Filozofia 20. storočia
O Whiteheadovi hovoríme ako o filozofovi 20. storočia, pretože v 19. storočí sa venoval matematike. Aby sme ho pochopili ako filozofa, všimnime si najprv jeho dráhu matematika. V matematike sa sústreďoval na vytvorenie jej logickej výstavby. Práve jemu a jeho žiakovi Bertrandovi Russellovi vďačíme za dnes bežne zaužívané stanovisko, že algebra je súhrn pravidiel na narábanie s rozličnými prvkami jazyka a nielen s číslami. Potrebné sú základné tvrdenia ktoré sú evidentne platné /axiómy/ a z nich sa dôkazmi vyvodzujú ďalšie tvrdenia – teorémy. Takto je možné budovať matematický systém ktorý sa dá využiť ako aplikovaný jazyk mimo matematiky /napr. fyzika/. Matematiku obohatil aj svojím príspevkom v oblasti teórie množín. Whitehead sa ako matematik preslávil najmä dielami Univerzálna algebra a predovšetkým Principia Mathematica, ktoré napísal spolu s Bertrandom Russellom. Je to viaczväzkové rozsiahle dielo. Zachovala sa anekdota, že rukopis museli pre jeho objemnosť autori pri transporte k vydavateľovi tlačiť na káričke.
Matematiku chápal ako najoriginálnejší výtvor ľudského ducha, ako vedu o najzložitejších abstrakciách k akým môže rozum dospieť. Zacitujme si niektoré jeho myšlienky: „Matematika je myslenie pohybujúce sa vo sfére úplného abstrahovania od každého jednotlivého prípadu toho, o čom sa práve vypovedá... . Originalita matematiky spočíva v tom, že v matematickej vede sú vyjadrené vzťahy medzi vecami, ktoré sa bez sprostredkovania ľudským rozumom nedajú vôbec postihnúť“. Napriek názoru, že v budúcich tisícročiach bude najväčšou novinkou civilizácie nadvláda matematického rozumu, nebál sa označiť matematiku za božské bláznovstvo ducha, v ktorom uniká od dotieravých udalostí. Zároveň ju označil za vedu v plienkach.
Whiteheada hodne inšpiroval G.W. Leibniz so svojou koncepciou mathesis universalis, univerzálneho jazyka ktorý by zapísal každú formu rozumného uvažovania. Tomuto názoru sa hovorí logicizmus a zastával ho práve jeho spolupracovník Russell. Stalo sa to príčinou ich rozchodu. No napriek tomu spolu dokázali nesmierne veľa. Aj nie dávno zosnulý logik a filozof W.V.O. Quine označil Principia Mathematica za jeden z veľkých intelektuálnych monumentov všetkých čias.
Ako matematik sa Whitehead filozofii mnohé roky profesionálne nevenoval, vynímajúc len logiku. Pri koncipovaní základov matematiky dospel k názoru, že jej jazyku uniká oblasť filozofie a krásnej literatúry. Ako jeden z najväčších matematikov svojej doby jednoznačne musel prísť do styku s aplikáciou matematických teórií do iných oblastí vedy, veď napokon to metodicky pripravili Principia Mathematica ktorých cieľom bolo pripraviť možnosť aplikácie matematickej logiky do geometrie a fyziky.
Geniálny Whitehead bol maximalista a snažil sa prísť k systému v ktorom by obsiahol všetko. Ako mysliteľ ovplyvňujúci jazyk teoretickej fyziky musel reflektovať všetky bazálne problémy fyziky a biológie. A obdobie nového fundovania matematiky šlo ruka v ruke s vývojom vo fyzike a v chémii. Roku 1900 položil Planck prvé základné kamene kvantovej fyziky a za nasledujúcich 25 rokov sa kvantová fyzika vyvinula na prepracovanú konzistentnú teóriu. V rovnakom období /s rozpätím 10 rokov/ Einstein vypracoval špeciálnu a všeobecnú teóriu relativity. Whitehead pochopil medzi prvými, že teória relativity a kvantová fyzika sú základné piliere pre vybudovanie nových základov vedy. Nanovo kladú základné zákony fyziky ako aj predstavy o priestore, čase, častici a pohybe. O takých pojmoch a problémoch nemohol mysliteľ Whiteheadovho kalibru uvažovať len v matematickej a fyzikálnej rovine, ale musel ich vyhodnotiť aj filozoficky. No tieto úvahy vyžadujú prinajmenšom toľko zložitosti ako samotné fyzikálne úvahy. Rovnako ich treba objaviť, sformulovať a logicky vybudovať. Na to bol potrebný nový pojmový aparát. Einsteinova fyzika používala niektoré pojmy prevzaté z klasickej fyziky. O to viac kvantová teória v ortodoxnej /kodanskej/ interpretácii používa zámerne kvôli zrozumiteľnosti pojmy klasickej fyziky. Whitehead na to kriticky reagoval. Pojmy používané modernou fyzikou sú síce blízke ľudským predstavám, ale nezodpovedajú realite. Realite zodpovedá matematický opis. Medzi ním a slovným výkladom je rozdiel, čo v praxi znamená dva jazyky pre opis prírody vedou. Whitehead snažiaci sa o jednotnú koncepciu ktorá by zahŕňala všetko nedokázal prijať zdvojenie opisu fyzikálnej reality. Preto sa usiloval utvoriť nový pojmový aparát vhodný pre modernú fyziku. Jeho pozitívom malo byť vychádzanie zo skutočnosti, vo Whiteheadovej koncepcii zo skúsenosti. Pojmy mali korešpondovať s matematickým opisom, čím by sa odstránilo zdvojenie.
To však nie je všetko. Whiteheadove úvahy šli širšie. Intenzívne meditácie o vede ho priviedli k myšlienke, že filozofia obdobia v ktorom žije je odtrhnutá od vedy. Skúmajúc dejiny ich vzájomného vzťahu považuje za začiatok ich rozdelenia Descartesovu filozofiu. Filozofiu počínajúcu Descartesom charakterizuje Whitehead ako poznačenú subjektivizmom. Filozofia v novoveku poväčšine skúma svet zo stránky subjektu a veda sa usiluje zachytiť jeho povahu ako objektu.
Rozdelenie opisu fyziky na matematický a jemu nezodpovedajúci verbálny aparát, rozdelenie pôvodne korešpondujúceho vzťahu filozofie a vedy ako aj celková snaha o syntézu rôznych oblastí produktov ľudského ducha ho viedli k vytvoreniu vlastného originálneho filozofického systému. Jeho koncepcia filozofie sa vyznačuje predovšetkým vlastným pojmovým aparátom. Whitehead zavádza veľmi neobvyklý pojmový aparát, pre nezasväteného čitateľa je prvý kontakt s jeho textami s filozofickou problematikou problémovou četbou. Jeden z jeho kritikov sa vyjadril, že Whitehead neváha znásilniť základné princípy jazyka až k hraniciam verbálnej nekomunikovateľnosti. Sám Whitehead uvádza, že čítanie Hegla mu nedávalo zmysel, no rovnako to zrejme dopadne i pri čítaní jeho textov bez prípravy. Preto bude vhodné pri vysvetlení princípov jeho filozofie vysvetľovať i jeho pojmy.
Aby to však bolo zrozumiteľnejšie, pozrime sa najprv na najdôležitejšie princípy Whiteheadovej metafyziky. Skutočnosť predstavuje organický celok, je rozvíjajúcim sa organizmom. Každá vec jestvujúca v danom čase má organickú štruktúru. Nedá sa opísať len časťami ktoré ju tvoria, ale musí byť opísaná i štruktúru veci. Organický celok skutočnosti je v procese. Neznamená to len púhu zmenu, ale to že sa celá skutočnosť tvorivo vyvíja. Celý kozmos je aktívnym organizmom ktorý sa neustále vytvára a vyvíja. Tvorivá zmena sa deje na základe kozmickej emocionálnej energie. Každá energia kdekoľvek vo svete je jej špeciálnym prípadom. Všetky časti, t.j. všetky akty tvorenia sú jednotné s celým kozmom. V procese sa kozmos neustále zdokonaľuje a vrcholom dokonalosti je objektívna nesmrteľnosť.
Základnou jednotkou skutočnosti je pojem udalosť. Udalosť je veľmi malý časový a priestorový úsek skutočnosti. V okamihu v akom je vytvorená, zaniká. Nejde o nekonečne malý časový úsek, iba o úsek veľmi malý. Rovnako je udalosť ako základná jednotka priestorovo veľmi malá. Nie je však nekonečne malou veličinou. Udalosť sa odohrá v konkrétnom malom priestore a malom čase. Whitehead nekonečne malé veličiny neuznáva ako abstrakcie, ktoré nemajú reálnu oporu v skutočnosti. Bod nazýva termínom prostá lokácia. Udalosti ktoré vzápätí zanikajú sú prepojené tým, že sú súčasťou jedného organizmu. Nižšie organizmy sú prepojené do vyšších organizmov a celý kozmos je jeden veľký organizmus. Toľko k pochopeniu univerza ak si ho predstavíme v stojacom momente, staticky. Ak si ho predstavíme dynamicky, po skončení trvania udalosti okamžite vzniká nová udalosť. Udalosť ide za udalosťou. Človek ale vníma len určité veci. No tie sú iba abstrakciou skutočnosti.
Ako je potom možné, že človek vníma isté veci rovnako, že sa mu zdajú rovnaké po relatívne dlhej dobe? Podľa Whiteheada rovnaké nikdy nie sú, jedinečnosť každej udalosti je neopakovateľná. Sú len podobné. Zabezpečujú to večné objekty. Tento pojem môže pripomínať platónske idey. Oni určujú, aby udalosť ktorá v čase kontinuálne nadväzuje na predchádzajúcu udalosť, alebo v priestore nadväzuje na vedľajšiu udalosť mohla na ňu reagovať podobnosťou či inak. Večné objekty jednoducho určujú nový obsah nasledujúcej udalosti. Organizmus tak zachováva sebatotožnosť. Túto vlastnosť nazýva imanentnosť. To zabezpečuje, že človek vníma večné objekty cez spojenie udalostí.
Príčina ako taká nejestvuje. Svet sa riadi pomocou večných objektov, oni môžu za to že za jednou udalosťou nasleduje iná. Takýto sled udalostí nazýva Whitehead nexus.
Vďaka tomu, že celý svet je organizmom môže jednotlivá udalosť vstúpiť do druhej udalosti, či už v priestorovo alebo časovo do minulosti. Túto schopnosť označuje Whitehead termínom citnosť. Takto je možná skúsenosť a vlastne celé poznanie.
Originálnym spôsobom spája náš filozof vedu, filozofiu a náboženstvo. Oplatí sa uviesť niektoré jeho výroky na adresu náboženstva. „ Náboženstvo je víziou čohosi, čo sa nachádza mimo, za a uprostred toku pominuteľných vecí, čosi čo je reálne ale i tak čaká na uskutočnenie... čo dáva zmysel pominuteľnému a predsa uniká pochopeniu, čoho vlastníctvo je najvyšším dobrom a predsa je mimo dosahu, čo je najvyšším ideálom a ja beznádejným hľadaním“. Boh v jeho poňatí je princíp poriadku. Boh určuje vzťahy medzi večnými objektmi. Určuje, kedy ktorý večný objekt bude konkretizovaný. Vedie svet ako organizmus smerom k pravde, kráse a dobru. Whitehead ho označuje termínom princíp zrastania. Myslí tým zrastanie organizmu do jednotného celku.
Vedeckým problémom ku ktorému sa Whitehead vyjadril tiež je evolúcia. V zásade ju akceptuje, veď organizmická filozofia tvorivého vývoja toto riešenie priam ponúka. Považuje ju však za relevantnú len pri niektorých živých jedincoch, nedávajúc jej tak absolútny rozmer. Odmieta uznať princíp neľútostného prirodzeného výberu za princíp evolúcie, rovnako ako odmieta zaň uznať princíp všeobecnej lásky medzi živočíchmi / známy námet ilustrácií publikácií svedkov Jehovových – „ lev domáci“/.
