Filozofia 19. storočia
Svoju filozofiu postavil na kantovskom základe. Už v úvode hlavného diela Svet ako vôľa a predstava prehlásil, že predpokladá znalosť Kantových prác u čitateľa. Neznášal Fichteho, Schellinga a Hegela, tvrdil že sú to tri nafúknuté balóny stojace medzi ním a Kantom. Boli kolegovia na Berlínskej univerzite s Heglom a neznášali sa. Hovoril, že príde doba že ten kto nebude poznať jeho názory, bude považovaný za ignoranta.
Čokoľvek čo je, nie je bez dôvodu. Matka všetkých vied je práve hľadať tento dôvod, pýtať sa na všetko prečo. Zákon dostatočného dôvodu nadobúda štyri formy: a/ kauzalita ako naša predstava, ako to čo tvorí obsah našej skúsenosti. b/ zákon poznania- logický súlad medzi premisami a záverom, c/ priestor a čas ako formy nazerania- v čistej podobe s nimi operuje matematika, d/ zákon motivácie- človek koná v dôsledku určitých motívov, no tie motívy nie sú len tak náhodou dané, ale spočívajú v kozmickej vôli. Najdôležitejšia je štvrtá forma.
Svet je moja predstava, človek vníma iba oko, ktoré vidí zem a slnko, ruku, ktorá chytí nôž ale nie predmety samotné. Poznanie je natoľko determinované štruktúrou ľudskej skúsenosti, priestorom, časom a kauzalitou že možno povedať, nie je to poznanie vecí aké sú, ale moja predstava, pretože človek dáva zo svojich dispozícií toľko, že tie veci nespozná. Nevie aké sú naozaj, ani nevie s istotou povedať či jestvujú, nebytie sveta je rovnako možné ako bytie.
Vec osebe je síce nepoznateľná, ale v nás samých ju spoznáme. Vôľa a čin je jedno, nie ako tvrdil Kant v Kritike praktického rozumu že istá je iba vôľa a čin je zo sveta mimo istoty, mimo mňa. Vôľa je jediné, čo z veci osebe spoznávame. Je nám blízka a ľahko poznateľná. Vôľa nepatrí do sveta javov, ale do sveta vecí osebe. Je iba jedna, lebo mnohosť nie je vo svete o sebe, iba vo svete javov. Z tohto hľadiska má Schopenhauer iný názor na ľudské telo. U Kanta je to súčasť javov, no u Schopenhauera je to objektivizovaná vôľa.
Táto vôľa má špecifické vlastnosti. Nie je to Kantova dobrá vôľa z kategorického imperatívu, ba ani svetový duch. Vôľu možno poznať vo všetkých predmetoch. Na jednej strane vidíme predmety ako javy- spoznávame ich fenomenálnu stránku, na druhej strane ich spoznávame ako prejavy vôle, a toto sa deje tak, že prijímame ich idey. Tieto idey neprijímame skúsenosťou, ale zvláštnym druhom nazerania, ktorý nepatrí do vedy, ale do umenia. Idey vidíme vnútorným zrakom, nie logicky, ale skôr cez umenie.
Vôľa podmieňuje všetko, no sama podmienená nie je. Aj konanie človeka. Človek nie je slobodný čo sa týka vôle, slobodná je iba metafyzická svetová vôľa. My si ani neuvedomujeme vlastnú motiváciu. V nás jestvujú nejaké podvedomé nutkania, Schopenhauer si bol vedomý, že jestvuje podvedomie. Naše akty vôle to je ilúzia, to sa iba manifestuje všeobecná vôľa v nás. Sexualita je prejavom vôle v nás. To nie my sami chceme sex, ale tá vôľa v nás chce, aby tento druh pokračoval, aby sa i v človeku vôľa naďalej manifestovala. Je to cudzia sila v našom vnútri a nie naša dobrá vôľa. Táto vôľa je slepá, je bezdôvodná a nevedie nikam! Vôľa je bez cieľa a zmyslu.
Život človeka nemá nijaký zmysel. Človek nikdy nemôže byť plne spokojný, s ničím sa neuspokojí, lebo nejestvuje cieľ. Život je neustále striedanie túžby a nudy. Pesimistický základ je úplne prirodzený, veď ľudský život je utrpenie. Svet je najhorším z možných svetov, niečím čo by nemalo byť. No i z pesimizmu jestvuje nejaký únik.
Jestvujú niekoľko foriem úniku. Prvou cestou úniku je samovražda. Aj to je riešenie, ale slabšie, lebo vôľa si vytvorí zas ďalšie telo na manifestáciu. Ďalšou cestou je kontemplácia v umení, človek sa estetickou kontempláciou odosobní. Treťou cestou je askéza. Človek sa odosobní, nepozerá na svoje principium individuationis -lebo to je klamné, je to klamstvo- nie nejaké nezávislé ja, ale iba manifestácia svetovej vôle. Po odosobnení sa človek má otvoriť odporu k súcnu, odmieta všetko okolo seba.
Pripomína to strašne indickú filozofiu a Schopenhauer ju mal veľmi rád.
Je posledným originálnym metafyzikom 19. storočia. Obdivoval antiku, bol klasický filológ. Mal rád homérskych hrdinov. Cieľ ľudstva nemôže spočívať v najvyššom type človeka. Postuloval i pojem nadčloveka. To by mal byť náš ideál. Človek je povraz natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom. Nietzsche neskrýval elitárstvo. Klaňal sa vojenským cnostiam a pohŕdal priemernosťou, aj banálnou morálkou. Chcel ísť do budúcnosti, hovoril že čo padá, to ešte postrčte. Hodnoty, ktoré obdivoval boli staré a Nietzsche si uvedomoval, že kresťanstvo veľa toho zmenilo. Vojenské cnosti sa viac vzťahujú na ducha a hrdinovia sa viac podobajú na literátov a na umelcov než na vojvodcov z boja. V jeho diele sa často objavuje Goethe a Wagner ako uznávaní umelci.
Vôľa k moci je moc veľkého ducha. Obdivuje tvorivosť, to ho spája s romantikmi. Najviac ho ovplyvnil Schopenhauer, hoci nie je pesimista ako on. Rovnako ako on zavrhuje Hegla. Je známe že Schopenhauer má Hegla iba za prázdny balón. Zavrhuje Heglovo pozdvihnutie všetkých ľudí, prázdny optimizmus, útočil na kresťanstvo. Žil iba jediný kresťan, a ten zomrel na kríži. Uznával silu Sokratovej osobnosti, ale nie jeho myšlienky. Považoval ho za počiatok mentality z iného sveta, inej než je pôvodná grécka. On sa odvoláva na rozum a bol iní ako boli pôvodní antickí hrdinovia.
