Filozofia

                                                                                                                                           Baruch Spinoza

 Baruch Spinoza

 

   Pôvodne patril do judaistickej náboženskej obce. No neskôr mal radikálne iné názory. Rabín ho chcel uplatiť tým, že mu dajú vysokú ročnú penziu ak nebude šíriť svoje názory, ale odmietol. Jeho významným politickým dielom je Tractatus theologico- politicus. Štát nesmie potláčať nijaké náboženstvo. Náboženstvo a štátna moc spolu vôbec nesúvisia. No nie je vecou štátu žiadne náboženstvo obhajovať a preferovať. Ani štát nemôže byť oslabovaný náboženstvom. V mene náboženstva sa nemôže potláčať sloboda občana.

   Pracuje dôslednou metódou, more geometrico. Znamená to, že všetko vychádza z definícií. Z nich musí byť všetko logicky vyvodené, logicky dokázané, inak je to neplatné. Samotné axiómy nepotrebujú dôkaz, no musia mať definície základných pojmov. Potom môžeme robiť tvrdenia, z axióm. Takto sa vzhľadom na vtedajšiu úroveň matematiky vytvorí nepriestrelný kauzálny nexus. Etika sa javí ako logicky dokázateľná.

   Základná kategória je substancia. Substancia je causa sui /príčina seba samého/, je to Boh, je to príroda. Boh je to čo príroda, dá sa povedať Boh čiže príroda /deus sive natura/. Existencia substancie je nutnosť, v tomto uznával starý Anselmov dôkaz. Smeruje to k panteizmu. Boh je neosobný, nie je to ani subjekt, ani osoba, ani vôľa, ani rozum, nemá ani vedomie seba. Všetko je súčasťou Boha, je živé súcno a nie matéria. Hoci nejestvuje sloboda a náhoda, Boh je slobodný. Rozdeľuje sa na prírodu tvoriacu a prírodu tvorenú, natura naturans a natura naturata. Boh je aj príroda tvorená a aj tvoriaca. Boh je slobodný, je slobodnou príčinou i slobodným dôsledkom. Jedná sa o pozitívnu slobodu, je síce vymedzený nutnosťou, ale tá nutnosť ide z neho samého. Je to slobodná príčina, ale nie slobodná vôľa, lebo Boh nemá rozum v antropomorfnom zmysle. V systéme všetko vyplýva tak ako u Eukleida že súčet uhlov trojuholníka je 180 stupňov. Boh je v prírode imanentný a je s ňou identický. Sloboda je identická s nutnosťou. V prírode Príroda je všeobecný poriadok, ktorý je nemenný, nutný, večný, a najlepší možný.

   Substancia má nekonečne veľa atribútov. Atribút je to, čo rozum postihne zo substancie, je to nejaký spôsob prejavu substancie v možnosti nazerania. Týchto možností je veľa. Ale človek môže vnímať iba dva spôsoby, dva atribúty, rozpriestranenosť a myslenie. Všetky atribúty sú rovnocenné a medzi nimi nejestvuje žiaden vzťah, sú izolované. Nie je medzi nimi žiadne pôsobenie. Z atribútov vyplýva nekonečné množstvo modov. Modus je priamy prejav substancie. Substancia je niečo abstraktné a in concreto sa prejaví ako modus, substancia je Boh a modus je hruška. Podstata veci ktorú nepovažujeme za nutnú nie je nutná z nášho hľadiska, ale z hľadiska Božieho, lebo ju už stvoril. Ak je vec predurčená k činnosti, je tak predurčená Bohom. Z hľadiska Boha nie je nič náhoda.

   My z nekonečného množstva atribútov poznáme iba res cogitans a res extensa. Sme nastavení iba na tieto dva atribúty. Usporiadanie a vzájomná totožnosť vecí v reálnom svete aj ideí v mysli /ako myšlienok/ je totožná. Všetky atribúty dovedna obsahujú úplnosť Božiu. Atribúty síce nekomunikujú medzi sebou, ale v rámci seba obsahujú totožnú súvislosť vecí, ako sú usporiadané v Bohu. Res extensa vníma vec v priestore a res cogitans v myslení, ako myšlienku- ideu. Modus nemôže byť mimo substancie a jeho príčinou je iný modus. Sú veci v priestore a ich idey v rozume. Takisto možno povedať, že jestvuje telo a ľudský duch /duša/ je jeho idea. Ale samu ideu tela spoznávame ideou tela, potom máme fakticky ideu idey tela. Do res extensa sa odrážajú z mäkkých plôšok odrazy a to spôsobuje asociácie ako základ pamäti. Racionálne poznanie je založené na všeobecných pojmoch, spoznávame vďaka ideám

   Zaujímavá je jeho teória afektu. Afekt je stav tela, ktorým sa zväčšuje alebo zmenšuje schopnosť niečo konať. Človek sa v afekte nemôže premôcť, jedine väčším afektom. Na tom je založená celá etika. Aj cnosť je len faktom, dobrým afektom. Nikdy sa neuspokojíme sami zo sebou, nikdy nebudeme bez toho čo je mimo nás. Najväčší afekt, najväčšia cnosť je poznanie Boha. Najväčšie zvýšenie afektu radosti je láska.

 

                                                                                                               Ďalšie osobnosti renesančnej filozofie

                                   Ďalšie osobnosti renesančnej filozofie

 

   Známym mysliteľom pozdnej renesancie je Galileo Galilei. Aj keď sa jedná skorej o fyzika, dosť ovplyvnil filozofické myslenie. Toto ovplyvnenie sa týkalo najmä pohľadu na svet cez fyziku. Galileo Galilei dosť otriasol Aristotelovou predstavou o vesmíre. Naša planéta už prestala byť vnímaná ako stred sveta, ale v rámci heliocentrickej sústavy. Čo je významné, kritériom správnosti heliocentrickej sústavy je matematická úspornosť, heliocentrická sústava potrebuje pre svoje vyjadrenie menší počet axióm. V podstate už nastálo zavádza matematizáciu fyziky, hovorí že kniha prírody je napísaná v jazyku matematiky. Definitívne vyškrtol z vedy účelovú príčinu Aristotela /causa finalis/.

   Ďalším známym filozofom a mysliteľom bol Giordano Filipo Bruno. Veľmi si cenil Raymonda Lulla. Bol veľmi zaujatý proti Aristotelovi. Boha považoval za najvyššieho, no za nepoznateľného. Filozofia o ňom nemôže veľa povedať. Teológia tiež nie, lebo tá skúma zjavenie ale nie samého boha a ten sa zjavil pre prostých ľudí a z toho pre vedecké účely veľa nevyvodíme. Obrazom boha v úplnosti je príroda a filozofia skúma, ako sa ten boh v prírode zobrazuje. Všetky štyri aristotelovské príčiny je možné previesť na pôsobiacu príčinu /causa efficiens/. Tá je princípom, ten pôsobí vnútorne. A vnútorne pôsobiaci princíp v prírode možno nazvať Jedným, svetovou dušou a obrazne aj bohom. Je v tom spojená látka a forma a v podstate ide o večnú a všadeprítomnú substanciu. Ten princíp je aktívny, tvoriaci. Hovoril o nekonečnosti vesmíru. V ňom jestvuje mnoho civilizácií na iných planétach. Bol vyznavačom Kopernikovho učenia. Je našou nezmazateľnou škvrnou a hanbou, že sme my katolícka Cirkev tohto filozofa odsúdili za názory na smrť upálením. Ján Pavol II. sa za to ospravedlnil.