Ak by sme to mali maximálne zhrnúť, problémy vedy doviedli Whiteheada k vytvoreniu filozofického systému. Základnou jednotkou je udalosť v malom čase a priestore. Svet je organizmus a tak sa udalosť dostáva jedna do druhej. Ako sa udalosti vytvárajú riadia večné objekty, ktoré pomocou abstrakcie spoznávame vo svete. Večné objekty diriguje Boh, ktorý svet vedie stále do lepšej skutočnosti.
Whitehead patrí medzi veľmi významných filozofov. Svojou filozofiou predpovedal mnohé výsledky fyzikálneho bádania a jeho prognózy sa splnili. Jeho dielo čítajú mnohí súčasní intelektuáli nielen z radov prírodovedcov. Whitehead ukazuje schodnú cestu pre filozofiu vedz popri metafyziku odmietajúcich pozitivistoch a vedu odmietajúcich iracionalistoch a vede pozornosť nevenujúcich existencialistoch. Jeho dielo dnes zažíva renesanciu.
/nar. 1942/
Tento významný súčasný predstaviteľ analytickej filozofie je zároveň významným filozofom mysle. Vo filozofii jestvuje mnoho sporov ako vysvetliť povahu mysle. Medzi tým je významná otázka, či to dokáže vysvetliť veda. K poznaniu toho, čo je to myseľ je dobré pozorovať myseľ druhého. Je to tzv. other minds problem, otázka, či je možné z pozorovania telesných prejavov a chovania usudzovať na existenciu mysle. K tejto otázke sa Denett vyjadril, že najlepšia cesta na spoznanie povahy iných myslí /a tým pádom k spoznaniu podstaty mysle samej/ je rozhovor a jazyk. Cesta ponorenia sa mysle do seba samej a hľadanie jej základu pomocou nejakého sebaskúmania nie je tá správna cesta. Lepšie je začať inými otázkami, napr.: Čím by sa na seba mali podobať veci, ktorým pripisujeme presvedčenia, myšlienky, pocity a nálady?; Myslia aj zvieratá?; Budú myslieť niekedy stroje?; Akú vnútornú štruktúru musí mať organizmus alebo stroj, o ktorom si myslíme že myslí?
Denett zaviedol pojem ľudová psychológia. Je to teória, hovorí že k mysli treba pristupovať tak ako k tvrdeniam fyziky o atóme. Ľudová psychológia je však od fyziky odlišná najmä tým, že zohľadňuje aj záujmy a situáciu samotného pozorovateľa. Prístup profesionálneho fyzika hovorí o tom, že veci nejaké sú. Výskum presvedčení, želaní je iný. Tu sa prejaví istý osobný postoj pozorovateľa. Ľudová psychológia operuje najmä s termínmi presvedčenia, želania, myšlienky a zaoberá sa problémom, ako to vieme že ich majú aj druhí. Keďže ide o určitú závislosť pozorovateľa, hovoríme o intencionálnom postoji pozorovateľa. Ten druhý nie je ten koho sa to týka a vie to iba z prejavov, sprostredkovane. Denett hovorí o spoznávaní mysle z pohľadu diváka. A toto sa deje cez interpretáciu toho čo robí kvôli údajnému zameraniu.
Vo filozofii mysle existuje teória identity mozgu a mysle. Tvrdí to U. T. Place, ale Denett to kritizuje. Ak možno tu použiť tento pojem, Denett je umiernený funkcionalista. Všetko čo sa v mysli deje je určitou funkciou niečoho. Psychické javy sú také aké sú vďaka tomu, čo znamenajú vo vzťahu príčina a dôsledok. Denett hovorí, že napr. dobrý je ten kto dobro činí.
Denett je spojený s niektorými filozofickými prúdmi. Prvý je behaviorizmus. Tento smer hovorí, že väčšina mentálnych postupov sú zvyky. V podstate sa to dá vysvetliť fyziológiou nervového systému. No i tu je Dennet umiernený. Odmieta tézu hlavného predstaviteľa behaviorizmu Skinnera, proti ktorému napísal i článok Skinned Skinner. Ten tvrdí, že ľudia nie sú slobodní, morálne zodpovední a ani dôstojní. Dennet je behaviorista iba v tom zmysle, že pri výskume psychického života trvá na dodržiavaní pravidiel vedeckého výskumu. Je spojený aj s filozofickým naturalizmom. Tento tvrdí, že filozofia a veda by sa nemali striktne oddeľovať, ale by sa mali dopĺňať a podporovať. Filozofia nie je nad vedou, je vedľa nej a je rovnako dôležitá pre poznanie ako ona. Nie je to oddelené, ako to vnímali v podstate filozofi takmer celého novoveku. Taktiež je Denett ovplyvnený filozofiou bežného jazyka. Snaží sa do výskumov zaradiť objasňovanie používania termínov bežného jazyka.
Pojmy ľudovej psychológie, ako želanie, myslenie a presvedčenie sú intencionálne, znamená že sú vždy o niečom, ale napr. taký koberec o niečom nie je. Niektorí filozofi pred Denettom si mysleli, že veda nepostihuje mentálny svet. Quine si myslel, že proste ide len o frázy, ktoré nemajú vedeckú hodnotu, Chisholm si myslí, že to veda proste nedokáže.
Denett tvrdí jednu myšlienku, pokiaľ by sa vyvinuli nejakí elementárni roboti, ktorých funkcie by sa rozlíšili a rozdelili, že jeden z nich by konal iba jednu prácu, vyzeralo by to ako keby mal na niečo zameranú myseľ. Keby sa tie funkcie spojili, vyzeralo by to, že robot robí niečo tak, že je na čosi zameraný a v sebe má niečo čo nie je fyzickej povahy. Potom rovnako ľudská psychika funguje tak, že má v sebe isté komponenty, ako vstupné dáta, krátkodobá pamäť, dlhodobá pamäť, jazykové centrum, riadiace entity a takto isto rovnaké komponenty obsahujú aj roboti. My ľudia sme teda vysoko organizovaní roboti. Stavy mysle však nemajú medzi sebou pojem príčiny, nejdú za sebou v zmysle príčiny.
Tento filozofický smer nazývaný v pôvodine ordinary language philosophy je inšpirovaný dielom Ludwiga Wittgensteina Filozofické skúmania. Wittgensteinov obrat smerom od snahy chápať jazyk ako odraz faktov v logickom priestore, teda vnímať ho ako konzistentnú logickú štruktúru, do úsilia vidieť význam jazyka v jeho používaní hlboko poznamenal mnohých filozofov. Bola to jeho významná žiačka Anscombeová ako aj mnohí iní, ktorí čítali jeho diela aj keď jeho priamymi žiakmi neboli. Myšlienky, ktoré tak presvedčili celú plejádu významných filozofov 20. storočia ktorí majú spoločný pohľad na jazyk ako prirodzený fenomén sa dajú stručne vysvetliť nasledovne. Je to prosté zamedzenie snáh jazyk kritizovať, vylučovať jeho prvky či ho meniť. Filozofia sama má byť púhou reflexiou jazyka, nesmie narušiť jeho praktické používanie. Samotné používanie slov je kľúčové pre jeho význam, nie podrobenie slova kritike. Jazyk je konglomerát jazykových hier, ktorých je mnoho a rovnako mnoho je metód preniknúť medzi ne. Ide však iba o spoznanie jazyka, nie o jeho premenu. Jestvuje niekoľko filozofov píšucich anglicky, ktorých môžeme pokladať za typických predstaviteľov filozofie prirodzeného jazyka. V prvom rade je to John L. Austin, a Gilbert Ryle, známy aj ako priekopník filozofie mysle. Títo dvaja filozofi sú najznámejší predstavitelia uvedeného smeru. No reprezentujú ho aj iné mená, ktoré vo svete filozofie niečo znamenajú, a to Peter Strawson, John Roger Searle, Stuart Hampshire, John Wisdom, Max Black a iní.
Veľmi známe sú myšlienky žiaľ predčasne zosnulého J.L. Austina, ktorého preslávila hlavne teória rečových aktov, ktorú rozvinul v rovnomennej prednáške. Tá spočíva na rozložení výpovedí na lokúcie, ilokúcie a perlokúcie. Lokúcie majú za úlohu na niečo referovať v zmysle vyjadrovať niečo. Je to hovoriť o niečom tak, že ide o strohý opis, napr. Finlandia je značka vodky. Ilokúcie sú už niečo iné, nehovoria o obsahu výroku, ale vyjadrujú nerečové výpovede, čiže vlastný ilokučný akt. Samotný lokučný akt je význam tých slov, no ilokučný akt znamená nerečovú výpoveď. Ide o rôzne aktivity ako varovanie, pozdrav, otázka, rozkaz, prekliatie, nadávanie atď., Austin ich napočítal vyše 1000. Perlokúcia je už vlastné docielenie niečoho vypovedaním slov, napr. presvedčenie- niekto ma o niečom presvedčil, niekto mi v niečom zabránil. Je to vtedy, ak niekto slovami docielil to, že to má aj mimoslovné účinky, napr. slovami prinútil niekoho, aby prišiel odpovedať. Vidíme, že každá ilokúcia zároveň obsahuje aj lokúciu, no ide o jednostrannú implikáciu a nie o ekvivalenciu, opačne to neplatí. Neskôr Austinovu teóriu rečových aktov rozvíjal Peter Strawson.
Veľmi známym predstaviteľom školy je aj Gilbert Ryle. Jeho základným tvrdením je, že samotná filozofia má za cieľ objasňovanie pojmov. Samotná filozofická analýza jazyka je podľa neho základná, dokonca jediná úloha filozofie. Ryle tvrdí, že skutočný význam pojmu sa niekedy skrýva a treba ho hľadať. Hovorí dokonca to, že filozofi často idú na hľadanie významu výrazu nesprávne a práve stretnutie zlého pochopenia pojmu filozofmi je zdrojom filozofických omylov. Často sa gramatika v hodnotení filozofov podriaďuje logike, respektíve sa prehliada to, že medzi logickou a gramatickou formou jazyka jestvuje rozdiel. Vznikajú často dokonca umelé pojmy, ktoré sa len množia, ale neoznačujú čo si filozofi myslia že označujú a iba zbytočne rozmnožujú nezmyselný pojmový aparát. Tento postoj si Ryle zachováva aj pri vypracúvaní jeho filozofie mysle.
Známym predstaviteľom tohto smeru je aj John Wisdom, ktorý napísal akýsi manifest filozofie prirodzeného jazyka Filozofické rozpaky. Tvrdí tu v podstate základné tézy školy, jazyk obsahuje aj neverbálny aspekt, mimo slov, filozofi vždy dobre nechápu skutočný význam termínov a tieto chyby je možno odstraňovať tak, že sa tým zároveň vyriešia mnohé filozofické problémy.
Po I. generácii analytických filozofov z ktorých mnoho zastáva pozície logického atomizmu prichádza na scénu ďalšia analytická filozofická generácia. Medzi nimi hrá dôležitú úlohu WVO Quine, ktorému sme venovali osobitnú pozornosť. No je tu ešte mnoho filozofov so zaujímavými argumentmi.
Wilfrid Sellars /1912- 1989/ obdobne ako Quine kritizuje logický atomizmus. Robí to najmä v článku z roku 1956 Mýtus daného. Sellars sa nazdáva, že slovo „dané“ nesie ako súčasť vedeckej a filozofickej reči mnoho zaťaženia. Slová ako dané a dáta sú problematické. Niečo čo je dané vopred je často v rozpore so zdravým rozumom. Treba robiť rozdiel medzi vnímaním a myslením. Je veľký rozdiel medzi predmetom táto čierna mačka ktorá môže byť predmetom vnímania a faktom táto mačka je čierna. My môžeme vnímať čiernu mačku, ale nemusíme si uvedomovať že vidíme čiernu mačku. Je veľký rozdiel medzi vnímaním niečoho a uvedomovaním si predmetu. Ak si už všímame veci určitého druhu, potom už máme v sebe schopnosť všímať si isté veci. Atomistické chápanie jazyka a sveta je podrobované kritike, ako aj u Quina. Jazyk nemá nejaký základ, ktorý by korešpondoval so základom sveta. Empirizmus by nemal byť založený na pozorovaní. Empirizmus by mal byť racionálny v tom, že je to podnik, ktorý môže spochybniť akékoľvek tvrdenia, ale nie všetky naraz.