Nietzsche reagoval na transcendentálny subjekt i na Rousseaua, že ľudia sú v podstate dobrí. Tvrdil, že subjekt je v podstate ilúzia. No hovorí o identite indivídua. Nietzscheho filozofia je obhajobou výstrednosti a privilegovanosti génia. Oponuje myšlienke apriórnej pravdy, pravda má byť nástroj na prežitie. Oponuje i kategorickému imperatívu. Konanie sa vraj nedá oddeliť od náklonností a inštinktov. Kritizuje Kanta ako tvorcu dogmatického systému. Hovorí, život a svet sú na veky vekov ospravedlnené ako javy estetické. Život má byť braný ako umelecké dielo. Morálka a náboženstvo obhajujú škaredý život, hlavnou myšlienkou ale je: ako sa len musí trpieť kvôli kráse. Gréci zmenili svoje útrapy na veľkolepú a slávnu civilizáciu. Nihilizmus je to, pokiaľ neverím v nič. Nietzsche tento termín používal ako kritiku modernej spoločnosti a náboženskej morálky. Tí najväčší nihilisti vykrikovali sloboda, rovnosť, bratstvo atď., Kristovo učenie etc.. Ale to je dezilúzia, ktorá popiera ľudské sklony a rozdiely medzi ľuďmi. Musíme sa zbaviť ilúzií. Nihilizmus v podstate na Nietzscheho nesedí. Boh je mŕtvy, hovorí ako Luther a Hegel, ale ináč to znamená, že ľudia ktorí sa pokladajú za veriacich sa tak sami nesprávajú. Navštevovanie kostola považujú niekedy za viac ako osobný kontakt s Bohom. Kresťanov vraj motivuje hnev na tých, ktorí sú mladší, krajší, zdravší, bohatší. Je to postoj odplaty voči spoluobčanom. Smrť Boha je len zmena v stave myslenia ľudí. Tá stará silná viera minulosti nejestvuje. Všetko nezištné ženie iba vôľa k moci. Vôľa k moci je myslená tak, že každý túži po šťastí. V tom je tá moc a tá túžba po moci je metafyzická. Kantove metafyzické idey udržuje práve vôľa k moci. Je to istý druh pragmatizmu.
Nietzsche sa nezaoberal epistemológiou, iba okrajovo, hovoril že treba nejaké kritérium na prehodnotenie všetkých názorov. Svet javov je produktom lži. On si uvedomoval, že povaha vecí sa rada skrýva. Filozofi iba odhaľujú vlastné predsudky. Kritizoval teológiu, hovorieval- kresťanstvo je platonizmus pre masy.
Spolu s Friedrichom Engelsom je zakladateľ marxizmu. Svoju filozofiu rozvinul ako predstaviteľ ľavého krídla hegeliánov. On hovorí o sebe, že postavil Hegla z hlavy na nohy. Jeho prvé dielo, ktorým sa uviedol je jeho doktorská práca. Hovorí v nej o antickom materializme. Veľmi si cení Epikura ako predstaviteľa materializmu.
Jeho hlavné diela sú: Manifest komunistickej strany, Ekonomicko-filozofické rukopisy 1844, Rukopisy Grundrisse, Kapitál, Svätá rodina, Nemecká ideológia, Bieda filozofie. Rozvíja v nich svoju špecifickú filozofiu.
Marx má tri základné zdroje. Je to v prvom rade nemecká klasická filozofia. Od Hegela Marx prevzal dialektiku a princíp vývoja. Od Feuerbacha preberá antikresťanstvo. Ďalším zdrojom je klasická ekonomická teória, predovšetkým Adam Smith a David Ricardo. Od Smitha prevzal princíp, že práve deľba práce dokáže výrazne, aj pozitívne ovplyvniť hospodárstvo. Od Ricarda prevzal jeho teóriu hodnoty, hodnota je meraná prácou potrebnou na jej vytvorenie. Ďalším zdrojom je utopistický socializmus, najmä Owen, Saint- Simon a Fourier. Od nich prebral vytváranie lepšej spoločnosti na základe pevne stanoveného zriadenia.
Z týchto zdrojov vytvoril Marx marxistickú filozofiu. Celá marxistická filozofia sa skladá z troch základných častí. Sú to historický a dialektický materializmus, marxistická ekonomická teória a vedecký komunizmus.
Dialektický materializmus sa opiera o tri základné zákony. Sú to zákon prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak, zákon jednoty a boja protikladov a zákon negácie negácie. Prechod kvantitatívnych zmien na kvalitatívne, napríklad z DNA ktoré sú určené počtom chromozómov /kvantita/ vyrastie nový človek. Negácia negácie, narastie strom, dožije svoj život, zhnije, postupne vznikne humus a z tej pôdy vznikne nový strom. Zákon jednoty a boja protikladov- napr. priťahovanie sa protikladov vo fyzike častíc a ich vzájomná reakcia.
Tu zavádza Marx nový význam slova metafyzika. Kým dialektika hovorí o zmenách, o dialektickom meniacom sa svete, metafyzika hovorí o svete kde panujú stále rovnaké zmeny a je nestály, nemení sa, metafyzika je teda nesprávne, statické vysvetľovanie sveta. Opakom metafyziky je dialektika.
Všetko čo jestvuje, je len matéria. Všetko čo je, je hmota. No Marx vystupuje proti tzv. vulgárnym materialistom /Dietzgen a i./ a hovorí, že vedomie a duševná činnosť nie sú priamo hmotné, ale sú prejavom hmoty. Vysokoorganizovaná hmota- človek má ako svoju vlastnosť myslenie. Poznanie chápe ako odraz objektívnej reality v myslení.
Zvláštnym prípadom dialektického materializmu je historický materializmus. Je to vlastne sama marxistická filozofia dejín. Nemožno ju pochopiť bez marxistickej ekonomickej teórie. Podľa Marxa každý kto zamestnáva, nutne vykorisťuje. Cena zbožia znamená cena práce, ktorá sa na ňom podieľala. Robotník pracuje a výrobok sa predá. Ale nie celá časť zisku sa vráti robotníkovi. Určitú časť si nechá zamestnávateľ. Ale to sa nesmie. To je nadhodnota, lebo robotník pracuje istý čas, aby si zarobil pre seba, ale istý čas aj preto, aby zarobil na kapitalistu. On žije z jeho práce a tak ho vlastne vykorisťuje.
A tak sú ľudské dejiny vyplnené iba vykorisťovaním a bojom proti nemu- triednym bojom. Ale ten boj ide pekne po poriadku. Najprv jestvovala beztriedna, prvotnopospolná spoločnosť. V každom štádiu spoločnosti sú výrobné sily a výrobné vzťahy. Ak medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi vzniknú neudržateľné protirečenia, vznikne medzi ľuďmi revolúcia. Spoločnosť sa posunie do kvalitatívne vyššieho štádia. Znova je to istý čas v súlade, ale nakoniec zas vzniknú rozpory, a tak sa ide znova vyššie. Takto spoločnosť prechádza štádiami: prvotnopospolná spoločnosť, otrokárska spoločnosť, feudálna spoločnosť, kapitalistická spoločnosť, a beztriedna komunistická spoločnosť.