   V sociálnej filozofii je známy Nicolo Macchiavelli. Ak má štát vydržať, má sa pridržiavať tých ideí pri ktorých bol založený a nemeniť ideológiu. Moc má mať ľud a nie hŕstka ľudí.

 

                                                                                                                                         Filozofia osvietenstva

 Filozofia francúzskeho osvietenstva- hlavní predstavitelia

 

   Prvým francúzskym osvietencom bol Pierre Bayle. Domnieval sa, že cirkevné dogmy či už katolícke alebo protestantské odporujú rozumu. Ale o tom je viera, že sa to nedá dokázať rozumom. Bol za oddelenie cirkvi od štátu, v spoločnosti ktorá sa chová k náboženstvu indiferentne a kde panuje úplná náboženská sloboda a tolerancia to ide lepšie. Etika je úplne samostatná a nemusí závisieť na náboženstve. Jeho skepticizmus ide ďalej, dokonca hovorí že ani matematické tautológie nie sú nevyvrátiteľné.

   Významným intelektuálom tej doby bol Francois Arouet Voltaire. No ako filozof nebol originálny, zastával deizmus, no hovorí že štát nemôže byť ateistický ale z hľadiska morálky by ľudia sami chceli počúvať o bohu. Zastáva nesmrteľnosť duše. No to náboženstvo je rozumové, deistické. To za čo Voltaire predovšetkým bojoval boli ľudské práva pre každého a rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Snažil sa odstrániť absolutizmus, nerovnosť, nespravodlivosť- proste bojoval za stav ktorý je dnes považovaný za samozrejmý. Hmota podľa neho nie je čosi úplne odlišné od myslenia, samo vedomie je vlastnosťou hmoty.

   V sociálnej filozofii vynikol Charles Louis Secondant Baron de la Brede et de Montesquie. Napísal diela Perzské listy a Duch zákonov. Hovorí o tom, že spoločenské zriadenie je podmienené geografickými a klimatickými podmienkami. Zákony musia byť konkrétnemu národu prispôsobené tak, že to musí byť veľká náhoda, ak zákony jedného národa vyhovujú inému. Kým prirodzené právo sa vytvára na základe vlastností ľudskej bytosti, pozitívne právo sa odvodzuje z vývoja spoločnosti. Verejné právo má upraviť vzťah medzi ovládanými a ovládajúcimi, súkromné právo hovorí o zákonoch medzi všetkými občanmi a medzinárodné právo má dbať na to, že si majú národy v čase mieru prejavovať čo najviac dobra a v čase vojny čo najmenej zla. Za najlepšiu formu vlády považuje konštitučnú monarchiu. Dôsledne zastáva náboženskú toleranciu. To čo je u neho asi najvýznamnejšie, je teória deľby štátnej moci, ktorá je modifikáciou Lockových názorov. Každý štát má 3 moci: zákonodárnu moc, výkonnú moc- a/ výkonnú moc pre medzinárodné právo, b/ výkonnú moc pre občianske právo, súdnu moc na trestanie zločinov a rozsudzovanie sporov jednotlivcov.

   Významná bola príprava encyklopédie. Na jej vydaní sa podieľali mnohí osvietenci. Najvýznamnejšiu úlohu hrali Denis Diderot a Jean d´Alembert. V Anglicku vydal Chambers Univerzálny slovník. Šlo o slovník encyklopedického významu a Francúzi sa snažili napísať niečo ešte lepšie. No vo Francúzsku bolo pre rozšírenie vzdelania potrebné vydať novú encyklopédiu. Po mnohých rokoch bojov s cenzúrou ktorá sa snažila zabrániť pred vydávaním diela myšlienkovo nezávislého od cirkvi a kráľa vyšlo všetkých 8 dielov encyklopédie. Bola to prvá novodobá vedecká encyklopédia. Prispela k zmene myslenia inteligencie predrevolučného Francúzska.

   Denis Diderot bol významný nielen Encyklopédiou. Z hľadiska prirodzenej teológie dospel k panteizmu. Nebol materialistom a ani ateistom. Z hľadiska vzniku života zastával dnes už opustenú vitalistickú pozíciu. Živá hmota sa sama dokáže meniť a vyvíjať, každá častica hmoty aj pociťuje a má možnosť regulácie. Organizmus je súhrn dielčích organizmov smerujúcich k jednotnému cieľu. Taktiež požadoval odstránenie absolutizmu, toleranciu, voľnú ekonomiku a oddelenie cirkvi a štátu. Významný bol v estetike. Príroda je esteticky neprekonateľne dokonalá. Z hľadiska umenia je najlepšia pozícia naturalizmus a realizmus. Človek má morálne interpretovať prírodu, umenie má mať aj didaktickú funkciu.

   Určite najvýstrednejší osvietenec je Jean Jacques Rousseau. Nemá kladný postoj k vzdelaniu a civilizácii. V prirodzenom stave spoločnosti si boli ľudia rovní, boli slobodní a šťastní. Všetky vedy a umenia vznikli iba na to, aby zdôraznili nedostatky človeka. Astronómia vznikla z poverčivosti, geometria z lakomstva po pôde, filozofia vznikla z pýchy, umenie slúži iba prepychu, rétorika nenávisti, história slúži tyranom, právo nespravodlivosti. Základné ľudské potreby sú telesné. Prirodzený prírodný človek je vznešená bytosť a je dokonale mravný. Všetko mu je citom prirodzene prístupné, takýto človek nemá filozofické problémy. Je to v podstate večné dieťa prírody. Nepozná ani žiarlivosť a je vo všetkom slobodný. Nie je ani výchova detí, proste dieťa výchovu nepotrebuje. Nebola ani rodina, ani vlastníctvo. No potom prišiel zlom. Najprv sa vytvorila rodina, potom začala deľba práce, jeden bol schopnejší, iný nie a ľudia sa začali deliť. No hlavný zlom prišiel vtedy, keď prišiel človek, ktorý si ohradil trocha pôdy a povedal- toto je moje a mal naokolo dosť hlupákov, ktorí to akceptovali. Potom sa na obranu vlastníctva vytvorili spoločenstvá a štáty a vznikla zlá civilizácia. Štáty a civilizácia sú od počiatku podvod. Revolúcia ktorá zvrhne tyrana je nielen oprávnená, ale dokonca logická! No v súčasnosti už nemôžeme zrušiť civilizáciu, to sa nedá. Jedine môžeme ustanoviť spoločenskú zmluvu. My sa vzdáme prirodzenej slobody a neobmedzeného práva na všetko, a za to dostaneme občiansku slobodu a ochranu všetkého čo máme. Je to zmluva spravodlivá, zákonná, užitočná a trvalá. V etike ale aj pedagogike zdôrazňoval cit pred rozumom, ako to dokumentujú jeho diela Emil a Nová Heloisa.

    Významným filozofom, ktorý nadväzoval na Descartesa bol Julien Offray de La Metrie. Sám sa za karteziána vyhlasoval. R. 1748 vydal svoj hlavný spis Človek- stroj. Hmota samá má v sebe zdroj života a pohybu. Život a pohyb majú aj najmenšie časti hmoty. Uvádza primitívne dôkazy, napr. že srdce vyňaté z tela ešte bije alebo že z rozseknutého nezmara vzniknú dva jedince. Jestvuje len hmota nadaná schopnosťou života, vedomia a pohybu. Myslenie a duševná činnosť sú iba telesné produkty, produkty mozgu. Telo je mechanizmus, La Metrie proste prehodil myšlienku reflexného oblúka zo zvierat na človeka, v tomto vychádza z Descartesa. Bol až zaslepený ateista, len bez boha môžeme byť slobodní, spoločnosť ateistov je ku šťastiu spoločnosti nutná atď. Zastáva hedonizmus, treba si užiť slasti kým je čas. Hovorí, že zločincov treba skôr liečiť ako trestať, lebo sú chorí. Povedal jednu existencialistickú myšlienku- Človek bol možno vrhnutý na zem bez toho aby sa opýtal- prečo?