Sellarsova kritika ústi taktiež do holizmu. Poznanie nemožno chápať tak, že máme nejaké základné kamene a na nich budujeme stavbu nášho vedenia. Vzťah jazyka a sveta nespočíva v izomorfizme /podobnosti štruktúr/ jazyka a sveta, ale sa objasňuje v skúmaní spôsobu používania jazyka a výrazov. Význam výrazu nie je nejaká jeho nálepka, ale je to skôr spôsob užívania tohto výrazu. Význam spočíva v aktivitách jazykových výrazov.
Ďalším významným filozofom je Richard Rorty /1931/, považovaný za renegáta analytickej filozofie, nakoľko jeho názory ústia do pragmatizmu. Roku 1979 vydal svoje hlavné dielo Filozofia a zrkadlo prírody. Sám Rorty povedal, že pojem logickej analýzy sa obrátil proti sebe a spáchal pomalú samovraždu. Zlyhávanie a kritika logicko- analytického prístupu je podľa Rortyho zlyhanie podstaty celej západnej filozofickej tradície. Vedieť znamená mať vedomosť, znamená to, že myseľ je niečo ako zrkadlo prírody. Poznanie by potom bolo odrazom, reprezentáciou. Potom všetko, čo je mimo tohto zrkadla je považované za niečo pochybné a na svoju obranu to vyžaduje metafyzické budovanie systémov. No a v tomto je fatálny omyl. Zo svojho zrkadla nemôžeme vystúpiť a porovnať, akým spôsobom veci odrážajú jazyk, ako jazyk a myseľ odrážajú to o čom hovoria. To nejde. Povedať že odzrkadľujeme správne sa nedá- nedá sa to posúdiť. Náš vzťah k svetu vidíme ako nejakú formu budovania reprezentácií. Riešenie vidí Rorty v opustení tohto tradičného pohľadu. Objektivita by mala byť pokladaná skôr za konformitu s normami tvrdení a činností, iba za vec prístupu- toto sa zhoduje, toto do seba pasuje, ale nie viac. Slovník vedy a filozofie nemôže zo vzťahu opisu a opisovaného robiť viac než je popis.
Ďalším významným filozofom je Nelson Goodman. /1906- 1998/. Jeho hlavným dielom je kniha Spôsoby svetatvorby. Svet je robený skrze nejaký symbolický systém. Takto je možné povedať, že jestvujú rôzne verzie sveta, niektoré správne a iné nesprávne. Akýkoľvek svet je tak ako nejaká hudba vytváraný pomocou nejakého symbolického systému. Formy a zákony sveta sú kladené verziami sveta. Aj napr. korpuskulárno- vlnový dualizmus vznikol spriadaním teórií dokopy. Za jednotlivými verziami nie je nič, čo by bolo samo o sebe nejako uchopiteľné.
Donald Davidson /nar. 1917/ hovorí o tretej dogme empirizmu. Nadväzuje tak na Quina. Hranice medzi našimi presvedčeniami a medzi významom slov je vágna, nie je presná ako hranica medzi nutným a kontingentným. Ak prekladáme vetu Králici majú v hlave piliny, nevieme či je to iba zlý preklad, alebo to je človek ktorý hovorí iba nezmysly. Závisí to na človeku, či určí že ide o presvedčenie alebo o význam slova. To je 3. dogma empirizmu.
Je jeden z hlavných predstaviteľov existencializmu. Sartre tvrdí, že ľudské bytosti nemajú podstatu. Všetky tvrdenia ako zoon politikon, prirodzený stav spoločnosti a podobné otázky ktoré chcú povedať čo je človek sú nepravdivé. Podľa Sartra toto všetko sú výmysly. Platí, že človek nemá nijakú podstatu. Jeho jediným určením je, že je slobodný, dokonca je odsúdený pre slobodu. Ak si človek zvolí egoizmus, potom bude svet vojnou všetkých proti všetkým. Ak si zvolí svätosť, potom bude ľudstvo sväté ako v Kantovej ríši účelov. Sme to čo zo seba urobíme. Sloboda teda nie je podstata, ale možnosť robiť zo seba niečo.
Človek nie je nikdy zbavený svojej zodpovednosti. Ani na bojisku ak je zranený, ani ak ho práve mučia. Vždy príde chvíľa keď rozhodne sám, že to už dlhšie nechce znášať, nie že on to už nevydrží, ale sám sa rozhodne že to nevydrží. Sloboda voľby človeka ostáva stále.
Sartre opisuje bytie osebe a bytie pre seba. O bytí osebe hovorí málo. Je to proste to čo je a ako to je, teda čokoľvek. Bytie o sebe je nezávislé bytie na vedomí človeka. Zaujíma sa o to ako sa vedomie môže stavať k svetu. Ľudské vedomie nazýva bytie pre seba. Je to vedomím určené bytie človeka. Jeho záujmom je jeho vlastná podstata a rozvoj. Vedomie je samo o sebe ničím, Je celkom prázdne a nie je nijakým druhom objektu. Nemá žiadny obsah. Existuje iba v uvedomení si seba samého a sveta. Vedomie nie je ničím ale chce byť všetkým. Vedomie nie je objektom vedomia. Nie je podriadené kategóriám a ani kategórii príčinnosti. Pre konajúceho človeka je vedomie slobody bytím slobody. V oblasti ľudského konania neplatí nijaká kauzalita, žiadne vnucovanie. Je to proste oblasť slobody človeka. Vedomie môže negovať svet, a to nejakými plánmi na zmenu. Takisto môže vedomie negovať seba. Ak sa sám sebe nepáčim, môžem sa zmeniť. Samotná ničota je daná až vo vedomí človeka. Iba bytie pre seba ničuje. Je to bytie, cez ktoré do sveta vstupuje ničota, iba človek si uvedomuje ničotu. Bytie o sebe proste je. No ak niečo zanikne, z hľadiska bytia osebe sa nič nestalo, no iba bytie pre seba /ľudské vedomie, človek/ si uvedomí, že čosi zaniklo. Z hľadiska celkového bytia sa nič nezmení, ak meteorit zničí Spišskú Starú Ves. Ale človek by ten zánik evidoval. Preto je daná ničota iba vo vedomí človeka. Bytie pre seba je teda bytie, ktorému v jeho bytí ide o ničotu bytia- uvedomuje si zánik a aj zánik seba- vlastnú smrteľnosť.
No svet kladie našim zámerom odpor. Ide o slobodu snaženia sa. Je to sloboda pokúšať sa o niečo, v podstate ide o to nepoddať sa okolnostiam v zmysle postoja. Podľa Sartra aj väzeň odsúdený a v okovách môže pohŕdať svojimi väzniteľmi, vysmievať ich, kričať na nich, premýšľať o revolučnej filozofii alebo kuť plány na útek. Aj on môže voliť a nie je úplne neslobodný. Fakticita človeka je to, čo na tomto svete spraví, alebo čo sa mu stane. Ak sa stane mrzákom, dobrým odborníkom, dobrým manželom, to je fakticita. No človek má v sebe transcendenciu, na rozdiel od iného. Bukvica si neuvedomuje, že má možnosť stať sa dubom. No študent ktorý sa rozvíja a študuje môže vyštudovať a uvedomuje si to, pracuje na tom aby sa mohol stať filozofom. V tom je jeho transcendencia, v predvídaní do budúcnosti.
Sartre veľmi odsudzuje ľudí, ktorí niekedy povedia- nemohol som inak. Najmä v istých situáciách. Človek ktorý nastupuje do boja predsa môže nenarukovať, nenastúpiť do boja ak nechce a myslí že tá vojna je nespravodlivá. Možno by tá cena bola obrovská, ale zachoval by sa morálne. On stále môže predsa voliť. Sartre veľmi kritizuje neúprimnosť a výhovorky, nemohol som, lebo atď.. Človek stále môže, a má využívať svoju slobodu. Keby státisíce kresťanov ako jeden muž odmietlo do ruky vziať zbraň, prvá svetová vojna by zrejme nevypukla, alebo by trvala iba krátko.
Sartre je ateistický filozof, v Boha neverí. Príznačné je, že v spise Kritika dialektického rozumu sa usiluje o spojenie existencializmu s marxizmom. Marxistická interpretácia situácie človeka hovorí o tom, že je determinovaný dejinami, ekonomikou, spoločnosťou etc., no Sartre to považuje za nezmysel. Človek má byť aj v marxizme chápaný ako zvrchovane slobodný. Práve to roztriešti dogmatickosť marxizmu, treba ho spojiť s existencializmom.
/1889- 1976/
Narodil sa 1889 v obci Messkirch. Dnes je tam po ňom pomenované gymnázium. Bol Husserlovým žiakom /ako Patočka/. Hovorieval- veľkí ľudia sú len ľudia jednej myšlienky a toho sa i držal. Jeho prvou významnou prácou je Sein und Zeit /Bytie a čas/. V podstate rovnakú otázku, i z rovnakého uhla rozoberá v diele Was ist Metafyzik? /Čo je metafyzika/
Celá filozofia je strom, ktorý má korene v metafyzike, kmeň je fyzika a vetvy sú ostatné filozofické disciplíny. Toto je tradičné pochopenie celku filozofie. Heidegger sa zameriava na jej základy. Spočívajú v metafyzike, ale čo je metafyzika? Podľa Aristotela skúma súcno ako súcno /ón hé ón/. Metafyzika si predstavuje súcno. To je v poriadku, ale kde je bytie? Skúma súcno, ale neobracia sa na bytie. Je daná otázka po povahe súcna. Je to dôležitá otázka, ale nie je úplne fundamentálna. Jestvuje aj fundamentálnejšia otázka. Na bytie sa vo filozofii zabudlo. A práve aletheia- neskrytosť je nazeraná cez otázku bytia. Skúmanie bytia je v podstate pýtanie sa na otázku- aký je zmysel bytia? Čo tým hovoríme, ak hovoríme slovo byť /sein, esse, einai/? Čo to znamená- jestvovať? Túto otázku Heidegger ďalej vypracúva. Oživuje otázku, ktorú na jednom mieste podáva Leibniz- Prečo je skôr niečo ako nič? Táto otázka má aj svoje pokračovanie- Prečo je skôr niečo ako nič, keď nič je jednoduchšie ako niečo? Toto je fundamentálna otázka metafyziky.
Je bytie. Je úplne úžasné, že niečo je, človek sa nad tým diví. Jeho protiklad je nič. Človek môže toto nič zažiť. Nič sa ukazuje už aj v absolútnej nude. Ale ukazuje sa hlavne v úzkosti. Úzkosť, to je nepoznanosť odpovede na otázku aký je zmysel všetkého bytia, celého sveta. A v úzkosti sa odráža do človeka to nič. Nicht nichtet- nič ničuje, hovorí Heidegger. Človek nepoznajúci zmysel bytia- to je vyklonenie sa do nič. Pre situáciu človeka je typické, že je vyklonený do nič.
Otázka nepoznanosti zmyslu bytia je priamo spojená s človekom. Zmysel bytia samotného je spojený so zmyslom bytia človeka, so zmyslom ľudského života. Ak nevieme odpovedať na otázku zmyslu bytia, nevieme odpovedať ani na otázku zmyslu života človeka. Bytostným určením pobytu je jeho existencialita, ktorá je aj existencielitou. Pobyt- Dasein- tak nazýva Heidegger človeka. Existencialita je porozumenie zmyslu bytia, existencielita je porozumenie zmyslu bytia človeka.
V tejto súvislosti hovorí o autentickom a neautentickom bytí človeka. Človek sa rozhoduje, či žije tak alebo onak. Neautentický človek žije podľa man- ono sa. Nerozhoduje sa originálne, na základe vlastného zváženia situácie a vlastného rozhodnutia, nie je to pôvodnosť rozhodovania, ale niečo urobí, lebo sa to tak zvyčajne robí. Jeho opakom je autentické bytie- stále pôvodné pýtanie sa, zvažovanie situácie a originálne rozhodovanie na základe invenčného riešenia. Konanie a vôbec prístup k svetu na základe precízneho a kritického premyslenia všetkého vôbec. V tomto zmysle je rysom človeka, že sa pýta až na základné otázky- Človek je bytie, ktorému v jeho bytí ide o jeho bytie.