Najvyšším štádiom sa zaoberá vedecký komunizmus. Vypukne socialistická revolúcia. Príde beztriedna spoločnosť, ktorá má dve fázy. Prvá sa nazýva socializmus. V tejto fáze sú výrobné prostriedky odobrané z rúk súkromných vlastníkov a patria všetkým. Za socializmu je súkromná výroba takmer úplne zlikvidovaná. Platí zásada: Každému podľa zásluhy a každý podľa svojich možností. No ešte jestvuje štát, právo a peniaze. Druhou fázou je tzv. vlastný komunizmus. Tam sa zrušia peniaze, právo aj štát. Štáty zaniknú. Zanikne aj súkromné vlastníctvo, ostanú iba osobné veci. Bude platiť zásada: Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb. Nebude sa kupovať, ale každý si gratis zoberie čo potrebuje.
Podnikateľov považujú marxisti za triednych nepriateľov, nepriateľov ľudu a musia byť porazení triednym bojom. Podnikateľ rovná sa vykorisťovateľ.
Marx hovorí o odcudzení práce. Robotník pracuje na svojom mieste. Ale pokiaľ nedostáva za svoju prácu toľko koľko by mal, nedostáva za ňu podľa zásluhy, potom mu tá práca nepatrí, ale sa mu výrobok i práca odcudzí. Nedostane to čo by očakával a tá práca sa mu proste odcudzí a k výrobkom i vlastnej práci sa začne stavať nepriateľsky.
Veľmi škodlivé je náboženstvo. Je absolútne nesprávne, vo svete dialektického materializmu nemôže jestvovať taký blud ako boh. Náboženstvo je ópium ľudstva. Vedie človeka k pasivite, že sa to vyrieši inde a nie tu na svete. Zamedzuje potrebnej veci, triednemu boju a preto ho treba nekompromisne vykoreniť. Človek musí byť aktívny v triednom boji a náboženstvo káže opak. Filozofi svet zatiaľ iba vysvetľovali, ale ide o to zmeniť ho.
Novokantovstvo
Približne od roku 1865 dochádza v Nemecku k oživeniu kantovskej filozofie. Vznikol prúd filozofov, ktorý sa na Kanta odvolávali a v histórii filozofie sú významní. Voláme ich novokantovci. Boli to väčšinou tí, ktorí nič nevideli v hegeliánstve. Vtedy sa vo filozofii /v tomto prúde/ udomácňuje heslo: Späť ku Kantovi! Takýchto mysliteľov bolo dosť, tu si poukážeme na najvýznamnejších. Ide o scientistický smer filozofie, t. j. usiluje sa aby filozofia mala vedecké základy. Prví iniciátori boli Liebman a Lange.
Marburská škola. Založil ju Hermann Cohen. Vyzdvihuje to, že človek je tvorivá bytosť. Čisté myslenie sa prejavuje v poznávaní, analýze etiky, v tvorivosti a estetickom názore. Metafyziku Cohen nepovažuje za možnú. Kanta totiž považuje za autoritu aj v tvrdení: „o veciach poznávame iba to, čo do nich sami vložíme“. Filozofia by mala mať ako svoj hlavný predmet poznanie, mala by sa zapodievať najmä gnozeológiou. Samozrejme, ako u Kanta etika iba určuje formálne kritériá dobra, ale nie jeho konkrétnu náplň. Predmetom etiky je proste čistá transcendentálna vôľa, samotný úmysel vykonať podľa autonómnych kriotérií dobro. Sama filozofia má skúmať to ako poznávame, poznanie- ale cez prírodné vedy. No všetko to musí pochádzať z čistého rozumu. Ide o hľadanie foriem zákonov, ktoré platia v prírodných vedách, ale sú vyvodené z čistého rozumu- ako aj prírodné vedy.
Paul Natorp prehodil výhybku až na koľaj solipsizmu. Vec o sebe považuje za jeden z najväčšie omyly filozofie. Treba to proste eliminovať. Jestvovanie nejakej objektívnej reality mimo subjektu pokladá za blud, za fikciu. No Kanta kritizuje aj z iných pozícií- Kant proste kategórie podradil pod Aristotelovskú logiku a geometriu odvodzuje od Eukleidovej a Newtonovej predstavy priestoru. Toto pri jestvovaní iných logických systémov a po objave neeuklidovskej geometrie Lobačevským a Bólyayom považuje za neudržateľné. Ide o poznanie myšlienkových určení, ale nie faktov. Význam pojmu sa dá určiť jedine analýzou štruktúry myslenia, ale nie cez predmet poznania, samotný predmet nie je východisko, ale produkt poznania. V 20. storočí v tejto škole pôsobil Ernst Cassirrer.
Badenská škola novokantovstva je najviacej zameraná na teóriu hodnôt. Jej myšlienky vychádzali v časopise Logos. Jej hlavnými predstaviteľmi boli predovšetkým Wilhelm Windelband a Heinrich Rickert, mali približne rovnaké názory.
Filozofia musí mať metódu a aj preukázané nejaké výsledky, v tom má mať isté kritériá vedeckosti. No filozofia nemôže zastúpiť vedy- fyziku, chémiu, ekonómiu etc., má jedinú úlohu, zisťovať platnosť. To znamená, zisťovať, že čo hovoria špeciálne vedy, ako je možné, v akom zmysle a na akom stupni to je platné. Ide o platnosť hodnôt, ako ich možno uznať za pravdivé, dobré a krásne. Ako je možná veda, aká je hodnota jej pravdivosti, ako je možná mravnosť a estetické cítenie- to sú otázky filozofie. No do ľudského sveta platia aj hodnoty. Patria do ľudského sveta a pre človeka dávajú svetu zmysel. Nemožno sa vyjadriť, aký je metafyzický štatút hodnôt, z čoho sú, vieme len to že jestvujú a sú dôležité.
Zaujímavá je klasifikácia vied badenskej školy. Vedy delí na nomotetické a idiografické. Nomotetické vedy sú také, ktoré hľadajú všeobecnosti vo forme prírodného zákona. Idiografické vedy hľadajú jednotlivé, sú to vedy o udalostiach. Prvé učia čo je a druhé čo už raz bolo. Dejiny sa nemôžu stať nomotetickou vedou. Príkladom je filozofia dejín, ktorá dôjde iba k niektorým všeobecnostiam, ale veda sa z toho vytvoriť nedá, navyše je dosť sporná.
Každé odvetvie poznania prechádza cez 3 štádiá:
- Teologické štádium- ľudský duch sa díva na vnútornú podstatu bytia, prvé a posledné príčiny všetkých pôsobení, všetky javy si vysvetľujú ako príčinu jedného, alebo viacerých nadprirodzených činiteľov.
- Metafyzické štádium- nadprirodzené činitele sa nahrádzajú abstraktnými silami- personifikovanými abstrakciami. Cez isté súcna sa vysvetľuje všetko.
- Pozitívne štádium. Človek sa nedostane k absolútnym poznatkom. Javy sa vysvetľujú tak, že sa hľadajú zákony podobnosti a následnosti. Vysvetľovanie faktov spočíva v spájaní javov so všeobecnými zákonmi, ktorých počet sa vývojom vedy zmenšuje.