   Etiene de Condillac vychádza z Lockovej teórie poznania. Škrtol jeho vnútornú skúsenosť, reflections a ponechal iba sensations. Všetko pochádza zo zmyslov. Ak by sme neživej soche dali jediný zmysel, napr. čuch, začala by myslieť, rozvinul by sa psychický a intelektuálny život. Kombinovaním pocitov sa dostaneme do tých najzložitejších intelektuálnych myšlienok. No poznáme iba pocity a nie to čo je za nimi. Teda nemožno rozhodnúť o metafyzických otázkach a ani o existencii a neexistencii boha. Filozofia a veda má usporadúvať pocity. Najlepšie sa to robí, ak pracuje so znakmi. Týmto naznačil líniu pozdejšieho vývoja logického pozitivizmu. No hmota je donekonečna deliteľná a nemožno aby ona myslela. Možno predpokladať nejakú nesmrteľnú dušu, ako substrát pre vedomie. No ide iba o predpoklad, o vieru a takto je to aj s náboženstvom. Môže byť určité zjavené náboženstvo, proste na základe viery v zjavenie, ale nie prirodzené náboženstvo. Za základný zmysel považoval hmat.

   Jean d´Alambert, spoluautor slávnej Encyklopédie bol v podstate pozitivista ešte pred Comtom. Cieľom vedy a filozofie je stále bohatšie poznanie. Toto poznanie nesmie byť zastrešené žiadnou dogmou, ani metafyzickou, ani náboženskou.

   Významnými filozofmi ešte boli: Paul Heinrich Dietrich Holbach, jeho hlavné dielo je Systém prírody a je nazvaný biblia materializmu. Okrem materializmu bol aj dôsledným ateizmom a antikresťanom, volali ho osobný nepriateľ boží. Claude Adrien Helvetius, bol materialista a ateista, zaujímavejšia je jeho etika. Hovoril, že ak sa človek stará sám o seba, možno jeho egoizmus využiť v prospech dobra celku, dobra celej spoločnosti, hovoril že v etike platí zákon záujmu. Za podstatné považoval práve dobro celku. K tomu na pomôže predovšetkým výchova, ona prekoná rozpor medzi vlastným záujmom a zákonom celku.

 

 

                                                                                                                                                 John Locke

                                          John Locke

 

   Povolaním bol lekár. Pôsobil vo Francúzsku a Nizozemsku, priatelil sa so Shaftesburym. Veľa publikoval až ako starší muž. Po roku 1688 sa vrátil do Anglicka a bol v službách Oranžských- kráľovského rodu.

   Naše predstavy sú zo zmyslov. Predstava = idea. Nihil est in intelectu, quod nisi prius in sensu. Nič nie je v rozume čo predtým nebolo v zmysloch. Proste hlásal čistý senzualizmus, všetko poznanie je nielenže vecou skúsenosti, ale priamo vecou zmyslov. Predstavy /idey/ sú jednoduché a zložené. Zložené predstavy vzniknú skladaním jednoduchých. Predstavy, ktoré získame pomocou piatich zmyslov sú sensations, ktoré získame cez vnútorné zmysly sú reflections. Vystupuje proti Descartesovým vrodeným ideám, lebo ich nemajú malé deti, idioti a primitívne národy. Duša na počiatku je tabula rasa, hneď po narodení, alebo biely list papieru. Teda poznanie je senzuálne. Čo s intuíciou? U Locka to trocha robí problém, povie že intuícia je vedomie o tom, že mám v mysli predstavu ktorú som prijal zvonka. Ontologickej problematiky sa nedotýka. Rozlišuje medzi primárnymi a sekundárnymi kvalitami. Primárne sú tuhosť, rozľahlosť, tvar, počet, pohyb, všetko ostatné sú sekundárne kvality. O podstate nepoznávame nič, iba o jej existencii usudzujeme. Substancia je neistý predpoklad niečoho, o čom nevieme, iba to považujeme za nositeľa predstáv, ktoré máme. Zhoda poznania a predmetu platí iba pri reflections, nie pri sensations. Bezpečne poznávame iba svoje poznanie. Podoba skutočnosti je pod ním a nám je neprístupná. Nemáme dôkaz ani na telesnosť, priestor, čas. Naše sensations spájame podľa: identity a rozličnosti, modálnych a kauzálnych stavov, súmedznosti v čase a v priestore /koexistencie/, predpokladu skutočnosti. Pravdivosť poznania je zhoda našich predstáv o poznanom predmete a nie adequatio rei et intelectus. /zhoda myslenia a veci/. Je to koherenčná teória pravdy. Hlavná úloha filozofie je okrem iného presné definovanie pojmov.

   Locke bol deista, zastáva stanovisko takmer úplnej náboženskej tolerancie. Výnimku tvoria katolíci a ateisti, tým by neuznal náboženskú slobodu. Prirodzený stav je stavom úplnej slobody a rovnosti. Každý jednotlivec disponoval sám sebou a každý rozhodoval čo je správne a nesprávne. Tento stav môže jestvovať do doby občianskej spoločnosti, ale iba dovtedy, kým sa nevynájdu peniaze. Potom už treba ochraňovať právo vlastníctva. V dobe jestvovania peňazí by sa prirodzený stav mohol zvrhnúť na Hobbesov stav. Snaha o väčšie vlastníctvo od vynájdenia peňazí sa stáva cnosťou. Využívanie bohatstva v kapitálových investíciách je podľa božieho zákona, súkromné vlastníctvo vzniká zo zmluvy, štát sa nesmie do neho starať, iba ho chrániť. Právo na sebazachovanie považuje za prirodzené.

   No v Lockovi jestvujú určité nekonzistentnosti. Na jednej strane je deista. Na druhej strane argumentuje s Bibliou, dovoláva sa jej ako autority. V Apokalypse Jánovej hľadá argumenty pre prirodzené právo, pričom sa on, deista chce oprieť o Bibliu ako o autoritu. Ďalej, na jednej strane hovorí o prirodzenom práve, na druhej strane sa mu právo vidí historicky a etnicky relatívne. Na jednej strane je humanista a hovorí o zabezpečení života a majetku človeka. Na druhej strane tvrdí, že každý zaneprázdnený človek má právo na jedného čierneho otroka. Pritom hovorí, že spoločnosť má byť založená na základe hlasu väčšiny, je teda demokrat. No tvrdí, že občania sú iba veľkí vlastníci. Vo vojne porazený stráca všetko, aj svoj život, jeho život patrí víťazovi. Lovcov otrokov považoval za regulérnu bojujúcu stranu. Sám obchodoval s otrokmi. No uznáva právo ľudí na vzburu.

   Významné je jeho delenie moci. Moc občanov nemôže byť unitárna, spojená. No jej zložky nemôžu byť ani úplne oddelené. Štátna moc sa teda delí na výkonnú, zákonodárnu a federatívnu- čiže o moc zastupovať štát navonok v mieri a vo vojne. To je v jeho sociálnej filozofii najvýznamnejšie.

