mýtopoetickú skúsenosť smerom k logu.
Vznikajú rôzne mystériá, zasvätenia. S tým má spojenie i ďalšie nové božstvo, boh vína Dionýzios. Mystérium je blízkosť k bohu. Čo tým získame vie iba ten, kto to zažije, no vieme povedať, že mystériá mali za cieľ vlastnú katarziu- spoveď, zasvätenie a náhľad. Známe sú Eleusínske mystériá. Väčšinou šlo o snahu získať nejaké poznanie, čo by viedlo človeka k nesmrteľnosti. Objavujú sa i rôzni myslitelia, nie ešte filozofi, ale určite myslitelia. Epimenides hovorí, že o minulosti Zeme nemožno nič vedieť. Theagenes racionalisticky interpretuje Homéra ako toho, čo robí alegórie. Už Ferekydes hovorí, že pri umieraní sa oddeľuje duša od tela. No je pochybné, či propagoval prevteľovanie duší.
Okolo roku 600 pr. Kr. sa objavuje titul ho sofos, mudrc. Sú tak označení ľudia pokladaní vo svojej dobe za najmúdrejších a vraj i mali nejaké predmety zvýrazňujúce ich múdrosť, kotol alebo trojnožku. Tradícia hovorí o 7 mudrcoch- hoi hepta sofoi. Nejestvuje jednotná mienka, kto tam patril rôzni autori uvádzajú spolu viac ako 7 ľudí. Najčastejšie sa spomínajú Kleobulos, Thalés, Bias, Periandros, Pittakos, Chilón, Solón. Tu už človek začína cítiť zodpovednosť za čosi čo povie, čoho je autorom. Od mudrcov sa zachovali výroky: Mysli na to, čo robíš /Bias/, Čo činíš dobré, pripisuj bohom a nie sebe, Väčšina ľudí je zlá. – Tu sa myslenie dostáva na prvé miesto, je to conditia sine qua non úspechu človeka. Objavuje sa tu zmysel pre cnosť, termín najlepší. Takto postupne vznikajú názory, kým nevystúpi Talés.
Novinky | Rodičia | Iné informácie | Ďakujeme (2%) | PRIHLÁSENIE
Filozofia
Kontakty
- Gymnázium sv. Jána Pavla II.
- 052/7721389
- Dlhé hony 3522/2 058 01 Poprad 05801 Poprad Slovakia
- 37942743
Prihlásenie
Počet návštev: 1007
Powered by aSc EduPage