Teologický systém došiel k najvyššej dokonalosti keď boli mnohobožstvá nahradené monoteizmom. Posledný stupeň metafyziky je prijatie jedného všeobecného súcna- monizmus. Posledným štádiom vedy je- hoci sa k tomu nikdy asi nedospeje- ak by sme rozličné pozorované javy považovali za prípad jedného javu- napr. gravitácia, ako Comte uvádza. Štádiám vo vede zodpovedajú štádiá v spoločnosti, teologickému feudálne, metafyzickému revolučné a pozitívnemu vedecko- priemyselné.
Medzi vedami, ktoré dospeli do pozitívneho štádia niet ani jednej, ktorá by predtým nebola v metafyzickom štádiu. Každý človek bol v detskom veku teológom, v mladosti metafyzikom a v dospelosti fyzikom. V každom období, i období vedy potrebujeme nejakú teóriu, ale v rannom období ľudstva človek nie je schopný vytvoriť teóriu založenú na pozorovaní.
Všetci veľkí duchovia od Baconových čias tvrdia, že skutočné poznanie je len to, čo sa zakladá na pozorovaných faktoch. Pozitívna filozofia je konečný stav, ale človek musel predtým dočasne využívať dočasne teologickú a metafyzickú filozofiu.
Základný zákon pozitívnej filozofie je pozerať na javy ako na také, ktoré podliehajú nemeniteľným prírodným zákonom. Našou snahou je ich zredukovať na najmenší počet. Ako príklad dáva Newtonovo zjednotenie gravitácie a pohybov vo vesmíre.
Každý jav patrí do jednej z piatich kategórií vedy- astronómia /nebeská fyzika/, pozemská fyzika, fyziológia /biológia/ a sociálna fyzika /sociológia/. Čím skôr menovaná veda, tým väčšími celkami sa zaoberá, čím ďalej, tým sa zaoberá špecifickejšími, zvláštnejšími vecami. Predmet skúmania je iba jeden a všetko poznanie súvisí cez fyziku Klasifikácia vied je len výtvor človeka. No Comte nehlása redukciu všetkej vedy na fyziku..
Výsledkom pozitívnej filozofie je ukázať zákony hľadania poznania a tiež zabezpečiť prestavbu výchovného systému.
Koexistencia teologickej, metafyzickej a pozitívnej filozofie prináša zmätok, malo by nastať víťazstvo pozitívnej filozofie. Pozitívna filozofia je povolaná vládnuť.
Pokusy o všeobecný výklad všetkých javov z jedného zákona sú nanajvýš chimerické. Bolo by to možné iba tak, že by všetko patrilo pod gravitáciu, ale ani toto nie je možné. Laplace chce redukovať chémiu na fyziku, ale to je hrubé zjednodušenie, naráža to na problémy.
Klasifikácia, ako ju budovali biológovia a zoológovia dáva príklad na rozvetvenie poznaných vecí, dáva nám do ruky bezpečné vodidlo. Vytvoriť systém základných pojmov pre celé poznanie, bazálne, ktoré sa neopiera o žiadny iný systém, to nazval Bacon prvou filozofiou. Cesta celej filozofie je od vedy k predvídaniu, od predvídania ku konaniu. Vedy majú nasýtiť túžbu po poznaní. Medzi učencami a predákmi výroby sa ustanovuje trieda inžinierov, ktorej poslaním je organizovať vzťahy medzi teóriou a praxou. Bez práce na pokroku vedeckých poznatkov ich preberá a aplikuje do praxe.
Vedy vo všeobecnosti delíme na základné a opisné, aplikačné. Fundamentálnou vedou je fyzika, ak to hodnotíme podľa zložitosti a chceme ísť od abstraktnejšieho po zložitejšie, zvláštnejšie. Ak ideme od najvšeobecnejšieho, v rámci všeobecnej fyziky je najvšeobecnejšia astronómia. Nebeské pohyby pokladá Comte za jednoduchšie ako najjednoduchší jav pozemskej mechaniky. Samotná pozemská fyzika sa delí a/ na mechanické hľadisko- vlastnú pozemskú fyziku a b/ na chémiu. Chémia je špecifickejšia veda ako fyzika v užšom zmysle slova. Ak od fyziky a chémie oddelíme anorganickú fyziku, dostaneme fyziku organického sveta- fyziológiu alebo biológiu. Pokiaľ z nej oddelíme fyziku človeka, získame sociálnu fyziku, ktorú však nechápe ako medicínu, ale súhrn antropologických vied o človeku včítane nej, široko ponímanú sociológiu. Comte je zakladateľom vedecky ponímanej sociológie. Podľa neho ešte nedospela do stavu pozitívnej vedy, do tohto stavu ju priviedol až Comte a historici vedy mu dávajú za pravdu.
Základnou metódou, vedou, ale používanou ako základná metóda všetkých vied je matematika. Jej poznatky musí poznať každý, kto sa zaoberá akoukoľvek vedou.
Matematikou počínajúc, platí nasledovné pravidlo: každá zložitejšia veda musí poznať najvšeobecnejšie zákony jednoduchších vied, vedec zapodievajúci sa zložitejšou vedou musí byť znalý základných zákonov jednoduchších základných vied.
Nejakú vedu je možno vysvetľovať dvojako, dogmaticky- cez súbor aktuálnych základných poznatkov a oblastí, a historicky, cez prizmu vzniku a dejinného vývoja včítane slepých uličiek.
Comte založil pozitivistické náboženstvo, spočíva na láske k ľudstvu, ktoré je personifikované do najvyšších bytostí, pre tento prístup razí Comte pojem altruizmus. Po Comtovej smrti sa stal najvyšším kňazom pozitivistickej cirkvi Pierre Lafitte.
Je to veľmi vplyvný francúzsky filozof. Jeho najhlavnejšie diela sú Hmota a pamäť, Tvorivý vývoj, Esej o bezprostredných dátach vedomia. Pri jeho čítaní vidíme mnoho používaných faktov z psychológie a fyziky. Na prvý pohľad by sa podľa toho zdalo, že Bergson je pozitivista, no je to tak preto, lebo Bergson spočiatku bol Spencerov obdivovateľ. No vypracoval systém iný ako pozitivizmus. Považujeme ho za predstaviteľa intuitivizmu.