 

 

                                                                                                               Menej známi filozofi klasického novoveku

 Menej známi filozofi klasického novoveku

 

   Christan Wolff- Bol do značnej miery málo pôvodný a hodne závislý na Leibnizovi. Hlavná jeho úloha, o čo mu šlo bola klasifikácia vied. Delí vedy na filozofické a historické, opierajúc sa o Leibnizovu teóriu právd rozumu a právd faktu. Filozofické vedy sa zaoberjú pravdami, ktorých protiklad nie je možný /matematika/, historické vedy iba opisujú, v podstate triedia. Wolff vôbec neuznáva indukciu, hovorí že taká fyzika iba triedi, ale nič nové neprinesie, alebo napr. dejepis či biológia. Vedy ešte delí na teoretické a praktické. Leibniz hovoril o zákone dostatočného dôvodu, teda že všetko čo je má svoj dôvod aby to bolo tak. Wolff to ešte zosilnil, všetko má svoj dôvod a ak si zoberieme, že všetko má svoj dôvod a platí Aristotelova zásada sporu, máme dva najzákladnejšie zákony sveta. Teda Leibnizov zákon dostatočného dôvodu a Aristotelovu zásadu sporu dáva na miesto dvoch univerzálnych zákonov. Bol to taký tvrdý racionalista, že vylúčil nielen indukciu, ale aj intuíciu a cit. Aj náboženské dogmy treba racionalisticky vysvetľovať a veril tomu že je to možné. Podobne ako Leibniz  poznal dobre čínsku filozofiu. No v niektorých veciach sa vracia do scholastiky. Sám hovorí, ako to už povedal Aristoteles, že metafyzika sa rozdeľuje na oblasť ktorá sa zaoberá skúmaním súcna /ontológia/, on ju nazýva metafyzica generalis a oblasť, ktorá sa zaoberá bohom, prirodzená teológia- on ju volá metafyzica specialis.

   Giambatista Vico- O svete nemôžeme mať presné poznanie, človek môže presne poznať to čo vytvoril, ale svet nevytvoril tak ho presne nepozná. Jediné, čo presne poznávame sú naše dejiny. Pomocou dejín sa poznávame ako ľudstvo. Z dejín sa ľudstvo môže aj poučiť. V dejinách je možná určitá zákonitosť, dá sa zbadať že pôsobí. Civilizácie sa rútia do úpadku a postupne vznikajú nové. Doba úpadku je horšia než barbarstvo. Hovoril teda o filozofii dejín, dejiny majú svoje zákonitosti, teda filozofia dejín je oprávnená.

   Blaise Pascal- Tento filozof bol silným zástancom viery. Bál sa skepticizmu, že smeruje k ateizmu. Človek je úbohý, má rozum a cit a nijaké dokonalejšie nástroje na poznanie. Človek je hodný nenávisti, samá pretvárka a lož. Túžime po pravde, a nájdeme iba neistotu. Hľadáme šťastie, ale ho nenachádzame. Vidíme, ako sme hlboko klesli. Situácia je takáto- Jer jedno väzenie a v ňom sú zatvorení ľudia. Každý deň niekoho popravia a ostatní len čakajú, aby to nebolo ešte dnes. No veľkosť človeka je v tom, že si túto svoju úbohosť uvedomuje. Človek je uprostred medzi nekonečnom a ničím, nie je zďaleka nekonečný, ale zas nie je ani nič. Ateista by si uvedomoval iba úbohosť človeka, ale človek má predstavu, že musí jestvovať niečo dokonalé, niečo veľké. Hovorí, že rozum je v úvahach o bohu v koncoch. Človek sa musí pokoriť a uzmieriť sa, že rozum má hranicu. Nedá sa to dokázať, či boh je alebo nie je. Hoci by sa to človeku žiadalo, keďže je v takej situácii. Dobré je urobiť jedno: Treba veriť. Ak veríme a boh jestvuje, v poriadku, veríme a máme nádej na úspech. Ale ak neveríme, a je, to by sa na nás hneval, proste by sa to nevyplatilo. Ak veríme a nie je, nik nás nepotresce, ale ak neveríme a je, beda nám.

 

                                                                                                                                                   Rene Descartes

                            Rene Descartes /Renatus Cartesius/

 

    Jeho obrovský význam je evidentný predovšetkým v matematike. Matematický jazyk by rád využil ako mathesis univerzalis /všeobecný jazyk/. Karteziánska sústava je významná, pomocou nej sa definuje veľa matematických entít, využíva sa v algebre. Charakteristická je pre neho poctivosť myslenia, chcel sa zbaviť neistoty. Takto prekročil paradigmu stredovekej scientia /vedy/, ktorá len demonštrovala čosi v univerzálnom kresťanskom obraze sveta a zakladá novú paradigmu. Spolu s Galileom Galileim a Francisom Baconom je zakladateľ klasického novovekého myslenia aj keď žil ešte počas renesancie. Svoju metódu podal v dielach Rozprava o metóde a Pravidlá na vedenie rozumu.

   Za pravdivé uznám iba také vedenie, ktoré bude môjmu rozumu jasné a zreteľné. Rozum je kánon poznania, teda nástroj ktorý vylučuje všetko nesprávne. Problém musí byť rozčlenený na jednoduchšie časti, ktoré môže rozum ľahko kontrolovať. Postupnosť od jednoduchšieho k zložitejšiemu robí dobrý prehľad a zabezpečuje organizáciu postupu. Je to typické pre plánovitosť modernej vedy, tu je základ toho vo vede čo Heidegger pozdejšie veľmi kritizuje. Jeho východisková téza je cogito ergo sum. Jednoducho je to zopakovanie Augustínovho výroku dubito ergo sum. No prišiel na to nezávisle od Augustína. Preto sa niekedy hovorí o dubitatívnom cogite /prof. Cíger/. Argument je nasledovný: Skúsme spochybniť všetko na svete. Máme určitý svet, no tento svet je klamlivý. Pochybnosť môže začať od samotného obrazu, je neadekvátny, spoznávame iba sčasti atď.. No k rozličným skeptickým argumentom, ktoré opakuje po antických skeptikoch prichádza s novou myšlienkou- boh klamár. Jestvuje taký boh, ktorý nás vo všetkom klame. Ukazuje nám nejestvujúci svet, nie že nie je taký ako ho ukazuje ale ten svet je úplne iluzórny a vlastne ani len nie je. Všetko naokolo je obyčajný výmysel. Nejestvujúce sa ukazuje ako súce. Nejestvujem ani ja, boh klamár mi ukazuje že proste je tu nejaká telo a niečo vôbec, ale to niečo je vymyslené, teda boh ma klame. Ale je tu dosť dôležitá otázka. V poriadku, ak aj boh klamár klame, ale potom koho klame. Ak ma klame nejakou vymyslenou bytosťou, potom ten ktorého klame som ja. Myslím a uvedomujem si že myslím. A ak myslím tak aj som.

   Uvedomením si seba a tým sa odrazím v realite. Nemám falošné dojmy a tak je tento svet zrejme reálny. Descartes sa k uvereniu v realitu sveta dostáva cez myšlienku boha, najvyšší boh by asi nebol klamár, čo by to bolo za boha. Teda ak nie je boh klamár, realita sveta je zachránená. Premýšľa o tom, že jestvujú určité vrodené idey. Podľa neho sú to tieto vrodené idey- idea boha, idea substancie a idea príčiny. Descartes detailnejšie posudzuje do akej miery sú tieto idey vrodené a do akej miery ich rozum ešte dopracúva. Hovorí, že toto sú východiskové idey. Okrem toho sú aj idey zo skúsenosti.