Heidegger ako Husserlov žiak pracoval fenomenologickou metódou. Fenomenológia sa v jeho diele spája s existencializmom. V tomto zmysle Heidegger analyzuje časovosť, svet, dejinnosť, starosť a neskôr po obrate aj reč a básnenie.
Významná je Heideggerova filozofia techniky a kritika vedy. Jeden zo spôsobov odkrývania bytia je technika. Súcno je tu prítomné aj preto, aby bolo poskytnuté pre techniku, jej pôsobenie a plánovanie. V tejto súvislosti kritizuje technizáciu vedy. Kríza vedy spočíva v tom, že vedec nepostupuje často autenticky. Miesto učenca, invenčne a autenticky mysliaceho nastupuje výskumník, ktorý len vykonáva prevádzku. Táto prevádzka je spojená s plánovaním. Toto plánovanie vopred a často ruka v ruke s ekonomikou určuje cesty výskumu, dokonca publikačnú činnosť. Výskumník vykonáva dopredu určené činnosti a neostane veľa priestoru pre to, aby využíval pohľady na jednotlivú situáciu z rôznych uhlov. Prílišná špecializácia zabraňuje, aby si pospájal v problematike čo najširšie súvislosti.
Postmodernistov vo filozofii je viacero. Predstavme si niektorých z nich. Známym postmodernistom je Jacques Lacan /1901- 1981/. Za významný považovať jeho synkretizmus. Hoci jeho pôvodným odborom je psychoanalýza, jeho synkretistické myslenie sa prelína s fenomenológiou, jazykovedou, antropológiou, teoretickou matematikou.
Jeho štýl písania je taký zvláštny, že niekedy čitateľa dezorientuje. Lacan bol tak inovátorský, že ho vylúčili z mnohých psychologických spoločností. Hovorí, že ak dieťa nie je schopné ovládať seba, potom sa díva na seba cez zrkadlo a vníma ja ako svoj vnútorný proťajšok. No Lacanova dialektika nedovolí syntézu ako u Hegla. Utiekanie sa pacienta k imaginárnemu označuje za prázdnu reč. Vzťah subjektu a iného je dôležitý. Ak pacient pochopí, že reč je o vzťahu k inému, potom si pacient uvedomuje povahu reči a jeho reč je plná reč. Lacan dáva vo svojej psychoanalýze dôraz na jazyk. O realite zastáva Lacan stanovisko, že realita je to, čo leží mimo imaginárneho a symbolického, ale oboje podporuje, nie je prístupné priamo, ale je to skôr niečo čo leží za jazykom a obrazmi a je konštruované. Človek je od ostatného biologického odlišný tým, že má svoju reč, že má znaky. No jeho učenie je dosť závislé na iných ako filozofických teóriách, v niečom dokonca na Freudovi.
Významným a vplyvným postmodernistickým filozofom je Gianni Vattimo /nar. 1936/ . Jeho hlavné diela sú Konce modernity a Dobrodružstvá diferencie. Jeho filozofia sa označuje ako filozofia slabého myslenia. Je modernou obdobou nihilizmu. Treba sa pozerať na mnoho postojov včítane moderných a položiť si otázku, či v sebe neskrývajú mnohé protirečenia. Reaguje na Lyotardovu kritiku. Pokiaľ hovoríme o vyvrátení veľkých metapríbehov, vytvárame znova iba metapríbeh. Vlastne tým namiesto starej pravdy vnucujeme nejakú novú pravdu. Vattimo čiastočne čerpá z Nietzscheho. Vattimo nie je za pasívny nihilizmus, ale za aktívny nihilizmus, to znamená že mu imponuje do istej miery Nietzscheho vôľa k moci i keď nie smrť Boha. No bytie samo nemá konštituovať novú metafyziku, ako u Nietzscheho metafyziku vôle k moci. Bytie má miznúť, má sa rozpúšťať, táto otázka nemá byť kladená, nemá mať silnú pozíciu. Ukazuje, že sa treba dostať von z metafyziky. Bytie si možno vybaviť už iba ako udalosť, ktorá je vždy preč. Postmoderné myslenie je vlastne nostalgiou. Je to spomínanie si na bývalé postavy, ktoré síce boli veľké, no už odišli. Postmodernistický syn sa nepúšťa do zápasu s mŕtvym otcom. Vattimo kritizuje aj jednoznačné vysvetľovanie Gadamerovej hermeneutiky, interpretácia nesmie byť vysvetľovaná ako jednoznačná. Zaujímavo sa díva na náboženstvo. Podľa neho sa náboženstvo vracia, ale v pokrivenej podobe. Je to skôr židovsko- kresťanské dedičstvo. Vtelenie Boha do človeka vníma Vattimo ako oslabenie, redukciu Boha na úroveň človeka. Autoritársky Boh je odmietnutý práve postavou vteleného Krista. Teda od Nietzscheho smrti Boha sa líši vierou vo vtelenie ako v príklad oslabenia bytia.
Jacques Derrida /1930- 2004/ je predstaviteľ dekonštruktivizmu, hlavné diela sú Texty k dekonštrukcii a Gramatológia. Sústreďuje sa na otázku významu a znaku. Význam môže byť vecou výrazu alebo obsahu veci. Je rozdiel, či znak niečo hovorí alebo či niečo vyjadruje. Podľa Derridu sa na rôznych miestach spoločnosti a ľudských kultúr nachádzajú isté štruktúry, ale za nimi nie je nijaký ústredný transcendentálny subjekt, ako to tvrdí Levi- Strauss. Derrida hovorí, že by nemal byť rozdiel medzi písaním a rečou v zmysle, že reč je privilegovaná. Vraj sa objaví pôvodné písanie, ktoré nebude rečou, ale ani písaním v opozícii k reči. Práve toto pôvodné písanie vznikne skrížením rozdielu medzi pýtaním sa na zmysel človeka a bytia podľa Heideggera a rozdielu v semiológii, kde sa proste znak od znaku odlišuje tým, že je proste iný. Pôvodné písanie ukazuje Derrida na slovách diferencia a diferäncia. Máme nový typ diferencie, je to diferencia medzi diferenciou a diferänciou a to je práve to čo vyznačuje pôvodné písanie. Derrida píše veľmi ťažkým spôsobom, dokonca niekedy s tým spája veľmi vulgárne témy, ako napr. v diele Ostrohy- štýly Nietzscheho.
Wilard van Orman Quine /1908- 2000/
Bol žiakom Rudolfa Carnapa. 70 rokov vyučoval na Harvarde. Prvou jeho významnou filozofickou knihou je Z logického hľadiska. Asi najznámejším je jeho článok Dve dogmy empirizmu, súčasť tejto knihy. Kritizuje v ňom dva postuláty, ktoré považuje za dogmy- viera v hlbokú priepasť medzi analytickými a syntetickými súdmi a jednak presvedčenie, že každý zmysluplný výrok zodpovedá nejakej logickej konštrukcii termínov, ktoré majú nejaký vzťah k bezprostrednej skúsenosti, o tom že výrok je logickou kombináciou pozorovacích výrokov a že by teda mohol byť pozorovaním verifikovateľný. Quine vychádza z toho, či je možné overovať jednotlivý výrok. Quine si myslí, že verifikovať alebo falzifikovať je možné iba celú teóriu alebo nejakú jej časť, ktorá je v tej teórii základná, významná. Ak vedec robí nejaký pokus, nesnaží sa potvrdiť len nejakú hypotézu, konkrétny výrok, ale aj celú teóriu, ktorú berie za svoje východisko, aj keď to tam výslovne neuvádza. Vždy mu ide o platnosť celej teórie, nielen toho jedného výroku, ktorý považuje za nosný. On má význam spolu s ostatným, s tým čo považuje za pozadie výroku, s celou teóriou. Ak sa aj čosi nepotvrdí, alebo potvrdí, skadiaľ vieme že sa potvrdí rovnako tá iná časť teórie?
Nie je to ako v logickom atomizme /Russell/, kde môžeme verifikáciu výroku rozčleniť na čosi iné, jednoduchšie, takto hľadáme zodpovedajúce dvojice atomárnych faktov a jednoduchých výrokov. Takto môžeme hovoriť o svete v celosti, alebo vo väčších celkoch, holisticky- z hľadiska celku a nie atomárne. Z tohto hľadiska kritizuje aj samotné delenie na analytické a syntetické súdy. Jednotlivé výroky, jednotlivé pravdy sa nemôžu posudzovať mimo kontextu, sami o sebe. Preto nemožno o nich ani usudzovať, či sú analytické alebo syntetické, lebo to sa vzhľadom na celý kontext vzťahu sveta a jazyka nedá povedať. Quine hovorí o vzťahu jazyka, výrokov a vedy ako o silovom poli. Máme silové pole a to čo sa týka jeho okraja, jeho začiatku mení vzťahy v celom silovom poli a týka sa to celého poľa. Takisto nejaký výrok nie je izolovaný a ak sa dotkne vedy, ide o celú teóriu a nie o určité izolované výroky. Teda výrok sa posudzuje v širšom kontexte a nie izolovane, preto sa nedá posudzovať iba izolované výroky a izolované fakty a skladaním určovať celý zmysel, a rovnako nejde ani deliť výroky na syntetické a analytické. Naše presvedčenia proste tvoria sieť.
Výroky sa môžu deliť, kritérium je zapletenie do siete našich presvedčení. Takto rozdeľuje Quine výroky na kontingentné, totiž natoľko voľné, že ich odstraňovanie zo siete nespôsobí pád alebo dôkladné prebudovanie celej siete. Nutné výroky sú také, ktoré by si vyžadovali prebudovanie celej siete poznania. Podobá sa to na delenie na analytické a syntetické výroky. Základné rozlíšenie je v tom, že u syntetických a analytických výrokov je jasné kritérium, no tu je to dané pragmaticky, v podstate je to na človeku a jeho sume poznatkov čo pokladá za nutné a čo za kontingentné výroky. Slová a vety nemá zmysel vidieť ako označenia faktov. Ak dieťa vníma veci, nevníma najprv predmety, ak povie mama, auto, tchor alebo nejaké prvé slovo je to zrejme iba reakcia ako keď povie mňam alebo zima. Ozaj si uvedomí predmet len ak vie rozlíšiť medzi mnohým a jedným. Rovnako je to u človeka vždy. Aby pre človeka niečo jestvovalo ako predmet, človek to musí uchopiť pomocou kvantifikátorov /jedno, mnohé/, ako hovorí Quine, byť hodnotou premennej. Quine považuje jestvovanie ako ho vníma človek bytostne späté s jazykom. Pojem existencia nahradzuje pojmom ontologický záväzok. Nedá sa pýtať na jestvovanie o sebe, na nezávislosť od všetkého. Všetko o čom vypovedáme že jestvuje je závislé v nejakej teórii, ale nie mimo kontextu. Nejaká veta je interpretovateľná v nejakej teórii, na toto sa dá odkázať, nie na to že je to platné o sebe. Quine to demonštruje najmä na technike prekladu. Nedá sa prekladať presne, pretože tie slová a gramatické väzby si celkom nezodpovedajú. Rovnako vágne si zodpovedajú slová a objekty. Quine hovorí o mýte múzea- mýtus múzea spočíva v mylnej predstave, že slová sú ako exponáty v múzeu- pevne pripevnené k svojim tabuľkám, ktoré ich označujú.