Bergsonove východisko je vzťah priestoru a času. Medzi nimi je podľa Bergsona rozdiel. Spojitosť pocitu s pohybmi svalov je chápaná ako výraz rozpriestranenosti. Rozpriestranenosť je niečo obsiahnuté v činnosti ducha. Pocity sú rozľahlé v priestore, a to dokonca i také zložité pocity ako hnev a láska. Pocity sú teda kvantitatívne merateľné v priestore- psychofyzicky. Číslo je tiež odvodené od priestoru- teda inak ako u Kanta. Číslo je zložené z jednotiek- je deliteľné do nekonečna ako priestor. Bergson sa snaží priestorovosť čísla dokázať i z toho, že hmota je nepriestupná, t. j. že sa nemôže navzájom prestúpiť napr. počítač a zajačí perkelt a sú dva- tým vznikne číslo 2. No je to znova dôkaz závislý od priestorovosti- je to circulus vitiosus- závažná logická chyba. Tento zákon neprestupiteľnosti pokladal za logický vzťah. Aritmetické operácie, ako aj sledovanie pocitov sa deje predovšetkým v priestore. Nám sa zdá, že počítaním dvoch pocitov alebo viac pocitov vnímame čas. No podľa Bergsona to tak nie je, je to priestor. Rozlíšenie súčasných pocitov je závislé na nepreniknuteľnosti hmoty, teda na priestore. Vnímame homogenitu a homogénny je len priestor. Rovnako ako letí hmyz niekoľko sto kilometrov a nezablúdi, podľa Bergsona je schopný vnímať homogenitu priestoru. Zdanie, že čas je homogénny je bastardenie priestoru. Čas by sa dal chápať jedine ako sledovanie pohybu v priestore, teda by bol redukovaný na priestor.
Takéto chápanie času je nedostatočné. A tak Bergson vymyslel nové vnímanie času- trvanie. Trvanie by bolo ešte chápané v priestore, ale ide o to pochopiť čas mimo priestoru. A to je pravé trvanie. Trvanie je chápané ako kvalita a priestor je kvantita. Stavy trvania sú odlíšené svojou kvalitou, daný stav je čosi neopakovateľné, odlíšené od iného stavu trvania, nie rozmerom, ale na základe podstatnej odlišnosti. „Čisté trvanie je sled heterogénnych zmien, čistá heterogenita“. Trvanie sa v skutočnosti nedá vnímať ako priestor, ale iba intuíciou. Trvanie je nedeliteľné tvoriace plynutie, ktoré v sebe uchováva to čo bolo skôr a postupuje k nadchádzajúcemu. Ozajstný, nehomogénny čas- trvanie je iný ako je priestor. Trvanie je len v jednom okamihu, nie je merateľné. Poznáva sa intuíciou, ako sa poznáva život.
Všetka skutočnosť je dianie, no pohyb života a pohyb hmoty sú dve rozličné veci. Napr. oko asi ťažko vzniklo náhodne. Vývoj života vôbec nejde podľa mechanických zákonov, je to vývoj ktorý s nimi nekorešponduje. Samé životné procesy sú iné, ako je chémia a fyzika. Líšia sa od toho ako sa nepatrný kružnicový výsek líši od priamky- nepatrne- ale predsa podstatne –priamka to nie je a ani to ešte nie je život. Život je hnaný životným elánom /élan vital/, je to trvalý tvoriaci proces.
Existuje dvojaká morálka. Uzatvorená je založená na tlaku od spoločnosti, jednanie je automatické, napr. automaticky nekradni. Otvorená morálka je tá osobná, autentická a tvorivá. Ak sa priamo uchopí životný elán a človek slobodne a dobrovoľne žije v láske- to je autentická morálka. Majú ju iba svätci a vynikajúci jednotlivci. Podobne jestvuje dvojaké náboženstvo. Statické náboženstvo sú iba konfabulácie na zlepšenie človeka. Dynamické náboženstvo je mystika. Jej vrcholom je kresťanská mystika. Cez mystiku sa možno dostať ku élan vital. Je to poznanie, že je Boh, z lásky stvoril svet a človek má v sebe božskú iskru. Takto sa dá napojiť cez mystiku na stvoriteľa.
Soren Aabye Kierkegaard je jediný veľký dánsky filozof. Dominantným priestorom je pre neho priestor ľudského. Tým smerom sa má filozofia vydať. Musíme hlavne zodpovedať na otázku, čo to znamená existovať. Ak človek zabudol, čo znamená existovať nábožensky, potom ani nevie, čo znamená existovať ako ľudská bytosť. Odmieta Hegla, hovorí že on si skutočnosť vymyslel. Sám ani neverí, že by bolo možné vybudovať systematickú filozofiu. Ľudské bytie je iné, nestále a nedá sa nijako schematicky uchopiť.
Ako metódu postuluje sebaskúmanie. Je to podobné ako Sokratova maieutiká, ale tu ide o to pýtať sa seba samého na seba samého. Kierkegaard absolútne neuznával vedu, myslel si že je pre filozofiu úplne neplodná a nevýznamná. Úsilie o vedecké poznanie pokladal za nešťastie doby. Neuznáva ani delenie na objekt a subjekt, ozajstný filozof má byť subjektivista, ale nie ako Berkeley, že popiera objektívny svet. Tento problém ho absolútne nezaujíma.
Byť znamená existovať, ale nie v zmysle metafyziky. Je to existovať ako usilovať sa, chcieť, trápiť sa, milovať, nenávidieť, báť sa, tešiť sa, snažiť sa, nudiť sa etc., teda rozličné činnosti špecifické pre človeka. Človek by mal svoje filozofovanie sústrediť na svoju vlastnú existenciu, aj keď to možno vzťahovať aj na iné osoby /skúmanie i výsledky/. No človek to musí mať prežité. Nemožno všetko pochopiť a nič neprežiť. Existovať znamená vlastne stávať sa. V tomto zmysle je existencia tým dôležitým predmetom filozofie. Práve stávanie sa je neustála zmena človeka. Človek je vždycky niečím iným, je to diskrétny proces. Stávanie sa je sled okamihov, ale nie je to žiaden zákonitý proces.
Pojem okamih je ústrednou kategóriou u Kierkegaarda. Okamih je nejaký iracionálny moment v stávaní sa, je to boží dar veriacemu. Takéto okamihy ako blesk osvetľujú temné hlbiny duše. Takéto okamihy zažíva iba pravý hlboko veriaci človek. Je to človek, ktorého ntrápia starosti každodenného života. Dôležitá je pre človeka budúcnosť, pre jeho stávanie. Ale je to stávanie dialektické v zmysle že je procesné. Je to diskrétny proces, stávanie sa je to, že človek je stále niečím iným, stáva a mení sa. Človek je neustálou slobodou, jeho konanie je buď- alebo. Netreba hľadať pravdu, ale vnímať život, túto špecifickosť života a vôbec problémy života treba uprednostniť pred vedeckou evidenciou.
Subjektívny život človeka, to je existencia. Táto existencia sa úplne vzpiera akejkoľvek vede a pokusu začleniť ju pod súbor všeobecných javov. Ak sa veda usiluje o nejakú objektívnu pravdu, stále sa k nej približuje, ale nikdy sa jej nezmocní. No sama existencia je pravdou, toto je to čo treba brať ako prvoradé. Pravda je subjektivita, je to ak sa človek odcudzí sám sebe, nepozerá na svoj prospech, ale sa stará o vyššie veci v zmysle svojho života. Existencia je vyrovnávanie sa so sebou, práca nášho vnútorného života, je to aj uvedomovanie si vnútornej rozpornosti.