   Descartes zavádza dualistickú ontológiu. Bytie mimo subjektu- mimo vlastného ja je res extensa- vec rozpriestranená. Samotná existencia subjektu, toho úplne najvlastnejšieho ja nie je rozpriestranená, je to voľačo iné ako rozpriestranená vec. Je to res cogitans- vec mysliaca. Tieto dve substancie sa neovplyvňujú. Res cogitans je vraj nadradená, lebo od myslenia pochádza filozofovanie. Myslenie je súbor konečných duchovných aktivít, boh je nekonečná aktivita, ničím neohraničené bytie. Boh ktorý neklame je garantom existencie sveta v zmysle aby sme v jeho realitu verili. Dokonalý boh nás proste neoklame. Hmota je rozpriestranená a pohyblivá. Mechanický pohyb podľa zákonitostí fyziky ide až po zvieratá. Zvieratá sú stroje, ktoré fungujú na základe reflexného oblúka /1. signálna sústava/. Idea boha je taká, že boh všetko zastrešuje, Descartes ideu boha potrebuje, skončilo by to v absolútnom subjektivizme. Boha dokazuje ako niečo, čo muselo byť reálnejšie než my sami. Je to podobný prípad ako Anselmov ontologický dôkaz. Síce dáva veľký dôraz dedukcii, uznáva aj indukciu. Ak sa stane chyba, nechybí rozum ale vôľa, tú musíme držať na uzde. Všetko jestvuje vďaka neustále pôsobiacej sile božej. Boh proste udržuje svet, v každej veci. Res cogitans a res extensa sa stretávajú u človeka v hypofýze. Okrem toho nikde inde.

 

 

                                                                                                                                                Berkeley

Berkeley

 

   George Berkeley skutočne nie je ťažký na pochopenie. Je bojovo naladený proti materializmu a vyvracia ho svojou formou subjektivizmu, lepšie povedané nahrádza ho svojskou formou skepticizmu. Tvrdí, že jeho názory musia byť jednoducho zhodou myslenia všetkých zdravo mysliacich ľudí a pomôžu vyhnúť sa problémom.

   Berkeley kritizuje abstraktné idey, napr. kritizuje ideu trojuholníka. Nemožno si vraj predstaviť abstraktný trojuholník. Jestvuje trojuholník rovnostranný, rovnoramenný, pravouhlý ale je to iba abstraktná idea. Nie je možné si takto predstaviť nejaký konkrétny trojuholník. Jestvujú teda iba konkrétne jednotliviny a nijaké abstraktné pojmy. Každý konkrétny predmet je iný a tak nie je možná ich kvantifikácia, ale je dobré počítať ich iba ako kvality. Abstraktné obecné pojmy sa iba z pohodlnosti používajú. Napríklad matematizovať počet sliepok je hrubou ontologickou chybou, pretože každá sliepka je niečím špecifická. Svoje idey /pozor, nie v platónskom zmysle ale ako myšlienky v hlave!/ máme proste zo skúsenosti. Ona je ich zdrojom. Možnosť, že by boli vrodené je holá nemožnosť. Nijaké kvality nerozdeľujeme na sekundárne a primárne. Jednoducho sú všetky kvality rovnako dôležité. Pokiaľ pod tzv. sekundárnymi kvalitami nie je nositeľ, potom by boli všetky kvality sekundárne. Otázka ich nositeľa je totiž veľmi zaujímavá.

   Berkeley sa totiž pýta- čo možno vnímať okrem svojich myšlienok? Naše vnímanie obsahuje iba idey /v zmysle myšlienky/ konkrétnych vecí. Máme v sebe myšlienku dievčaťa a nie dievča samotné. Číslo, priestor, pohyb a čas sú pomocné barličky, abstrakcie ktoré ontologicky neplatia. Jestvujú iba idey /myšlienky/ ktoré vnímame. Predpoklad, že okrem ideí jestvujú ešte ďalšie iné veci ako nositele týchto ideí je úplne zbytočný, je to zdvojovanie- bifurkácia. Jestvujú teda iba idey -vnemy v rozume a nič viac. Absolútna existencia objektov mimo myseľ nie je mysliteľná. Hypotetická existencia vonkajších súcien je nanič, to by stvoriteľ neurobil. Všetky idey sú pasívne, sú to predstavy, vnemy ducha a nemôžu nič meniť. Aktívny je iba duch, buď ten náš alebo ten boží. O duchu nie je nijaká myšlienka, je to proste inej povahy než tie vnemy. Keďže vnemy jestvujú iba vo vedomí, tak potom iba vtedy ak sú vnímané. Byť teda znamená byť vnímaný, čiže esse est percipi. Nič nejestvuje, pokiaľ to niekto nevníma. No čo s nejakými opustenými ostrovmi, konkrétnymi stromami v lese a podobne? Proste musí jestvovať duch boží a ten už vníma všetko a takto to proste jestvuje. Jestvovanie Boha je tu dané proste dopredu, ako axióma. Keďže Boh tieto idey vníma, vytvára ich aj pre vnímanie človeka. Vo vnímaní Boha ich Boh sám vníma ako usporiadané v určitých vzťahoch a to sú zákony sveta. Aj my si vôľou vytvárame idey- predstavy, sny, no nie je to také silné ako keď ich Boh vníma a potom musia jestvovať tak že ich vnímame aj my. Proste božie predstavy sú silné a my to vnímame tiež. Svet ktorý vnímame je preto taký zložitý lebo Boh tie vzťahy- teda usporiadanie ideí usporiadal rozumne.

   Hovorí, že aj zdanlivý vzťah príčiny a účinku je iba určitým usporiadaním ideí, teda je to iba zdanlivé. Vo svojej relativizácii došiel k pojmu relativity času a priestoru. Načrtol tu dokonca niektoré myšlienky špeciálnej teórie relativity. Ako je možné, že sa zákonitosti- ktoré sú iba zdanlivé- opakujú? Je to z dobroty Božej- nechce nám zle a usporadúva idey podľa pravidiel, aby nám boli rovnaké.

 

                                                                                                                                            David Hume

 David Hume

 

   Žil 1711- 1776. Niektorí ho považujú  za najväčšieho anglického filozofa. Napísal jednu knihu a celý čas ju prepracúval. Ale písal i menšie práce a aj mnohozväzkové Dejiny Anglicka, veď bol historik aj filozof. V boji za nezávislosť fandil severoamerickým kolóniám. Jediné, o čom môžeme podľa Huma hovoriť, sú naše idey. Tie povstávajú a sú zložené z dojmov, ktoré získavame zmyslami. Ale zmysly sú na verifikáciu nedostatočné, treba zistiť, či nie je niečo v rozume, čo by mohlo zmyslové poznanie verifikovať, alebo ho nejako doložiť. To nie sú matematické axiómy a z nich vyvodené zákonitosti.

   Hume sa stavia na stanovisko dôsledného skepticizmu. Dovolávať sa pravdivosti najvyššej bytosti pokladá za nezmysel. Uznáva, že sú veci mimo nášho vedomia, ale nemáme ani len ich odraz. V našom vedomí, nie ešte nevyvrátiteľnosť ich existencie. A to sú ešte empiricky vnímateľné veci, a čo tak boh, duša, anjeli. To môžu byť fantómy, ktoré vznikli z neoprávneného používania ideí. Môžeme veriť, ale nedá sa to dokázať. Hume sa priamo nevyjadril, či je veriaci alebo nie. Deštruuje kategóriu substancie. Ak deštrukcia kategórie substancie postihuje rovnako teizmus, mechanický materializmus, Spinozov panteizmus a pluralizmus, z toho plynie nutne ako východisko agnosticizmus.