/1889- 1951/
Narodil sa vo Viedni 26. apríla 1889. Bol z veľmi bohatej rodiny, jednej z najbohatších v Rakúsko- Uhorsku. Po jeho matke je nazvaný podnik Poldy Kladno. Pôvodne sa zaoberal technickými vynálezmi okolo lietadiel, viaceré má patentované. Vyznamenal sa ako vojnový hrdina I. svetovej vojny, hoci začal bojovať ako vojak, vypracoval sa v bojoch na dôstojníka a splnil podmienky na udelenie zlatej medaily pre dôstojníkov. V zákopoch napísal počas bojov Tractatus logico- philosophicus. Po vojne všetok obrovský majetok rozdal väčšinou intelektuálom, mnohých tým zabezpečil do smrti. Odvtedy sa živil len tým čo zarobil sám. Potom pracoval ako učiteľ na dedine, hoci mal už niekoľko vysokých škôl. Tu napísal slovník rakúskej nemčiny pre ľudové školy- pedagogickú pomôcku, na svoju dobu veľmi novátorskú. Istý čas sa venoval architektúre a je pôvodcom svojského modernistického štýlu, známou pamiatkou je dnešné bulharské veľvyslanectvo vo Viedni. Neskôr vyučoval na vysokej škole. Počas II. svetovej vojny pracoval ako ošetrovateľ, pri tejto príležitosti urobil niekoľko objavov v neurológii. Po vojne ešte napísal dve významné diela, Filozofické skúmania a O istote. Zomrel 29. apríla 1951 na rakovinu, ešte 2 dni pred smrťou dokončil dielo O istote, dopísal, upadol do kómy a viac sa neprebral. Do čoho sa pustil, v tom vynikal. Jeho IQ sa odhaduje na 200 a viac- podľa rozboru prác. Je považovaný za jedného z najviac inteligentných ľudí dejín ľudstva.
Tractatus logico- philosophicus, ktorý napísal v zákopoch mal vyriešiť všetky dovtedajšie filozofické problémy. Svet je všetko, čo fakticky je, hovorí v prvej vete. Svet nie je samozrejmý, ale je to to jestvujúce. Svet je celkom faktov, nie vecí, hovorí ďalej. Nezaujímajú ho jednotlivé podstaty. Zaujímajú ho veci, ktoré sú vo vzťahoch, čiže fakty, nie samotné izolované podstaty. „Fakty v logickom priestore sú svetom. Svet sa rozpadá na fakty“.
To čo fakticky je, je existencia stavu vecí, hovorí v druhej vete. Stav vecí musí jestvovať v logickom priestore. Znamená to, že vec sama, svojou povahou určuje, v akom stave sa môže nachádzať, proste v celku vecí je istý počet možných faktov, možných situácií, možných stavov vecí. Sama vec nikdy nie je mimo stavu vecí, mimo nejakého faktu, bez toho je nemysliteľná. Jestvuje istý počet logicky možných stavov vecí.
Svet je možné rozložiť na isté predmety. Jestvujú isté predmety, ktoré sú nedeliteľné vo vedeckom zmysle/no tým sa filozofia nezapodieva, je to oblasť špeciálnych vied/, ale aj samotné predmety sa ako predmety pokladajú za nedeliteľné, za element. Hrnček je jeden a ako hrnček je nedeliteľný. Svet je zložený z predmetov- ryby, skaly, stoličky etc., v predmetoch spočíva substancia sveta, substanciou sú samy predmety. Existencia predmetov, to je základ a to podstatné. Náhodná je konfigurácia, to v akom stave vecí sa predmet nachádza. Celok jestvujúcich stavov vecí je svet. Človek si robí obrazy faktov. Samotný obraz je model skutočnosti. Samotný obraz je obrazom v tom, že predstavuje, ako sa veci majú k sebe, zobrazuje stavy vecí. „Obraz je takto spätý so skutočnosťou, siaha až k nej. Je priložený k skutočnosti ako merítko“. Medzi obrazom a zobrazovaným je zobrazovací vzťah. Aby tento zobrazovací vzťah mohol byť, musí mať zobrazované a obraz čosi spoločné. A to je práve logická forma zobrazenia. To, čo samotný obraz predstavuje, to je jeho zmysel. Obraz môže byť pravdivý alebo aj nepravdivý.
„Logický obraz faktu je myšlienka.“, hovorí v tretej vete. Pravdivý obraz sveta je celkom pravdivých myšlienok. Znak, ktorým sa vyjadruje myšlienka nazýva Wittgenstein vetným znakom.. Vo vete predmetom myšlienky zodpovedajú prvky vetného znaku. Prvky vetného znaku sú jednoduché znaky, mená. Meno má význam iba vo vete. Znak určuje svoj význam tak, ako sa používa. Myslený vetný znak je myšlienka.
„Myšlienka je zmysluplná veta“, hovorí v štvrtej vete. V tomto zmysle je mnoho filozofických problémov pseudoproblémami. Mnoho filozofických otázok spočíva v neporozumení logike jazyka. V tomto zmysle chápe filozofiu ako kritiku jazyka. Samotná veta proste ukazuje, niečo zobrazuje. „Celok pravdivých viet je celá prírodoveda.“ Filozofia má za cieľ logické ujasnenie myšlienok. Výsledkom filozofie je vyjasnenie viet a nie nejaké filozofické vety. „Všetko čo sa dá myslieť, dá sa myslieť jasne. Všetko čo sa dá povedať, dá sa povedať jasne.“ Vety, ktoré majú výpovednú hodnotu o svete sú neutrálie. Ležia medzi tautológiami a kontradikciami. „Vety logiky sú tautológiami.“ Tautológie sú platné za každých okolností a kontradikcie nikdy, sú teda analytické súdy- nič sa z nich nedozvieme.
Veta je pravdivostná funkcia elementárnych viet, hovorí v piatej vete. Pravdivostné funkcie sú základné elementárne použitia spojok výrokovej logiky, napr. p a súčasne (konjunkcia) q. Všetko vyvodzovanie sa deje a priori, na úrovni logiky, keďže myšlienka zobrazuje fakty. Preto je jediné vyvodzovanie budúcnosti a celá kauzalita /príčinnosť/ iba poverou a nemá zmysel. „Hranice môjho jazyka sú hranice môjho sveta.“ Svet, ktorý je zdeliteľný, o ktorom môžem hovoriť s inými je svetom v jazyku.
Negácia, konštanta, premenná, základné spojky- toto sú symboly používané v pravdivostných funkciách. Wittgenstein takto začína šiesty odsek Traktátu. Matematiku vníma ako v podstate redukovateľnú na logiku, z logiky konštruuje i čísla. Hovorí, že veta matematiky nevyjadruje nijakú myšlienku, a v živote matematické vety nepotrebujeme, potrebujeme jedine to, aby sme z nematematických viet pomocou matematiky odvodili iné výroky. Logika ukazuje platnosti v tautológiách a matematika v rovnostiach.
Toto dielo je predovšetkým dielo o etike, i keď je jej venované málo. Ťažko sa totiž o tom hovorí. Vo svete nie je žiadna hodnota, keďže jeho hranica je hranica jazyka. Hodnota je mimo sveta. Etika sa nedá vysloviť, je transcendentálna. Rovnako to platí aj o estetike. Boh sa vo svete nezjavuje, je transcendentný. Smrť nie je udalosťou života, neprežívame ju. Nie to, aký je svet je mystické, ale to, že svet je. V podstate ide o základnú Heideggerovu otázku o zmysle bytia. No Wittgenstein to pokladá za nevysloviteľné, za mystické. A tak končí Traktát siedmou vetou- „O čom sa nedá hovoriť, o tom sa musí mlčať.“
Wittgenstein tejto téme venoval svoju prednášku o etike, jediný text spolu s Traktátom ktorý za života uverejnil. Hovorí, že ak by aj jestvovala kniha, ktorá by opisovala všetko na svete, nebola by v nej zmienka o etike. O tomto sa nedá hovoriť, je to v človeku.
Na jeho prvé obdobie, reprezentované najmä týmito publikáciami nadväzuje analytická filozofia, ktorej je spolu s Russellom spoluzakladateľom.
Je jeden zo zakladateľov analytickej filozofie. Spolu s Whiteheadom napísali významné dielo Printipia Mathematica. Bol z veľmi zámožnej rodiny, jeden z najbohatších anglických lordov.
V začiatkoch svojej činnosti objavil tzv. Russellov paradox- S je množina všetkých množín, ktoré nie sú svojím vlastným prvkom- neobsahujú seba, nie sú si podmnožinou. Máme množinu A, táto neobsahuje seba. Otázka znie- patrí či nepatrí do množiny množín S? Nevieme rozhodnúť, či tam patrí, za jedno tam patrí a za druhé nie- a v tom je spor.
Populárny výklad- tzv. paradox holiča. V meste žije holič, ktorý holí všetkých, ktorí sa neholia sami. Ako môže potom jestvovať také mesto? V reálnom svete sa také mesto odmietne ako nejestvujúce. Ale v matematike tak nemôžme urobiť, je to paradox a treba to riešiť. Inak by to znamenalo nekonzistentnosť matematiky.
Russell to riešil tak, že vytvoril novú, logicistickú teóriu množín. Axiómy boli formulované tak, aby sa problémom predišlo. Vznikla tak teória typov, že v množine všetkých množín, ktoré nie sú svojím prvkom sa zavedie hierarchia množín, teória tried bez tried etc.. Práve toto skúmanie redefinovania pojmu množina a skúmanie logického základu teórie tried /množín/ viedlo Russella a Whiteheada k napísaniu diela Printipia Mathematica. Tu sa usilovali podať logické fundovanie matematiky. Rukopis bol taký objemný, že ho autori tlačili k vydavateľovi na káre.
V matematike teda zastával stanovisko logicizmu. Ide o teóriu, kde matematika je proste redukovaná na logiku, logika plne funduje matematiku. Všetky matematické pravdy sa dajú previesť na logické pravdy. Slovník matematiky je teda podmnožinou logického slovníku. Všetky matematické dôkazy sa tak chápu ako logické dôkazy, matematické vety tvoria podmnožinu logických viet. Čísla sa dajú identifikovať s teóriami tried, číselné teoretické vzťahy možno vysvetliť pomocou množstva a identity. Číslo jeden sa dá identifikovať s triedou všetkých jednočlenných tried, dva dvojčlenných tried etc., veta toto sú dve knihy sa dá previesť na vetu – je daná kniha x a kniha y a x nie je identické s y. Číselné operácie definuje cez množinové operácie- zjednotenie, prienik, rozdiel, atď..
Logicizmus prechádza aj do jeho teórie poznania. Základom logického atomizmu je, že veta korešponduje so svetom. Vetná funkcia stanovuje tvorbu vety. No sama vetná funkcia vznikne až dosadením pojmov za symboly. „Vetná funkcia je proste akékoľvek vyjadrenie, ktoré obsahuje viac neurčitých konštituentov a stáva sa vetou, akonáhle tieto konštituenty určíme.“- hovorí Russell. Univerzum viet korešponduje s univerzom faktov. Významom vlastného mena je objekt, ktorý pomenúva. Atomárna veta je izomorfná s atomárnym faktom. To sú najjednoduchšie vety, napr. že istá vec má istú vlastnosť- brankár je slepý. Veta má k faktu vzťah pravdivosti alebo nepravdivosti. Molekulárna veta je zložená, obsahuje iné komponenty. Vety majú hovoriť iba to, s čím sme bezprostredne oboznámení. Skutočnosťou sú iba jednotlivé zmyslové dáta /sense data/. Tieto dáta vzájomne súvisia iba logicky. Medzi vecami nejestvujú vnútorné vzťahy, sú iba zmyslové dáta a ich logické vzťahy. Nejestvuje hmota, duch a ani ja, iba zmyslové dáta. Jediným prameňom nášho vedenia je prírodoveda, filozofia môže poukazovať na nejaké problémy, ktoré prírodoveda nevie vyriešiť, ale nesmie ich riešiť.
Náboženstvo je zbytočné, nepotrebné. Niekedy je na škodu, a je výrazom nevyspelosti človeka. Jestvuje hierarchia hodnôt, ktoré presahujú prírodu. Skutočná morálka sa nemá opierať o povery. Dobrý život je vedený láskou, no i v etickej oblasti treba brať do úvahy vedenie. V sociálnej filozofii bol liberalista a pacifista.