Najvyššia vášeň človeka je viera. Ľudský život bez Boha je prázdny. No vo viere má človek pokročiť, ísť ďalej, viera nemá ostať nerozvinutá. Vzťah k Bohu nesprostredkuje ani cirkev, ani kňazi, ale musí byť osobný. Človek pociťuje úzkosť v náboženskom zmysle. Je zúfalý, pretože smeruje k smrti. Vierou a prebudením vedomia hriešnosti, sa človek s úzkosťou vyrovnáva. Rozhoduje sa žiť v blízkosti Boha. Človek vie že je smrteľný, ale vie že Bohu nič nie je nemožné.
Kierkegaard rozdeľuje tri štádiá ľudského života. Prvé je estetické štádium. Základom je carpe diem, využi deň. Treba využiť každý deň, aby sme sa mohli z neho tešiť, človek sa orientuje na veci okolo seba, žije iba v prítomnosti a iba pre krásu. Takýto človek je prirodzene nezodpovedný. Všetky jeho dni sa podobajú na seba. Etické štádium je žiť podľa kategorického imperatívu. Dominujú mravné zákony a povinnosti. Zmyslom života je vtedy pomáhať iným a obetovať sa. Toto je autentický život, stále sa rozhodovať buď- alebo. Náš filozof tvrdí, že ak človek stojí pred smrťou, rozhodne sa vždy správne. Najvyššie stojí religiózny človek. Modelom správania je tu Abrahám. Božie je nad ľudské.
Za hlavný impulz svojej filozofie považoval skúmanie podmienok historického vedomia. Zaoberá sa tým, ako možno vytýčiť metodológiu duchovnej vedy, t. j. vedy spoločenskej. Na jednej strane, mladosť vedy ukazuje to, že je za svojich raných čias zaťažená metafyzikou, príliš visí na nejakých metafyzických postulátoch. No na druhej strane tu bol už vytýčený pozitivistami ideál pozitívnej exaktnej vedy. No Dilthey nesúhlasí, aby duchovné /spoločenské/ vedy boli dané ako prísne exaktné. Polemicky sa postavil k tomu, aby pre každý druh vedy bola jednotná metóda.
Aj keď samozrejme jestvujú styčné body, hovorí o odlišnosti prírodných vied a duchovných vied. Ľudské poznanie, prístup človeka sa z hľadiska vedy delí na dva typy vedeckého poznania, to, kde sa poníma príroda, a tú časť, kde sa človek sebauvedomuje. Tým sa odlišuje ríša prírody a ríša dejín. To nemôže byť jeden typ vedy, veď ťažko je zo stavby Goetheho mozgu odvodiť štýl a motív jeho básní. Človek je východisko, základ duchovných vied. Spája v sebe telo, ale aj psychickú súvislosť duchovných faktov. Kým prírodná veda má základ v elementárnych časticiach ako jednotkách, u duchovných vied je základ človek, to je element
Každé vnútro človeka, každý subjekt je svetom osebe. Príroda pre človeka primárne nie je známa a jeho svetom je spoločnosť.
V metodológii duchovných vied považuje za základnú metódu psychológiu, no táto sa odlišuje od pozitivistickej psychológie. Práve spojenie všeobecného a individuálneho je podstata duchovných vied, nie škatuľkovanie do rôznych množín medzi javmi.
Jedným zo základných pojmov duchovných vied je dejinnosť. Dejinnosť sama nepochádza z individuality človeka. Pochádza z participácie, zo spoluúčasti na nejakej konkrétnej historickej epoche, teda vo výskyte v jednom priestore a čase. Tam je prítomná jedna historická doba na jednom mieste, napr. Francúzsko počas revolúcie 1789- 1794. Dôležitým pojmom je aj život. Je to to, čo je reálne, jednota psychického života a činnosti, samotný život je prvotný zo stránky filozofie, život sám podmieňuje poznanie.
Život sám súvisí s priateľstvom, štátom, s vlastnou dobou v ktorej žijeme. No život sám spadá pod úplne iné kategórie ako prírodné vedy. Kategoriálny systém, ktorý súvisí so životom je iný ako ten v prírodných vedách. Život je najmä identita so sebou samým. A táto je založená na dôležitom predmete, a to je zážitok. V podstate ide o ústrednú kategóriu života, je to taká jednotka života. Život sa skladá zo zážitkov. Zážitok ukazuje jednotu vedomia a predmetu, pretože človek skúma sám seba. Súvislosť zážitkov sama je východiskom dejinného poznania, ide o vedenie o priebehu života.
Časový priebeh života je v trvaní, je to priebeh zážitkov. Dilthey uvádza dva dôvody, prečo je zážitok taký významný: 1. zážitok zanechá stopu, ktorá mu dáva trvalý význam a miesto v bytí; 2. zážitok je spojený s nekonečnosťou všesveta. Život v prežívaní vyjadruje výraz, ktorý je možné pochopiť. Všetko ľudské pôsobenie nazýva Dilthey objektívny duch. Je to to, čo ľudstvo v zmysle čo je preň typické vypracovalo, kultúra, vzťahy, komunikácia a najmä jazyk. Život musíme pochopiť, prírodu opisujeme, ale duševný život chápeme.
Dilthey je najmä zásluhou Gadamera chápaný ako zakladateľ filozofickej hermeneutiky. Práve chápanie duševného života v psychológii je to, čo v zážitku tvorí základ pre duchovné vedy. V zážitku pôsobia procesy celého duševného života. Pochopiť iného človeka môžeme tak, že sa zamyslíme nad vlastnými zážitkami a konfrontujeme. Tu je dôležitou kategóriou význam, znamená to postavenie určitých častí života a zážitkov v nich vo vzťahu k celku. Hermeneutika slúži aj ako nástroj výjladu dejín, treba sa vžiť do tej konkrétnej doby, do geočasopriestoru a až tak možno vykladať. Iba duch môže chápať čo vytvoril, iba človek môže chápať výtvor človeka. No ľudský život má aj iracionálne prvky a napriek snahe nie je život ako prvok duchovnej vedy úplne poznateľný.
V 20. storočí nadviazal dosť na Diltheya Hans Georg Gadamer.
Týmto názvom pomenoval Lenin najmä filozofiu II. fázy pozitivizmu Ernsta Macha a Richarda Avenaria. Názov sa vžil i vďaka Leninovej knihe Materializmus a empiriokriticizmus. Do II. fázy pozitivizmu počítajú historici filozofie aj Poincarého, ale už nie do empiriokriticizmu.