   Najväčší prínos Huma do filozofie je deštrukcia pojmu kauzalita- príčinnosť. Rozum v žiadnej operácii nedokáže zistiť, že jestvuje nejaký vzťah príčiny a účinku medzi čímkoľvek. Napríklad citrodeko a kyslý čaj. Zmyslové vnemy samy osebe nemajú v sebe vôbec nič, čo by zdôvodňovalo existenciu nejakej príčiny alebo účinku. Zmyslové vnemy vypovedajú o konkrétnych faktoch a nehovoria nič o súvislostiach medzi konkrétnymi faktami. Ani mnohonásobnými opakovaniami empirických skúseností sa nič nepotvrdí v zmysle záväznosti. Zvykli sme si, že chleba nasýti, ale ako vieme že sa to bude opakovať? Máme zvyk, zajtra vyjde Slnko ale veta zajtra vyjde Slnko má rovnakú rozumovú hmotu ako že zajtra nevyjde. Skúsenosť nám nemôže ukázať, čo bude zajtra. Je to iba zvyk, viera a nedá sa to ani racionálne, ani empiricky dokázať. To nie je iba opakovanie toho, že nesmieme zamieňať post hoc ergo propter hoc- potom teda preto. Vo svete nie je náhoda, všetko je prísne deterministické, ale kauzalita nejestvuje. Celý chod univerza je večnou hádankou, ktorú človek nemôže rozriešiť. Univerzum ako celok, ale aj každá jej čiastočka je nepoznateľná. V praxi sa tak dá žiť, ale teoreticky nevieme celkom nič. Môžeme konštatovať fakty, ale nemáme možnosť dokázať, ako a prečo sú fakty spojené. Nejestvuje náhoda, ale nemáme možnosť ani zistiť tú nutnosť, zákonitosť nejestvuje, ale ani náhoda nie. Poznávame iba to, čo je v našom vedomí. Nejestvujú v ňom žiadne vrodené idey, iba dáta našich zmyslov. Z toho sa nedá vyvodiť ani to, že dačo jestvuje mimo nášho vedomia, ani to, že sa obrazy nášho vedomia spájajú podľa nejakej nutnej zákonitosti. Jediné, čo môžeme badať je to, že sa isté asociácie často opakujú. Z toho môžeme určiť iba to, že idey v rozume sa spájajú podľa troch princípov: súmedznosť v čase a priestore, podobnosť a príčina alebo účinok. No toto je len v zdaní človeka, takto sa mu to javí, ale nie je to tak. Vierohodnosť nášho vedomia je rovná nule. Platné sú iba matematické axiómy.

    Sloboda je iba v pocite, inak nie. Každý človek je rovnako čistý, i novorodenec i ten najväčší zločinec. Zločiny nevypovedajú nič o povahe konateľa. Žiadnem ľudským činom nemôžeme priznať mravné kvality. V etike sa Hume spolieha na cit sympatie k druhým Zdôrazňoval, že polyteizmus prechádza do monoteizmu, ale nie naopak. Náboženstvo nevzniká z pozitívnych, vitálnych pocitov, ale z melanchólie.

 

                                                                                                                                                Francis Bacon

                                                               Francis Bacon

 

   Vyskytujú sa špekulácie, či Francis Bacon a Shakespeare nie sú tá istá osoba, ale väčšina literárnych historikov to odmieta. Ešte je v mnohom závislý na scholastickom aristotelizme, ale zavádza už mnoho nového. Jeho dielo je aforistické, písal v podobe aforizmov. Jeho hlavné dielo je Nové Organon. Je to ambiciózny názov, vzhľadom na Aristotelovo Organon /Základné Aristotelovo dielo o logike- tvoria ho Kategórie, Prvé analytiky, Druhé analytiky, Topiky, O vyjadrovaní a O sofistických dôkazoch/. Vedy rozdeľuje na historické, básnické a filozofické. Filozofické vedy rozčlenil na teológiu, vedu o prírode a vedu o človeku. Bacon sám kresťan nebol a teológia ho vôbec nezaujímala. No zrejme nebol ateista, keď povedal, že ak sa priblížime k vede, odvedie nás od Boha, no ak sa jej venujeme dlho, privedie nás späť. Súčasná fyzika to v celej šírke potvrdzuje.

   Bacon toho vo filozofii veľa nerozpracoval, v podstate nevytvoril nijaký systém. Za východisko vo filozofii a takisto aj vo vede považoval empíriu- skúsenosť. K poznaniu dochádzame indukciou. Znamená to, že z konkrétnych údajov jednotlivín zovšeobecnením získame určité tvrdenie. Metóda, ktorá má overovať správnosť poznania je experiment.

   U Bacona je zaujímavá jeho teória omylov. Omyly nazýva idoly. Sú to- a/ idoly rodu. Ide o omyly vzniknuté zo samej ľudskej prirodzenosti- z toho že sme ľudia. Je to obmedzenosť zmyslov ako aj náchylnosť predčasne generalizovať a vidieť že veci majú nejaký účel. Hľadanie účelu považuje za nezlučiteľné s prácou vedca. b/ idoly jaskyne- sú to omyly spôsobené individuálnou schopnosťou konkrétneho človeka- predstavme si priemer jaskyne- raz je široký a šlo by sa cezeň rýchlejšie, inde je úzky a cesta čohokoľvek by bola pomalšia.  c/ idoly trhu vznikajú na základe jazyka. Ide o zlé alebo nedostatočné definovanie pojmov, proste nedostatky zapríčinené nepresnosťami a nekonzistentnosťami v prirodzenom jazyku.

d/ idoly divadla- tieto omyly vznikajú následkom nekritického preberania autority- je to pravdivé lebo to povedal On- či už je to Marx, Aristoteles, Platón, Hegel, Hitler etc., proste povedal to niekto významný a hotovo /alebo tak je napísané v učebnici/.

   Bacon je známy aj svojou porovnávacou tabuľkou. Z dnešného pohľadu je to primitívna metóda, ale vtedy to bolo revolučné. Ideme popisovať jeden jav. Určíme si, kde by sa mohol vyskytovať- a z toho urobíme tabuľku. Tam kde sa v predpokladanej oblasti vyskytuje- to je tabuľka pozitívnych inštancií. Tam kde sa nevyskytuje- to je tabuľka negatívnych inštancií. Teraz to porovnáme kde sa nevyskytuje jav a kde áno a máme porovnávaciu tabuľku- a to je výsledok sledovaného javu a jeho vedecký opis. Na tie časy to bolo nové a nevídané, hlavne iné. Zaujímavé je, v čom vidí Bacon význam filozofie. Tá má úplne konkrétny cieľ a to pomáhať vede vo vynálezoch. Bacon hovorí o nových strojoch, o vyvolávaní umelého počasia, o praktickej perspektíve genetiky, o voňavkárskom priemysle... . Bacon sa vo filozofii zaujíma o techniku. Hovorí, že treba odvrhnúť staré svetonázorové koncepcie a vedu podriadiť experimentu a indukcii.