Narodil sa roku 1859 v Prostějove. Bol žiakom Brentana, ktorý bol žiakom Bolzana. Husserl učil Patočku a Heideggera, Patočka významného historika antickej filozofie Ivana Mládeneka. Je považovaný za zakladateľa fenomenológie. Jeho hlavné práce sú: Logické skúmania, Karteziánske meditácie, Kríza európskych vied a transcendentálnej fenomenológie, Prednášky k podstate vnútorného časového vedomia.
Husserl sa snažil o to, aby filozofia mala prísny, exaktný ráz. V tomto zmysle hovorí o založení filozofie ako prísnej vedy. Toto zastával po celý život, ale posledné roky pred smrťou to zmenil, lebo pridal do filozofie aj oblasť dejinnosti. Jeho prvou veľkou prácou je Filozofia aritmetiky, druhou sú Logické skúmania. Ostro tu vystupuje proti psychologizmu /v diele Logické skúmania/ v logike hovoriac, že logika nie je vecou zákonitostí psychológie, ale čistou formálnou disciplínou nezávislou na samotnej psychike. Moderná logika sa s tým stotožňuje.
Husserl píše dosť zložitým štýlom. Oblasťou logiky je oblasť významu. Na základe skúmania logickej sémantiky prichádza Husserl k myšlienke, že to čo je prítomné v akte vedomia, ak o niečom hovoríme, je iné ako je to čo chápeme vo vypovedanom. Niečo iné je vo vedomí, a niečo iné je to, o čom hovoríme vo výpovedi. Vo výpovedi hovoríme o niečom ideálnom, o podstate, predmete ktorý je mimo vedomia. Ak sa dvaja ľudia zhovárajú, nedohovoria sa vďaka tomu, že to o čom hovoria leží v ich vedomí, ale vďaka tomu, že ich vedomie je zamerané na tieto podstaty mimo vedomia. Toto zameranie vedomia voláme intencia. Samotný predmet je pritom výsledkom spájania, syntézy jednotlivých aktov mienenia.
Intencionalitu vedomia človek využíva k tomu, aby prenikol k evidetnému poznaniu. K poznaniu sa človek dostáva cez redukciu. Tu Husserl uvádza fenomenologickú redukciu a eidetickú redukciu. Pri eidetickej redukcii zostáva len to, čo zodpovedá podstate, resp. jej nazeraniu. Eidetická redukcia sa vykonáva pomocou: vyradenia prianí a osobného postoja; vyradenia teórií, úsudkov, záverov; všetkej vedy a jej výskumov; všetkého, čo nie je v pojme logicky nutné, napr. pevná väzba knihy; vyradenia považovania za jestvujúce toho, čo sme zažili.
Okrem eidetickej redukcie uvádza Husserl fenomenologickú redukciu. Základným krokom fenomenologickej redukcie je vyzátvorkovanie reality. Deje sa to vyzátvorkovaním generálnej tézy prirodzeného postoja. Prirodzený postoj hovorí o časopriestorovej skutočnosti, do ktorej patrí aj človek. Husserl sa snaží priviesť človeka k epoché- zdržaniu sa úsudku. Človek si vyzátvorkovaním reality prestane všímať svet ako jestvujúci. Síce nepopiera jeho existenciu ako Berkeley, ale proste prestane o tejto veci čokoľvek usudzovať. Vníma svet ako nezúčastnený pozorovateľ ako ideálny predmet. Po fenomenologickej redukcii ako zvyšok ostáva čisté vedomie. Husserl sa usiluje o spojenie eidetickej a fenomenologickej redukcie. Obe redukcie sa dopĺňajú. Vzniká tak čistá fenomenológia.
Fenomenologickou metódou sa snaží Husserl skúmať čas. Hovorí o fenomenológii vnútorného časového vedomia. Tu Husserl skúma, ako je vedomie objektívneho času závislé od vnútorného vedomia časovosti zážitkov. Prítomnosť „teraz“ nepovažuje za bodovú, lebo má v sebe aj očakávanie budúceho ako ihneď nadchádzajúceho.
Pozdný Husserl ako zrelý filozof napísal dielo Kríza európskych vied a transcendentálnej fenomenológie. Obracia sa k pojmu Lebenswelt /svet života/. Európska veda, počnúc Galileim ako matematizátorom vedy / tvrdil že kniha prírody je napísaná v jazyku matematiky/ prehlasuje za jediný pravdivý svet svet abstraktných matematických predmetov. No nemá to vzťah k subjektívnym názorom človeka a v tom spočíva kríza zmyslu vedy.
Husserl zomrel roku 1938, ako Žid mal v posledných rokoch problémy s pôsobením na nemeckých univerzitách.
Považujeme ho za zakladateľa hermeneutiky. Jeho hlavná dielo je Pravda a metóda /Wahrheit und Metode/ a napísal ho roku 1960. Hermeneutika pôvodne v práve, teológii klasickej filológii a čiastočne aj histórii znamenala spôsob výkladu, snahu o správny výklad. Gadamer z nej urobil univerzálny princíp. Zdôrazňuje, že všetka ľudská skúsenosť sa odohráva v komunikácii o skorších poznatkoch, na popredné miesto sa dostáva jazyk.
Gadamer si uvedomuje že od osvietenectva jestvuje určitá dichotómia, určité pochopenie je viazané na vedu a filozofiu, ale pochopenie z umenia uniká. No umelecké dielo obsahuje aj nárok na pravdu. Chápanie umenia pomáha ľuďom lepšie pochopiť kto sú. Vzťah umenia a filozofie zostal ústredným bodom Gadamerovho myslenia.
Samotné dielo Pravda a metóda je pokusom o vypracovanie univerzálnej hermeneutiky ako teórie chápania. Gadamer hovorí, že význam nejakého konania, alebo textu alebo konvencie je determinovaný dvomi prvkami. Je to to čo sa má interpretovať a ten kto interpretuje. Pokiaľ sa význam snažíme pochopiť iba zo samotného textu samého činu či zvyku, je to prítomné iba potenciálne. Samotný význam je možné zistiť až interpretáciou. My nemôžeme vidieť ako je báseň myslená z nej samej. Najlepšie je požiadať o výklad autora. Je problém zinterpretovať umelecké dielo bez súvislostí. V tomto zmysle sa snaží rehabilitovať termín predsudok /Vorurteil/, ktorý má v niektorých jazykoch negatívne konotácie. Samotnú pozíciu byť proti predsudku pokladá Gadamer za osvietenský predsudok. Predsudok znamená neoverený pred- úsudok. A ten netreba odmietať. Ukazuje to na príklade autority. Jestvuje poznanie- neoverené, že autorita učiteľa vychádza z jeho vedomostí. Ak to žiak prijme, je to v poriadku, lebo sa nedá odlákať vedľajšími vecami. Aj dodržiavanie tradícií nemusí byť zlé. Ak niekto dodržiava aj nekriticky tradíciu, netreba to za každú cenu rušiť. Gadamer má k tomu dokonca iný prístup. Predsudok, predporozumenie je základnou podmienkou pre možnosť akéhokoľvek chápania. Chápanie nemôže byť oslobodené od predpokladov. Musíme si už predtým nejako porozumieť, ak chceme začať rozumieť. A práve rozhodujúcou súčasťou porozumenia je tradícia. Sám píše vo svojom hlavnom diele, že hermeneutika vychádza z toho, že osobu ktorá sa usiluje o porozumenie spája s predmetom chápania jazyk, ktorý je spojený s tradíciou. V tradícii sa odráža minulosť. Práve vďaka tradícii jestvuje toto predporozumenie. To, že porozumenie je dané nejakou predtým jasnou tradíciou nazýva Gadamer interpretačný postup.
Vo filozofickej hermeneutike má dôležitý význam to, že vedomie nie je oddelené od dejín. Dejiny sami obmedzujú vedomie, pôsobenie dejín na vedomie volá Gadamer hermeneutická situácia. Práve v zmysle dejín sa človek spoznáva ako človek, no nemôže to byť úplné.
Samotné pochopenie, porozumenie nemôže znamenať nadradenosť poznávajúceho subjektu nad objektom poznania. Chápanie musí byť pokladané stále za otvorené. Všetko chápanie je interpretáciou. Rovnako je to aj pri preklade. Preklad sa podobá prekladu ako rub a líce koberca. Dobrý prekladateľ neprekladá od slova do slova, ale ťaží z kontextu, zo situácie a tomu prispôsobuje preklad. A samo tlmočenie je vzdialené od doslovného prekladu a to je to umenie interpretácie. Podstatou interpretácie je jestvovanie tradície v jazyku ako v médiu. Verbálna interpretácia prebieha aj pri vysvetľovaní zmyslu sochy alebo hudobného diela.
Gadamer mal možnosť mnoho porovnávať dobu, veď žil 102 rokov. Pri porovnávaní doby dospel k názoru, že niekedy technika len zdanlivo uľahčuje prácu. Prišlo k degenerácii praxe na techniku. Ak niekedy vypadne technika, napr. mail, internet, počítač, niektorí ľudia prestanú fungovať, sú úplne vedľa. Z praktickej filozofie je nutné poznamenať, že Gadamer za veľmi veľkú hodnotu pokladal zdravie človeka. Hovoril, že cez spôsob života sa máme starať o svoje zdravie. Práve táto čiastková zodpovednosť o svoje zdravie sa potom prenáša na celkovú zodpovednosť o svoje okolie. Na záver jeho výrok: Je neprirodzené si myslieť, že výroky padajú z neba že ich možno analyzovať bez predstavy prečo odzneli a na čo reagujú.
Tohto filozofa pokladajú za zakladateľa postmodernizmu, pretože on širšie používa tento termín. Dôležité je obdobie rokov 1983- 1984, keď Lyotard vydal svoje pionierske práce Odpoveď na otázku, čo je postmoderna; Postmoderná situácia: Správa o vedení. Veľmi presne, exaktne vypovedal o tom čo je to postmoderna: „Zjednodušujem do krajnosti, definujem postmoderno ako nedôverčivosť k veľkým rozprávaniam.“ Podobne ako niektorí analytickí filozofi aj on si uvedomuje že snaha človeka o reprezentáciu nie je ten pohľad z neutrálneho hľadiska a že je možné i toto vnímať z nadhľadu. Sám hovorí, že subjekt, reprezentácia, význam, znak a pravda tvoria články reťaze, ktorá musí byť rozbitá ako celok. V tomto kontexte pokladá za výhodnejší polyteizmus než monoteizmus. Polyteizmus uznáva skutočnosť, že ľudská skutočnosť nie je nerozdelená. Vzťahy medzi bohmi nie sú rigidne dané a teda to nie je podriadené nejakému večnému princípu. Je to privilegovanie heterogenity a nesúmerateľnosti.
No jeho najvýznamnejší prínos je určite spomenutá nedôvera k veľkým rozprávaniam, k metapríbehom. Mnohokrát je kultúta ospravedlňovaná, legitimizovaná veľkými rozprávaniami, metapríbehmi. Sú to rozličné metapríbehy ako boj proti diablovi, boj o vrátenie nadhodnoty robotníkovi, vytváranie bohatstva, boj dobra proti zlu, dialektika Hegelovho svetového ducha etc., proste príbehy histórie sveta umožňujúce vytvorenie filozofie dejín. Čiže čokoľvek, čo nám hovorí o nejakom pokroku ľudstva alebo smerovaní niekam v histórii, marxizmus, Comtov pozitivizmus, Smithova ekonomická teória, manicheizmus, malthusianizmus a podobne. No niekedy ide aj o politický kontext metapríbehu, ak sa povie: hľadanie vedenia nás posúva k univerzálnej slobode.
Lyotard veľmi kritizuje takéto metapríbehy. Veľké rozprávania nemajú na legitimizovanie niečoho vôbec nijaký základ. Sú to iba príbehy, ktoré hovoríme, aby sme presviedčali o ich pravdivosti, ale presvedčíme iba sami seba. Myslí si, že veľké rozprávania stratili presvedčivosť. Akákoľvek špekulatívna filozofia pri jestvovaní všetkých skeptických filozofických protiargumentov nemá nijaké morálne právo niečo fundamentálne legitimizovať. Rozhodne nie v zmysle univerzálnych noriem.