Najvýznamnejším predstaviteľom empiriokriticizmu je Ernst Mach. Jeho hlavné dielo je Analyse der Empfindungen /Analýza pocitov/. Filozofi empiriokriticizmu sa vyjadrovali najmä k povahe podstát ktoré skúma fyzika, k nositeľovi toho, čo je merané vo fyzike. V tomto zmysle zastávajú fenomenalistický postoj. Je to umožnené najmä vďaka objavom kvantovej fyziky, ktorej počiatky Mach ešte zažil a reagoval na ne. Špecifickosť zákonitostí kvantovej fyziky ukazuje neudržateľnosť mechanistického a korpuskulárneho obrazu sveta. Práve pozitivistická orientácia Macha zabraňuje zaoberať sa podstatou, nositeľmi javov kvantovej fyziky. Leží to mimo kompetentnosti ľudských odpovedí a teda aj mimo poznania, o tom by boli iba dohady, ale nič presné. Preto je najlepšou pozíciou pre fyzika zaoberať sa iba fyzikálnymi javmi a nie tým čo je za nimi, ak tam vôbec niečo je. Jediná správna metóda poznania je pozorovanie a experiment. Fyzika skúma invariantnosti, zákony a nedokáže sa vyjadriť ani k otázke indeterminizmu a determinizmu. Jestvujú fenomény- javy, ale nie podstaty. Pokiaľ fyzika nejaké podstaty vymenúva- sila, energia etc., ide o fikcie ktoré nám pomáhajú k lepšej fyzikálnej predstavivosti, ale nie o reálne jestvujúce entity.
Čo je to teleso? Je to dôležitá Machova otázka. Mach na ňu odpovedá v zmysle nezáujmu o otázku ontologickej povahy subjektívneho a objektívneho. Nezaujíma ho, či za fenoménom vôbec niečo je, ba ani len to, či tie fenomény jestvujú mimo mňa alebo pochádzajú zo mňa, ba ani len povaha toho ja. Z takéhoto hľadiska hovorí Mach aj jedno zo svojich základných tvrdení: teleso je komplex pocitov. Aj samo ja, sám subjekt je komplex pocitov.
Vedecké poznanie chápe Mach ako ekonomickú činnosť. Hovorí o ekonómii myslenia. Vo vede platia základné úlohy: všetko čo sa vo vede robí je ekonomická práca. V boji vedeckých teórií prežívajú len tie, ktoré sa vedia najviac prispôsobiť, ktoré najviac korešpondujú so skúsenosťou. V systéme vedy je dôležitá konzistentnosť poznatkov. Mach vôbec neuznáva kauzálne vzťahy, za skutočné považuje iba funkčné vzťahy, vzťahy funkcií. Samotné poznanie nemá ukazovať človeku skutočnosť. Jeho úlohou je, aby sa človeku ľahšie žilo v živote.
Takto je formulovaná aj Machova teória neutrálnych elementov. Neutrálne elementy sú pocity. Z nich sa skladá svet. Sú ozaj neutrálne- ani telesné, ani duchovné. Tieto pocity sa predsa rozdeľujú, ale na psychično a fyzično, čiže na užšie ja a širšie ja. Ja v sebe ako pocit zahŕňa aj svet. Takto sa v zmysle elementov ako komplexov pocitov stiera rozdiel medzi ja a svetom. Zdanlivo ide o solipsizmus, no odpoveď je taká že Machovi to stanovisko stačí a ďalej považuje otázku za neriešiteľnú.
Ďalším predstaviteľom je Richard Avenarius. Oproti Machovi píše zložitejším štýlom. Vo vede máme uplatňovať princíp čo najmenšieho vynaloženia síl. My ľudia nemôžeme vnímať inak, ako nám to určuje naša kognitívna sústava. Poznanie je konštruované podľa princípov nášho vedomia. Svet je čistá skúsenosť, jej nositeľom nie je ani hmota, ani duch, ale čosi tretie. Zo skúsenosti treba odstrániť všetko, čo skúsenosťou nie je a tá skúsenosť potom ostane čistá. Avenarius odstraňuje psychofyzický dualizmus a hovorí o tom, že celý svet je súbor elementov pocitov. To, čo je mimo čistej skúsenosti, čo do nej nepatrí nazýva Avenarius introjekcia. Príkladom je bifurkácia na svet mentálnych stavov a svet vonkajších vecí.
Hoci Lenin empiriokriticizmus zatracoval, Jan Patočka si ho veľmi vážil.
Tento významný filozof bol činný aj v matematike a fyzike a jeho osobnosť najlepšie pochopíme v kontexte celého diela. Väčšina intelektuálov ho považuje za jedného z najväčších géniov všetkých čias. Matematicky pracoval iba 4 hodiny denne, ale podvedome pracoval aj počas spánku- občas sa mu riešenie prisnilo. Ako jediný človek všetkých čias bol akademikom Francúzskej akadémie vied vo všetkých odboroch, v ktorých ho udeľovala /5/.
Poincaré už pred Godelom vyslovil názor, že matematickú dedukciu nie je možné zautomatizovať, pretože nie je úplne istá a výlučne bezrozporná. Uvedomoval si aj v matematike úlohu heuristiky. Hovorieval- Dokazujeme logicky, ale objavujeme intuíciou. Prvý významný matematický objav urobil keď mal 12. Veľa objavov urobil v komplexných číslach a prehĺbil aj teóriu funkcií s komplexnými premennými.
Je autorom dodnes nevyriešeného matematického problému, ktorý publikoval v diele Analýza polohy. Je dokázané, že isté topologické priestory sú invariantné s grupami v zmysle algebry. Pokiaľ ide o dvojrozmernú plochu s rovnakou grupou ako dvojrozmerná guľová plocha, je to topologicky ekvivalentné guľovej ploche. Nevie sa, či to platí aj pre trojrozmerné útvary, to je matematicky zatiaľ nejasné.
Zaujímavé sú jeho práce vo fyzike. Prvý sa zaoberal možnosťou chaosu v deterministickom systéme, čo má významné filozofické dôsledky v tom, že sa determinizmus. a indeterminizmus neberú ako navzájom kontradiktorické. Determinizmus vo fyzike predpokladá slobodu. No určitá sústava sa i v deterministickom stave môže správať chaoticky. Tento Poincarého objav vegetoval na okraji záujmu až do 60. rokov, keď ho s objavením podivných atraktorov znova oživil Mitchell Feigenbaum.
Spolu s Einsteinom a Lorentzom je spoluobjaviteľom špeciálnej teórie relativity. Ľví podiel má najmä na konštituovaní geometrického priestoru a opisu teórie relativity v ňom- teda vo vytvorení vhodného matematického jazyka pre túto teóriu. No fakticky objavil celú špeciálnu teóriu relativity nezávisle od Einsteina. No on 1. tomu neprikladal až taký význam, 2: publikoval v menej významnejších periodikách než Einstein.
S tým súvisí jeho filozofia vedy. Aký je rozdiel medzi vedeckým faktom a obyčajným tvrdením? Čo je veda a čo je vedecký fakt? Tu Poincaré v prvom rade odlišuje rozdiel medzi surovým faktom a vedeckým faktom. Môže byť niekoľko stupňov, ktoré odlišujú vedecký fakt a surový fakt. Poincaré uvádza príklad: 1. Je tma, 2. Zatmenie bolo o deviatej, 3. Zatmenie bolo v čase, ktorý možno vypočítať z tabuliek zostavených podľa Newtonových zákonov, 4. Je to dôsledok obiehania Zeme okolo Slnka /podľa Galileiho/. Vedecký fakt je preklad surového faktu do jazyka, ktorý sa líši od bežnej reči a hovorí ním oveľa menej ľudí. Vedecký fakt je surový fakt preložený do vhodného jazyka.