   V čom je Bacon blízky stredoveku? Primárnym predmetom filozofického skúmania je u Bacon pohyb a má dôjsť k podstate vecí. Vníma ju ako esenciu zloženú z látky a formy- proste čistý Aristoteles. Kvalitu tiež vnímal ako patriacu substancii. Pravdivé je len objavenie foriem. Hovorí, že sa dá skúmať koľko je v tele ducha a koľko látky. Dosť sa držal v metafyzike Aristotela a neuznával súčasnú vedu, Kopernika odmietal, Galilea nepokladal za hodného pozornosti, Vesalia, Harveya tiež neuznával.

   Jeho sociálnofilozofickou prácou je Nová Atlantída. Ide o taký ideál štátu, kde by základ riadenia štátu tvorila veda.

 

Leibniz

 

                                        Leibniz

 

    Geniálny Leibniz bol odborník vo všetkom a v každom vednom odbore vedecky pracoval. Keď mal 21, stal sa univerzitným profesorom. Jeho filozofia je len jedna z mnohých častí jeho vynikajúceho diela. Základom jeho filozofie tvorí substancia, Leibnizovo súcno. Nazýva ho monáda. Je to bytnosť schopná samostatnej činnosti. No nie je schopná kontaktu s druhým súcnom. Ona sa riadi jedine teleologicky, účelovo. Monáda je nepriestorová. Je to Parmenidovo Jedno, ak si ho predstavíme ako nekonečné, ale smerom do mínusu, je nekonečne malé, jeho veľkosť konverguje k nule. Neriadi sa zákonom kauzality, ale čisto účelovo. No substancia v sebe obsahuje všetko, aj keď nie je v kontakte. Aktivita monády je iba psychická a snaží sa pôsobiť účelovo. Preto môžeme monádu považovať za dušu. Každá monáda je istým spôsobom oživená.

   Jestvuje nekonečné množstvo monád. Monády neubúdajú a nepribúdajú. Všetky vznikli stvorením a zaniknú iba zánikom sveta. Monády sú odstupňované. Nejestvujú rovnaké monády. Každá monáda je iná, to je zákon identity nerozlíšiteľného. Kritériom rozlišovania monád je ich vedomie. No blízke monády sa líšia len nepatrne. Líšia sa o nekonečne malú časť, o nekonečne malý dielik. Lebniz hovorí, že príroda skoky nerobí. Planckove minimálne veličiny v kvantovej fyzike tomu protirečia. Monády smerujú do spoločenstva božej obce, kde budú na základe predzjednanej harmónie dokonale komunikovať. Monáda sa môže sebazdokonaľovať. V zmysle vedomia má každá monáda obsah všetkého, každá monáda vie o všetkom, no je rozdiel ktorá do akej miery. Aj tá najspodnejšia vie o všetkom, no v minimálne malej miere. V zmysle zdokonaľovania je konečný cieľ v takom stave, že monády majú dospieť do stavu podobnému bohu, aby boli uvedomelými duchmi blízkymi bohu. Monáda človeka je pomerne vyspelá, ale sú aj vyššie monády, veď predsa sú tu vyššie inteligibilné bytosti a monády sú aj na iných planétach.

   Jestvujú aj celky monád, agregáty. Držia spolu vďaka predzjednanej harmónii. V agregáte sú monády s menšou aktivitou a jedna centrálna monáda, ktorej aktivita je väčšia. No pozor, Leibnizov systém nie je konzistentný! Pri agregáte monád ostatné monády sa riadia telesne, aj keď sú monády, platia na ne fyzikálne zákony a zákony kauzality a teda neriadia sa teleologicky, ale fyzikálne a kauzálne. Teleologicky sa riadi iba ich centrálna monáda. Dosť si to protirečí. Ostatné monády sa proste riadia v agregáte inak. No centrálna monáda sa neriadi fyzikálne. Monády, ktoré nie sú telesnou súčasťou agregátu, ale sú centrálnymi monádami sa riadia inak. Musíme povedať jedno, že nijaká monáda nemá okná a dvere. To znamená, že v zmysle netelesného pôsobenia na seba nepôsobia. Monády spolu proste nekomunikujú. Len na seba telesne pôsobia, tie ktoré nie sú centrálne. No napriek tomu o sebe všetky monády vedia, samozrejme každá do istej miery. A toto zosúladenie zabezpečuje práve predzjednaná harmónia. Teda aj keď centrálne monády spolu nekomunikujú, je to všetko v súlade a nestane sa nič čo nie je v poriadku. Centrána monáda má dve funkcie: držať pokope agregát, on sa síce fyzikálne chová, ale inak keby nebola centrálna monáda, tak sa to rozsype /z dnešného hľadiska zvláštne/, a viesť agregát tak, aby všetky monády speli k cieľu, k spoločenstvu duchovných monád.

   Nikdy žiadna monáda nie je osamotene, bez tela. Všade je centrálna monáda a tie druhé. Cení si Spinozu, hovoril, Spinoza by mal pravdu, keby nejestvovali monády. Monády sú odstupňované, nijaká z nich nie je rovnaká. Poznáme temné a svetlé /jasné/ monády. Najvyššia monáda je boh, je to monáda monád. No tie, ktoré sú blízko pod ním sú veľmi inteligentné bytosti. Zaujímavo opravuje Lockov senzualizmus- Nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch, okrem rozumu samého. A to je dôležité, lebo ten rozum to je vedomie o všetkom ostatnom, ide teda o čistý racionalizmus. No rozlišuje pravdy rozumu- logicky vyplývajú zo základných faktov a ich protiklad nie je možný a pravdy faktu, ich protiklad je možný. Žijeme v najlepšom svete. Matematicky vyvrátil Zenóna z Eley.

 

                                                                                                                                           Occasionalizmus

 Occasionalizmus

 

   Prvým predstaviteľom occasionalizmu je Arnold Geulincx. Occasionalizmus vychádza na karteziánskom základe, len základné riešenie situácie je iné. Základným východiskom, základnou myšlienkou occasionalizmu je fakt, že medzi duševnou a telesnou substanciou proste nejestvuje nijaké prepojenie. Tieto substancie sú jednoducho strašne odlišné. Riešenie Descarta pomocou hypofýzy ako miesta stretu dvoch substancií occasionalizmus striktne odmieta. Tu musí byť riešenie dané na nejakú tretiu substanciu, proste na čosi iné. V occasionalizme je to boh. No u Descartesa sa veci majú inak, on proste dal riešenie cez hypofýzu. Zrejme nejde o typické filozofické riešenie, ale určité riešenie podal. Occasionalisti to vnímajú ináč, aj keď nevidia riešenie bez zapojenia boha do systému, riešia to proste po svojom a ich riešenie je viac v jednote s predstavami vtedajšieho myslenia.

   Ide o veľmi pálčivý problém vo filozofii. Ak môže čosi mať dosah na niečo iné, čo je úplne mimo neho. Ako môže subjekt, vlastné ja mať dosah, pôsobiť na niečo iné ako je vlastné ja? Ako môže ja, moje myšlienky zabezpečiť že povedzme chcem aby strom ktorý zavadzá v ceste bol spílený. Veď res cogitans a res extensa sa nielenže navzájom nepotrebujú a nemajú nič spoločné, ale sa ani nemôžu ovplyvňovať. Duchovno nemá v sebe nijaký priestor. Je absurdné, aby nepriestorové duchovno dokázalo ovplyvniť niečo v priestore. Veď duch sám nie je priestor, nie je res extensa. Je to nepriestorové a teda aj nehmotné. Samotné pocity patria do sféry duchovna, do sféry res cogitans. Aj res cogitans, ale aj res extensa sú úplne pasívne. Chcem písať, zdvihnem ruku a píšem. Ako to? Musí tu zasahovať voľačo tretie, a to je boh sám. On urobí ten zázrak- odsleduje človeka v jeho mysli a v momente ako chce jeho myseľ pohnúť rukou, urobí to čo myseľ chce, pohne tou rukou. Boh je garantom prepojenia rozpriestranenej veci a mysliaceho subjektu, on urobí tú zázračnú vec, že sa myseľ a priestor, ktoré možno chápať ako duch a hmotu ovplyvňujú- len skrze neho. Inak by sa neovplyvňovali a naše ja by nemalo nijaký dosah na rozpriestranený svet. Ide proste o dve pasívne substancie, zvrchovane aktívny je naopak boh. Tie dve pasívne substancie sú dokonca bez vlastného pohybu. Boh im dopomáha k ovplyvňovaniu, potrebujú čosi tretie a teda nie sú úplne samostatné tieto dve substancie.