Veľké rozprávania, metapríbehy ustúpili malým rozprávaniam, ktoré sú skromnejšie. Tieto rozprávania majú obmedzenú platnosť v čase a v priestore. V podstate ide o Wittgensteinove jazykové hry, ako Lyotard používa tento Wittgensteinov terminus technicus. Tieto jazykové hry už nie sú podriadené nejakému jednému princípu, ale ide o jazykový pluralizmus. Ide o rôzne typy výrokov, diskurzov. Všetko je to možné až po rozprávanie, nazvané petit récit. Ide o deontický typ reči, o nejaké normy- čo sa má a čo nie. Ide o kultúru, kde je síce čosi určené, ale nie je to univerzálne, je to imanetné pre určitú skupinu ľudí, pre istú kultúru, pre istý typ človeka, napr. kresťania. Tu je to legitimizované právom, že má činiť to čo má činiť.
Konkrétnu situáciu, v ktorej sa ľudstvo nachádza tvorí konglomerát odlišných, no imanentne, nie univerzálne legitimizovaných jazykových hier. Jediné, čo tu je zakázané sú tzv. ťahy teroru. Ide o nejaký vynútený konsenzus, alebo proste odstránenie hráča z jazykovej hry. Akýkoľvek teror zasahuje do voľného toku jazykovej hry. Práve takto je porušovaná rozmanitosť. Lyotard v tomto zmysle vyhlasuje vojnu proti všeobecným presvedčeniam. Vďaka heterogenite názorov jestvuje proste disenzus, ktorý zabezpečuje diferenciu jednotlivých jazykových hier.
V takomto zmysle je potrebné chápať aj Lyotardovo ponímanie vznešena. Toto chce ukazovať nereprezentovateľné, samo ukazuje relatívnosť dobrých foriem, vkusu. Konsenzus nám povie čo je to krásno, ale neprídeme za krásno. Disenzus nám ale ukáže vznešené, vyvolá v nás rozporné pocity, ukáže nám pohľad z neutrálnejšej stránky, otvorený pohľad. Obsahom všetkého sú práve rozpory, ako sa snaží dokumentovať v rovnomennej knihe Rozpory.
Popper je jeden z filozofov, ktorých označujeme aj ako postpozitivizmus, resp. štvrtá fáza pozitivizmu, ale je to veľmi voľné označenie. Už nejde o nejakú školu, skôr je to vágny termín dejín filozofie. Niektorí jeho filozofiu označujú ako kritický racionalizmus. Jeho hlavné diela sú Logika vedeckého výskumu, Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia a Bieda historicizmu.
Popper mal najvýznamnejší príspevok zrejme do filozofie vedy, potom do sociálnej filozofie. Jeho veľmi významným príspevkom je najmä teória falzifikácie. Každé zvýšenie zrozumiteľnosti je samo o sebe intelektuálne cenné, zvýšenie exaktnosti má pragmatickú hodnotu ako prostriedok pre dosiahnutie určitého cieľa. Nie je pravda, že prírodné vedy sú iba induktívne. V tomto zmysle musí filozofia vyvrátiť tento omyl. Veda musí zasa vyjadriť rozdiel medzi vedou a pseudovedou. A tu je základný kameň úrazu. Veda si vyberá buď overiteľnosť alebo falzifikovateľnosť. Tým pádom by sa mohla indukcia obísť! Kým overiteľnosť je záver induktívny- pýtam sa či je to pravda a zrovnávam to so skutočnosťou, falzifikácia je niečo iné. Pýta sa- je táto hypotéza falošná. A pokúša sa ju vyvrátiť. Vyvrátiť ju čisto dedukciou. A pokiaľ sa táto hypotéza nedá falzifikovať, vtedy obstojí. Aj pokiaľ tieto teórie nedokážeme falzifikovať, zostanú stále navždy teóriami. Preto hovoríme, že veda je sieť hypotéz, tkanivo domnienok. Tieto teórie si nenárokujú pravdivosť. No môžeme zdôvodniť, prečo si ich vyberáme pred konkurenčnými teóriami. Vedecký pokrok nespočíva iba v akumulácii poznatkov, ale aj vo vylúčení menej podarených teórií a ich nahrádzaní lepšími. Tie lepšie teórie sú tie, ktoré je ťažšie vyvrátiť. Nová metóda je kritická metóda, preto to niektorí nazývajú kritický racionalizmus. V podstate je tento názor kritikou logického pozitivizmu /Russell/. Popper sa zaoberal aj filozofickým vyhodnocovaním fyziky. Z tohto hľadiska je príznačné, že priaznivo ocenil pozdného Einsteina, že prestal zotrvávať na pozícii pozitivizmu, čo sa prejavilo najmä v posledných rokoch Einsteinovej práce.
Vplyvná je aj Popperova predstava troch svetov. Svet fyzikálnych objektov alebo vecí nazval Popper prvým svetom. Svet subjektívnych skúseností- mentálne stavy, svet mysle. Vnútri mentálnych stavov sú isté logické obsahy, isté ich jadro, tá vlastná myšlienka. To je svet logiky a logickej sémantiky, svet 3. Gotlob Frege ho nazýva tretia ríša. Svet 3 je rovnako reálny ako svet 1. Veci jestvujú rovnako ako logické vzťahy a objekty logickej sémantiky. Medzi nimi leží práve svet 2. A v ňom na seba pôsobia tieto svety, jednotka na trojku v dvojke. Toľko k teórii troch svetov.
Ďalšou významnou oblasťou Popperovej filozofie je jeho sociálna filozofia. Historicizmus nazýva Popper také filozofické presvedčenie, podľa ktorého je možné poznať základné zákony historického vývoja, a z toho potom robiť určitú prognostiku do budúceho vývoja. V dejinách rozhoduje zákon dialektiky, vôľa božia, vyvolená rasa etc., aj o tomto je historicizmus. Typickým predstaviteľom je Marx a Hegel, ako aj Platón. Proti tomu Popper bojuje. Akákoľvek snaha vybudovať raj na zemi nutne plodí veľké obmedzovanie aspoň nejakej skupiny spoločnosti a plodí násilie. Tejto utópie by sme sa mali vzdať a skôr by sme sa mali usilovať pomáhať tým, ktorí sú okolo než celému ľudstvu vo forme reformovania systému.
Popper je v tomto liberalista. Chce aby nebol podľa možností nikto nútený k niečomu v zmysle nejakej ideológie. Otvorená spoločnosť, kde každý robí čokoľvek, pokiaľ neohrozí niekoho iného je to najlepšie usporiadanie spoločnosti, v zmysle boja proti sebe bojujúcich ideológií. Nie je to založené v podstate na ideológii a tak je to neutrálny základ pre fungovanie spoločnosti.
/1926- 1984/
Je jedným z predstaviteľov štrukturalizmu či skôr postštrukturalizmu. Je to významný francúzsky filozof, archivár a historik. Jeho hlavná diela sú predovšetkým Slová a veci, ďalej Dejiny šialenstva, Dozerať a trestať, Toto nie je fajka, Myslenie vonkajšku, Psychológia a duševná nemoc, Archeológia vedenia, Dejiny sexuality, Diskurz, autor, genealógia atď.
Boli veľkí priatelia s Gillesom Deleuzom a vzájomne sa ovplyvňovali. Na mnohé veci mal úplne svojské názory. Tvrdil, že duševná choroba a duševné zdravie sú výtvormi inštitúcií. Šialenstvo nemá o sebe nijakú existenciu. Na druhej strane umenie samo musí byť konfrontované so šialenstvom. Aj sám pojem zdravie, choroba a lekárske vyšetrovanie je značne vyfabrikovaný.
V diele Slová a veci skúma Foucault tri epistémy- spôsoby ako európska kultúra spoznáva svet. Sú to: a/ matematické a fyzikálne vedy, b/ všeobecné vedy- lingvistika, veda o živote, ekonómia a filozofia, c/ humanitné vedy, ktoré vznikli skôr, no súhrn univerzálnych vlastností, ktorý tvorí ideu človeka, pokus o hľadanie človeka sa objavil až neskôr.
U Foucaulta má veľkú úlohu pojem skúsenosť. Práve skúsenosť je miesto, kde možno pozorovať niečo nezávislé. Hovorí, že nejestvuje absolútne poznanie. Sú len spôsoby, ako sa staviame ku mocenským vzťahom. Pri skúsenosti má veľký význam práve archeológia vedenia, je to porovnávacia analýza, ktorá nemá za úlohu porovnávať rozmanitosť diskurzov, ale práve tieto rozmanitosti skúma a obnovuje. Tu si treba vysvetliť čo to je diskurz. Diskurz je systém pravidiel v reči, rozprávaní, komunikácii, ktorý reguluje tok moci, a slúži na presadzovanie záujmov v boji mocí. Okrem vlastných lingvistických štruktúr môžeme rozvinúť ako patriaci istému diskurzu špecifický typ výpovedí, ich formulácií, usporiadaní. Nejestvuje vládnuci diskurz. Diskurzy sú prepletené, diskurz univerzity, fyziky, medicíny, väznenia, školy. Navzájom sa prelínajú. Každému diskurzu predchádza jazyk.
Podobne ako Husserl aj Foucault vyzýva, aby sme sa vzdali predstavy o surovej skúsenosti. Miesto toho treba obrátiť pozornosť na diskurz. My v Európe a mysliaci európsky sme zviazaní diskurzom racionality. Ekonomické a politické vzťahy a interakcie produkujú samotné epistemologické kategórie. Foucault teda vedenie zväzuje s ekonomikou a politikou. Foucaultova epistemológia vyžaduje štyri pravidlá. Treba čítať a študovať všetko, výbery nie sú prípustné. Mali by sme mať archív príslušného obdobia, všeobecný archív a archeológia vedenia je veda o tomto archíve. K súboru vedenia musíme pristupovať tak, že pojmy uvoľníme z nejakého usporiadania, nepýtajme sa len v zameraní na niečo. Posledné pravidlo hovorí zriecť sa predpokladov koherencie, usporiadanosti, poriadku. Focault neverí v skrytú pravdu ani v nejaké večné pravdy.
Foucault premenil fenomenológiu na epistemológiu. Videnie a hovorenie je vedením, ale ak nevidíme to o čom hovoríme, napr. fajku, povieme toto nie je fajka. Vo fenomenológii vedenie súvisí s telesnou skúsenosťou, skúsenosť s vonkajším svetom je spojená s vedením. No práve toto Foucault spochybňuje. Nie je napodobenie, veci sa proste iba podobajú a nepodobajú. Toto nie je fajka, je to iba istý obraz s podobnosťou, no nie je to fajka.
Pri epistemológii rozoznávame vzťahy bytie- vedenie a bytie- moc. Foucault sa pýta, čo môžem urobiť?, čo som?, čo poznávam? Nájsť odpovede na tieto otázky nie je možné klasickou cestou. Je to možné cez skúmanie človeka ako výtvor inštitúcií. Foucault sa zaoberá históriou procesov, ktoré vedú k jednotlivým štruktúram, napr. subjektivácia, väzenie, klinika. Pri vedení je podstatným rysom jeho spojenie s mocou. Rozvoj kapitalizmu je spojený s bio- mocou, s kontrolovaným zapojením ľudského tela do prispôsobenia frekvencie ekonomických procesov. Moc je všade prítomná. Aj pravda nie je nikdy mimo moci. Každá pravda má svoju hodnotu len na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase. Každá spoločnosť má svoj režim pravdy, tento režim určuje ktorý diskurz je prípustný a ktorý nie. Pravdu zväčša u nás určujú univerzity, tlač, médiá a vojenské orgány. Hlavný diskurz je veda, ale aj ekonomika a politika.
Rudolf Carnap /1891- 1970/
Bol jeden z hlavných predstaviteľov logického pozitivizmu- podobne ako Russell. Tu už ide o 3. fázu pozitivizmu, hlavní predstavitelia: Russell, Carnap. Schlick, Neurath, Reichenbach. Carnap bol zrejme najvýraznejšou postavou Viedenského krúžku- filozofického združenia orientovaného pozitivisticky.