Poincaré si položil fundamentálnu otázku, s ktorou do filozofie vedy prispel najviac. Aký je rozdiel medzi vedou a hypotézou? Do akej miery je veda istá? Ako je to s vývojom vedy? Čím sa zaoberá veda, čo skúma? Tu sa Poincaré ukázal ako ovplyvnený pozitivizmom, niekedy je radený k jeho druhej fáze. Z tejto pozície hovorí: veda neskúma podstatu. A nielen veda. Principiálne nie je možné vôbec zistiť podstatu veci, a ak by to ja boh vedel, nevedel by to vyjadriť. Pripomína to Gorgia. Veda skúma vzťahy vecí. Ale skúma skutočné vzťahy vecí? Hypotézy sa menia, a niečo ostáva. Napríklad ide o to čo je to svetlo. Za Poincarého hovorila teória vlnenia éteru, že svetlo je vlnenie. Elektromagnetická teória hovorí o prúde. Poincaré povie- niečo sa zmení a niečo zostane, tieto dve teórie sa môžu zladiť. Anticipoval tým de Broglieho dualizmus.
Všetky zákony sa len zjemňujú. Teória relativity je upresnenie zákonov klasickej fyziky. Teória relativity pridala do zákona jednu podmienku, ktorou zákon zjemnila, spresnila. Veda je neustále pridávanie ďalších nepoznaných podmienok k zákonom a ich upresňovanie. Približujeme sa k skutočným zákonom, tým že ich upresňujeme. Poznáme len vzťahy.
Ludwig Feuerbach
Hrdo sa označuje za vyústenie nemeckej klasickej filozofie, ale to sú iba marxistické žvásty. V podstate ide o empiristickú a antikresťanskú odnož hegeliánov, ale inak veľa novosti nepriniesol, snáď až na ocenenie existenciálnych pocitov. Je to taká ateistická bodka za nemeckou klasickou filozofiou.
Jediné pravdivé poznanie, čo máme je poznanie zmyslové, realita zmyslového bytia. Feuerbach kritizuje jednak Hegelovu metafyziku absolútna- svetového ducha, a jednak dialektickú metódu. Podľa neho treba proste radikálne zúčtovať s každou špekulatívnou filozofiou. Pri svojej filozofii náboženstva vychádza z Heglovej kategórie odcudzenia /Hegel ju má napríklad v odcudzení sa ducha, inobytie, duch mimo seba/. V náboženstve nie Boh tvorí človeka na svoj obraz, ale opačne, človek vytvára Boha na svoj obraz. Odcudzuje sa tým sám sebe, lebo svoju skutočnú podstatu prevádza na Boha. Ako je to myslené? Nielen zmyslové predmety sú predmetmi človeka. Ale ľudské duchovné predmety patria človeku. No tieto predmety sa pripisujú Bohu, vládnu nad človekom a teda sa mu odcudzujú. Ak sa človek premieta do pojmu Boh, dochádza k jeho sebaodcudzeniu. Podstata Boha je ľudská podstata premenená na absolútno. Náboženstvo je výtvor ľudskej prirodzenosti, ktorý vznikol strachom, obavou o budúcnosť, no aj úsilím o šťastie. Človek sa rozdvojuje v sebe samom a kladie si Boha ako svoj protiklad. Hoci náboženstvo sa rodí najmä z pocitu závislosti človeka na prírode. Ale nie sú to iba negatívne príčiny.
Náboženstvo vzniká aj z pocitu úcty a radosti. Ale nielen to. Kým z priestoru a času u Hegela vznikajú: z priestoru inobytie ducha čiže príroda a z času dejiny /pravda, koreň je v Kantovi a aj hlbšie- Spinoza, Descartes/, u Feuerbacha sú priestor a čas proste človekom zbožštené. Z povahy priestoru a času je možné, že oni tvoria predpoklad pre vznik takých všeobecných pojmov, ktoré abstrahované môžu pôsobiť až ako božstvá. Zbožšťovanie je možné vďaka priestoru a času, resp. pojmom vzniknutým v nich. Ako vidíme, človek síce inklinuje k náboženstvu, ale nie je to nutné. Náboženstvo nejestvovalo od počiatku.
Dogmy kresťanstva v skutočnosti nejestvujú, sú iba vymyslené. Dôležitá v kresťanstve je najmä láska k Bohu, ale to už je odcudzenie. Preto lásku k Bohu nahrádza Feuerbach vetou- Homo homini Deus est- človek je človeku Bohom. Človeka má človek milovať tak, ako by šlo o Boha, lásku k Bohu prenáša na človeka. Feuerbach nie je a priori proti náboženstvu, ale ponecháva ho iba v sociologickej rovine. Ide o náboženstvo bez Boha. Je to náboženstvo srdca, náboženstvo lásky. Medziľudské vzťahy sú adekvátne kresťanstvu, len je to bez Boha.
Feuerbachova kritika Hegela ide ďaleko. Feurebach, aby sa úplne zbavil abstraktných pojmov, ktoré by mohli byť brané osebe hovorí, že esencia je spojená s existenciou. Podstata je stále spojená aj s existenciou, teda veci ktoré majú podstatu aj jestvujú. Tým sa vlastne posúva na pozíciu ďaleko od realizmu, hoci nehlása priamo nominalizmus. Podstata nie je abstraktná.
Samotné poznanie Feuerbach delí. Zmyslové vnímanie označuje ako prax. No okrem toho jestvuje aj nazeranie. Toto nazeranie je priamy kontakt s tajomstvami bytia cez existenčné pocity, ako bolesť, láska, hlad, etc.. Empirické vnímanie nám zaručuje myslenie a existenčné pocity nazeranie. Cez myslenie dôjdeme iba k javovej stránke bytia. Nazeranie je zasa veľmi zoširoka, ono vníma iba niektoré momenty, ale ak je samo, chýba systematizácia a formálne kritérium. Poznanie sa dosahuje syntézou nazerania a myslenia vzniknutého zo zmyslového vnímania.
Nejde o bytie a nebytie Boha, ale o bytie a nebytie človeka, nie či Boh je nejako zjednotený s podstatou človeka, ale o zjednotenie konkrétnych ľudí do rovnosti, nejde o to, či je človek ospravedlnený pred Bohom, ale či je ospravedlnený pred človekom, nejde o to či je v chlebe telo Kristovo, ale aby sme mali chlieb pre svoje telo, nejde o to dať Bohu čo je božie a cisárovi čo je cisárovo, ale dať človeku čo je človekove.
Novinky | Rodičia | Iné informácie | Ďakujeme (2%) | PRIHLÁSENIE
Filozofia
Kontakty
- Gymnázium sv. Jána Pavla II.
- 052/7721389
- Dlhé hony 3522/2 058 01 Poprad 05801 Poprad Slovakia
- 37942743
Prihlásenie
Počet návštev: 564
Powered by aSc EduPage