   Telesný svet proste jestvuje a nie je to nijaký prelud. Boh je najdokonalejšie súcno, je osobný a nie je to nijaký klamár. Boh v nás samotných vytvára pocity zodpovedajúce res extensa. Rozpriestranený svet samozrejme jestvuje, ale na človeka samého nepôsobí. To je všetko záležitosť Boha. Osobný Boh je tak dobrá bytosť, že nenechá človeka v absurdnej situácii, ale oznamuje mu pomocou vnemov čo sa deje v rozpriestranenom svete. Ďalej jeho dobrota siaha tak ďaleko, že ho nenechá na holičkách a keď potrebuje niečo urobiť a rozhodne tak vo svojej mysli, tak to aj spraví ale iba za účinnosti Boha. V tomto systéme metafyzika priamo implikuje božiu dobrotivosť a ústretovosť voči človeku. Je to priame vysvetlenie dobroty kresťanského Boha z metafyzického pohľadu.

   Ďalší predstaviteľ Nicolas Malebranche to upravil trocha inak. Poznanie myšlienok nie je v duši, v res cogitans ale priamo v Bohu. Boh sám objasňuje myšlienky a necháva ich čítať v sebe samom, myslenie nespoznáva myšlienky v sebe, ale priamo v Bohu jeho myšlienky. To čo poznám jasne a zreteľne spoznám cez myslenie samo z Boha. No to čo je v nás, to myslenie pochádzajúce zo seba samého je nejasné a to je psychológia, proste objekty psychológie a to je nejasné /napr. podvedomie etc./. Je to niečo ako napojenie na univerzálny rozum, ibaže tu sa tvrdí že materiálny svet, res extensa jestvuje. Jeho neexistencia by protirečila Biblii. Inak by to smerovalo do solipsizmu- podobalo by sa to na Matrix.

 

                                                                                                                                               Thomas Hobbes

                                                      Thomas Hobbes

 

   Hobbes je nesmierne zaujímavý filozof. Jeho názory sú materialistické. No je pre neho typické, že nie je atomistom ani ateistom. Pre neho je základ proste teleso. Všetko je teleso. Je to ihlan, guľa, štvorsten atď., proste nejaké geometrické teleso. To je jeho najjednoduchšia forma- geometrické teleso. Zložitejšie telesá sú rozličné konkrétne predmety. Teleso je kniha, zošit, fľaša mlieka atď..

   Dualizmus telesnosti a netelesnosti nejestvuje. Proste je iba svet telies. Do sveta telies patrí aj duch a boh. No boh nie je opísateľný, pretože nevieme ho charakterizovať ako teleso, nevieme opísať jeho vznik, nevieme ho rozkladať a ani poňať v celku. Preto nutne platí, že boh je záležitosťou teológie, no nie je záležistosťou filozofie, jednoducho do filozofie to nepatrí. Prirodzenú teológiu jednoducho vylučuje. No nie je iný ako svet, ako to je u Descartesa. A samotným telesom je ozaj všetko. Teleso je aj človek, teleso je aj určitá skupina ľudí, napr. trieda môže byť teleso. V konečnom dôsledku je teleso aj štát. Teda- čokoľvek jestvuje, môže sa vnímať ako teleso.

   Veľmi zaujímavá a vskutku originálna je Hobbesova teória poznania. Je založená na sčítavaní a rozkladaní rozličných pojmov v mysli. Práve analýza pojmov a naopak ich syntéza je základom racionalistickej metódy vo filozofii. Práve rozum na základe skutočnosti konštruuje pojmy a tým konštruovaným pojmom rozumie, cez ne chápe realitu. Pritom, práve operáciami rozumu majú byť zložitejšie a nejasné pojmy. Buď ide na prevod na fyzikálny základ, alebo ide o to sčitovanie a rozdiel, eventuálne násobenie- proste operácie s myšlienkami. V tomto je základ pozdejšieho nahradenia kvalít symbolmi. Toto je základom racionalizmu. Hobbes hovorí dokonca o mene a jeho význame. Z hľadiska dejín logickej sémantiky je možné povedať, že definícia spočíva v určení pojmu v zmysle chápania človekom.

   Hobbes podáva argument proti Descartovmu tvrdeniu, že cogito ergo sum. A odkiaľ vyplýva myslenie? Výrok myslím podľa neho nevyplýva z nijakej konkrétnej myšlienky, ale proste z telesnej existencie, z telesného ja, inak by nemalo čo myslieť. Toto by ostalo, proste telesné ja ak by svet zanikol. Nie nijaká res cogitans bez základu. Účelom poznania je previesť zložité myšlienky na jednoduché. Aká je samotná metóda Hobbesa, opiera sa o skúsenosť alebo o rozum? Nedá sa jednoznačne povedať. Výsledky vnímania našich zmyslov majú byť zrovnávané s výsledkami vedy, s vedeckým skúmaním. Je to teda porovnávanie toho, čo je zo zmyslov s tým čo je z rozumu. Hobbes teda využíva aj empíriu a aj rozum, je v tom na strednej pozícii a azda najlepšie je povedať, že má vo svojej teórii poznania práve tak prvky empirizmu ako aj racionalizmu a teda nemožno ho priradiť k nijakému z týchto smerov, ale pripísať mu obe stanoviská. Azda najvšeobecnejším pojmom, najvyššou univerzáliou sa zdá byť pohyb. Tento pohyb je aj v nervových telieskach, sú to drobné telieska ktoré svojím pohybom vyvolajú dráždenie a takto je vyvolaný vnem. Vnímanie a vedecké fakty môžu korešpondovať a aj nemusia. Krava dáva mlieko aj podľa biológie aj podľa zdania, ale Slnko nie je široké ako futbalová lopta, aj keď by si to niekto mohol zo skúsenosti myslieť.

   Hobbes je skutočne filozof prenikavej mysle. Vo svojej dobe, dávno pred Kantom (!) hovorí, že priestor a aj čas sú subjektívnej povahy. Vnemy reagujú na skutočný, reálny substrát, to je pravda. Ale priestor a čas sú subjektívne a existujú iba v mysli. Priestor aj čas sú vytvorené abstrakciou z mnohých empirických vnemov, no reálne nejestvujú. Priestor je fantasma existujúcej veci a čas je fantasma pohybu.

   Z hľadiska sociálnej filozofie sú si všetci ľudia rovní. No za pôvodnej situácie platí stav homo homini lupus- človek človeku vlkom. Toto je prirodzený stav spoločnosti. Štát je tiež teleso, je to Leviathan- smrteľný boh! V štáte sa všetci musia vzdať svojej individuality, aby štát fungoval. Štát musí hlavne zabraňovať zlému prirodzenému stavu- preto tie obmedzenia.