Vyštudoval filozofiu, matematiku a fyziku. Bol veľkým odporcom metafyziky. Ak sa sporia dvaja matematici, jeden si môže vynútiť súhlas druhého logickým dôkazom. Ak sa o niečo sporia dvaja fyzici, jeden môže druhého vyvrátiť tak, že ukáže fakty, ktoré oponujú protivníkovmu tvrdeniu – pozorovaním a experimentom. No ako to je vo filozofii? Pozná vari filozofia iba riešenia, otázky, ale nie odpovede? Jestvuje vôbec vo filozofii nejaký pokrok?
Filozofia má mať nový smer pôsobenia. Úlohou filozofie je skúmať výpovede vied. Filozofia nemá čo pojednávať o reálnom svete. O tom má pojednávať veda, úlohou filozofie je hľadať zmysel tvrdenia a pýtania sa. Filozofická práca má byť takou činnosťou, ktorá robí vety a ich vzájomné logické vzťahy jasnými.
Tu je potrebné sa opýtať, čo to je zmysluplná veta, aká má byť veta, ak ju máme považovať za zmysluplnú. Veta má zmysel vtedy, ak sa dajú uviesť okolnosti, za ktorých je pravdivá a za ktorých je nepravdivá. Veta, okrem toho že je správne utvorená podľa gramatických pravidiel, je zmysluplná iba vtedy, ak ju možno verifikovať, čiže poukázať na jej pravdivosť a nepravdivosť pomocou skúsenosti. Ak to nemožno overiť skúsenosťou- veta nemá význam. Nemôžeme hovoriť o tom, že vec o sebe je číslo, lebo sa to nedá overiť, ale o tom že vesmír sa rozpína hovoriť možno.
Takto možno kritizovať filozofické náuky. Tu obzvlášť kritizuje Carnap metafyziku. Za metafyzické výroky označuje všetky tie, ktoré si nárokujú vyjadrovať sa o niečom, čo je nad alebo za skúsenosťou -pravá podstata, absolútno, vec o sebe... . Zovšeobecňovanie vedy, čo ako smelé nie je metafyzikou, nech to niektorí tak nazývajú, skôr to patrí do vedy. Metafyzika nutne musí produkovať neverifikovateľné výroky, inak by patrila do oblasti empirických vied. Metafyzika ako neverifikovateľná plodí nezmyselné výroky.
Filozofické výroky delí Carnap na tri skupiny: výpovede vyjadrujúce čisté logické súvislosti- tie sú správne a bezrozporné- no sú to čisto analytické tvrdenia a nehovoria nič o reálnom svete. Druhé typy sú empiricky verifikovateľné a patria do prírodovedy a nie do filozofie, to sú syntetické tvrdenia. A ďalej sú to známe metafyzické výroky, ktoré nemožno verifikovať a tak sú bez zmyslu. Apriórne syntetické výroky nejestvujú- Kant sa mýli!
Jazyk má podľa Carnapa dve funkcie- reprezentatívnu a expresívnu. Reprezentatívna funkcia jazyka niečo tvrdí, vyslovuje, vypovedá. Okrem toho jestvuje expresívna funkcia jazyka. Je to tá funkcia, ktorá vyjadruje náladu, pocity atď.. Niekedy sú obe funkcie jazyka v istom slovnom spojení zmiešané- smejem sa a hovorím že som veselý. Niekedy je tam prítomná iba reprezentatívna funkcia- stolička je drevená. Niekedy majú slová iba expresívnu funkciu- výkriky ó, jéj, fíha, ľaľa etc. Rovnako tomu zodpovedajú básnické verše lyrickej povahy- napr. Hollého Selanky. A rovnaké sú aj metafyzické výroky. Vyjadrujú len emocionálne a vôľové dispozície, ale nie verifikovateľné fakty. Povedať základom sveta je idea má taký význam ako zakričať nejakú nadávku- nadávajúci ožran v krčme a jeho výroky a Tao- te ťing majú rovnakú výpovednú hodnotu. Carnap tvrdí, že monizmus je vyjadrenie harmonického, pokojného životného štýlu, dualizmus je zasa typický pre človeka, ktorý zvádza životný boj, atď.. Toto je kritika metafyzických výrokov ako nezmysluplných. Okrem toho za zmysluplné nepovažuje ani etické výroky- sú totiž hodnotiace.
Tým kritika metafyziky nekončí. Metafyzika sa prehrešuje aj tak, že užíva slová, ktorým nič skutočné nezodpovedá, napr. svetový duch, idea dobra. Druhý prehrešok je v tom, že spája vety proti pravidlám gramatiky alebo sa pýta úplne nezmyselne. Sú to napr. Heideggerove vety nič ničuje, či Heideggerova otázka ako je možné poznať nič.
Roku 1931 mal počas choroby nejaké vízie a vznikla z toho jeho významná kniha Logická syntax jazyka. Ide o to, že o jazyku je možné hovoriť a viesť výskumy, jazyk je možné skúmať. Jazyk, ktorý skúmame nazýva jazyk- objekt a jazyk v ktorom jazyk skúmame volá metajazyk. Carnap v tejto práci okrem iného prišiel aj na tvrdenie, že mnoho problémov sa dá vyriešiť skorej skúmaním jazyka ako skúmaním empirického sveta, že sa dajú vyriešiť už pred skúsenosťou zo svetom skúmaním jazyka. A práve to je jedno z hlavných východísk analytickej filozofie!
Carnap navrhuje skúmanie syntaxe, ale súčasne aj sémantiky. Tvrdí, že filozofia by mala skúmať jazyk aj zo stránky sémantiky, aj zo stránky syntaktickej. Jednou z úloh filozofie by malo byť vytvorenie ideálneho jazyka. Bol by to medzinárodný jazyk, vytvorený tak, aby bol čo najjednoduchší, neobsahoval nijaké logické protirečenia, tento jazyk by mal základ v symbolickej logike, bol by to ozajstný mathesis universalis. Bol by to proste jazyk určený pre medzinárodný styk.
Vo svojom období života v USA- posledných 35 rokov života Carnap prispel do logiky ako priekopník modálnej logiky. Rozvíjal tu i staršie myšlienky o metóde empirických vied. Namiesto všeobecne prijímateľnej verifikácie- definitívneho rozhodnutia o platnosti či neplatnosti zaviedol pojem potvrditeľnosť / confirmability. / Veta je potvrditeľná, ak observačné výroky prispejú k jej potvrdeniu. Predovšetkým fyzika sa vyvíja a nemôže byť definitívne potvrditeľná a teda aby to bolo voľnejšie, zavádza miesto verifikácie potvrditeľnosť.
Wittgenstein- Skúmania, O istote
Wittgenstein- druhé obdobie
V 30. rokoch prišiel Wittgenstein na nové myšlienky a filozofické presvedčenia. Zmeny sa prejavujú už v dielach Hnedá kniha a Modrá kniha. No základnými prácami nového typu filozofie sú Filozofické skúmania a O istote.
Tu sa Wittgenstein snaží rozšíriť základ svojho postoja. Úlohou jazyka nie je iba opisovať svet. Jazyk tu nie je iba na opis sveta, to by bolo veľmi úzke vymedzenie funkcie jazyka. Jazyk je tu braný ako čosi iné. Jazyk je činnosť človeka, je prepletený so životom, s rôznymi situáciami, je votkaný do iných ľudských aktivít. Wittgenstein napríklad uvádza jednoduchý jazyk, ktorý sa môže použiť medzi murárom a šichníkom. Murár potrebuje na svoju prácu kocku, stĺp, brvno a dosku. Hovorí šichníkovi: doska, brvno, stĺp, kocka. Šichník mu podáva ten predmet, čo počuje. No on nehovorí:- prines mi dosku, ale len- doska. A rozumejú si. Jazyk proste nemá jedinú úlohu opisovať všetko striktne podľa gramatických pravidiel, tento jednoduchý jazyk murára a šichníka je príkladom na iné ako logicky opisné použitie jazyka.
Spôsob používania slov nazýva Wittgenstein jazyková hra. Jestvujú mnohé typy takýchto druhov viet, Wittgenstein dokonca hovorí že takto vznikajú a zanikajú mnohé typy jazyka. Vo Filozofických skúmaniach uvádza tieto typy jazykových hier: rozkazovať a konať podľa rozkazu /napr. na ponorke musí nižšia šarža rozkaz zopakovať vyššej šarži/, opísať predmet podľa vzhľadu, zhotoviť predmet podľa opisu, oznámiť udalosť, vysloviť domnienky o udalosti, vysloviť hypotézu a overiť ju, zobraziť výsledky experimentu tabuľkami a diagramami, vymyslieť historku, hrať divadlo, hádať hádanku, žartovať, kliať, pozdravovať, prosiť, modliť sa. Osobitou jazykovou hrou je ostenzívna definícia, proste spýtať sa na niečo ako sa volá a ukázať na to. Samo opisovanie sveta, ako je uvedené v Traktáte je len jednou z mnoho možností jazykových hier. Teória jazyka je tu prezentovaná ako flexibilná. Význam slov v jazyku je založený na ich používaní. Jazykové hry by sa nemali zdôvodňovať, proste sú a používajú sa.. Ideál exaktnosti jazyka a vytváranie logicky dokonalého jazyka tu Wittgenstein zavrhuje. Jazyk ale nemôže byť súkromný. Medzi jednotlivými jazykovými hrami jestvuje analógia, podobnosť. Rovnaký obraz môže byť niekedy videný rôzne (ako rôzne vidíme zajaca alebo kačku na Wittgensteinovom obrázku).
Mnohí znalci Wittgensteina prijímajú jeho dielo O istote ako tretie majstrovské dielo. Hoci ho Wittgenstein písal na smrteľnej posteli a dokončil ho iba pár hodín predtým ako definitívne upadol do kómy, dva dni pred smrťou, toto dielo je pokladané za také významné, že sa vyrovná Kantovej kritike čistého rozumu! Wittgenstein sa pýta, čo to znamená byť istý? Istotu treba odlíšiť od poznania. Pre vedenie musíme mať evidenciu, ale pre istotu evidenciu nemáme. Pochybovať, verifikovať, falzifikovať, to sa týka vedenia, ale istota nie je zdôvodnená. Musíme si uvedomiť tento rozdiel. Musíme si uvedomiť problém zdôvodňovania a nezdôvodňovania toho, čomu veríme. Ide o objektívnu istotu, ktorá je vtedy „Keď nie je možný omyl. No aká je to možnosť? Nemusí byť omyl logicky vylúčený?“ Kde má svoj pôvod istota? Istota má svoj pôvod v konaní. „“Každý z týchto faktov by sme mohli spochybniť, no nemôžeme ich spochybniť všetky.“ Nebolo by správnejšie povedať: „nespochybňujeme ich všetky“ To, že ich nespochybňujeme všetky, je práve spôsob, ako súdime, teda konáme.“ Akokoľvek váhavo hovoríme niektoré slová, východiskom bývajú slová, s ktorými sme si istí. Pôvodný priestor istoty sú naše súdenia, napr. som si istý že mačky nerastú na stromoch. Súdenie je prvotné, a až potom, ako pokladáme isté súdy za nevyhnutné, dávame im isté pravdivostné hodnoty, povieme, že o nich nemožno pochybovať. Istota je určená jazykovou hrou, v každej jazykovej hre sú nejaké istoty pokladané za nespochybniteľné. „Kto si nie je istý nejakým faktom, ten si nemôže byť istý ani zmyslom svojich slov.“ Túto istotu mnohých súdov, napr. viem že hovorím o Wittgensteinovi nemôžem oddeliť od komunikácie, od jazykových hier. Viem že jestvuje jazyk a od neho je určitá istota neoddeliteľná. „Isté vety sú z pochybnosti vyňaté“, sú základom okolo nich sa všetko točí.
Novinky | Rodičia | Iné informácie | Ďakujeme (2%) | PRIHLÁSENIE
Filozofia
Kontakty
- Gymnázium sv. Jána Pavla II.
- 052/7721389
- Dlhé hony 3522/2 058 01 Poprad 05801 Poprad Slovakia
- 37942743
Prihlásenie
Počet návštev: 658
Powered by aSc EduPage