Filozofia

                                                                                                                                 Augustinus Aurelius

 Augustinus Aurelius

 

      Augustinus Aurelius dostal prezývku doctor gratiae. Ako prvý kresťan a filozof vytvoril koncepciu filozofie dejín. V tejto dobe kolovalo mnoho názorov na otázky Krista a jeho úlohy v dejinách. Augustín podáva nasledujúcu koncepciu: Pôvodne bola i doba, keď ani diabol a ostatní zlí duchovia nehrešili. No potom diabol zhrešil a niektorí anjeli sa pridali- vznikla sústava zlých bytostí- diabol a čerti. Boh z lásky k ľudstvu stvoril človeka. No do raja postavil strom poznania dobrého a zlého. Tu vzniká otázka- prečo ho Boh postavil? Človek si musel aspoň veľmi nepatrne rajský pobyt zaslúžiť. Boli tam výborné podmienky-  človek dokonca nemusel jesť, iba pre potešenie /nejde potom o obžerstvo?/ Dal pomerne ľahko splniteľný príkaz, ako skúšobný kameň. Strom sám je symbolom ľahko splniteľnej skúšky. No prvá smrť, strata pobytu v raji znamenala prelom z hľadiska soteriológie. Zlo je tu definitívne dané pôvodcom satanom a odtiaľ sa dostáva i k človeku.

   Vyhnaním z raja človek stráca výhody. Stratením večného života prichádza nová situácia, človek sa nachádza na Zemi. Tu je hlavným trestom tzv. vonkajšie zlo /možnosť nehody, choroby, nešťastia, istota smrti/. Človek stratil istotu večného života a tá je nahradená smrťou.

   Po zabývaní sa ľudí na tomto svete sa začalo ich rozmnožovanie. V Kainovi a Ábelovi vidí Augustín príslušníkov dvoch základných obcí, ktoré jestvujú vo svete. Kain je zakladateľom pozemskej obce. Augustín takto reflektuje zločin voči ľuďom, historicky prvý v Kainovej vražde. Pozemská obec je obec zla v tomto svete. Naproti nej je božia obec, je to obec dobra a uctievania, je to obec spravodlivých založená samotným Kristom ako tým čo je zrodený z Otca pred všetkými vekmi. Tieto obce sa diferencovali už medzi anjelmi. Obec pozemská je obcou odpadnutia od dobra, obec božia je tá, kam sa snaží dostať každý eticky správny človek. Tieto obce proti sebe bojujú. Nie v takom zmysle, že nie je rozhodnuté o výsledku, vie sa že vyhrá obec božia ale v tomto svete bojujú. Nie je dôležité akého štátu je človek, ale či je v obci božej či pozemskej. Na tomto svete sa s istotou nevie odhaliť kto je príslušníkom ktorej obce. Obec božia nie je cirkev! Je to spoločenstvo eticky správnych ľudí, hoci mnoho z nich pochádza z cirkvi, je to združenie pod vedením Krista. To je pravá vlasť a nie štáty tohto sveta.

   Kristus a jeho viditeľné vykupiteľské dielo vo svete je ďalším medzníkom. Po vystúpení Krista na nebesia a Jeho vykupiteľskom akte jestvuje plná možnosť zúčastniť sa na dobrách a výhodách božej obce, umožňuje to Duch svätý. V tomto období musí fungovať medzi oboma obcami istá spolupráca, mier. No iba do nevyhnutnej miery. V dobe pred posledným súdom má byť diabol rozviazaný. Vtedy bude napadnutá i cirkev i obec božia /tie dva pojmy sa prekrývajú- obe množiny majú prieniky/. V tomto čase bude škodiť obec pozemská obci božej. Tu diabol bude bojovať naposledy, no bude nakoniec zničený. Samotným trestom pre zlých bude večná bolesť. Telo trpí bolesť cez vnímanie duše, mučenie, duša i telo budú večné. Trestom je pálenie ohňom.

   Augustinus Aurelius rozdeľuje dve formy zla: Je to vnútorné zlo ako zlo vyplývajúce zo slobodnej vôle a z toho že človek sa odtrháva od božích noriem. Vonkajšie zlo vyplýva z nedokonalosti sveta. Sú to rozličné nehody, choroby, nešťastia a smrť. Jeho ponímanie zla je novoplatonistické. Zlo je proste odklonom od dobra, tým čím od dobra odpadne. Odpadne smerom nadol, k nižším emanáciám- vplyv novoplatonizmu je jasný. Buď odpadne vnútorne od dokonalých noriem alebo odpadne vonkajšie od dokonalého sveta, no vonkajšie zlo je len následkom konania odpadnutia vo vnútornom zle. Tým človek odpadne do nedokonalého sveta.

   Človek má slobodu vôle, ale ako je to s jeho zásluhami? Zásluhy sú od Ducha Svätého. Je pravda že človek sám vykoná mnoho, ale iba neutrálne a zlé veci. U dobrých vecí Duch Svätý privedie jeho myseľ do takého stavu, že síce ešte rozhoduje sama, ale v takej malej miere že všetka zásluha pripadne Duchu Svätému. To je príčina potrebnosti milosti Boha k spáse, inak by to nebolo možné, keďže človek nemá v podstate nijaké zásluhy.

   Čo sa týka pochopenia Trojice, tu sú analógie Augustína v podstate niečím medzi filozofiou a teológiou. Uznáva v Bohu jednu podstatu /essentia/ a tri osoby /persona/. Augustín ich poníma ako analógiu základných elementov vnútorného uvedomovania si človeka. Na tomto základe vyslovuje analógiu Otec- pamäť, Syn- intelekt, Duch sv.- vôľa. Niektorí teológovia túto Augustínovu filozofiu vnímajú ako neserióznu teologickú dezinformáciu -prof. Pružinský

iní ju považujú za teologicky nezávadnú.

 

                                                                                                                                               Herézy

 Herézy

  

      Aký je rozdiel medzi schizmou a herézou? Schizma je administratívna roztržka znamenajúca odtrhnutie vo veci cirkevnej správy. Heréza je radikálny odklon v teológii.

   Židokresťania, ebióni /ebiónoi/. Boli to tí, ktorí dodržiavali Mojžišov zákon. Delili sa na umiernených /nazaréni/ - tí to dodržiavali a radikálnych- nanucovali to iným kresťanom a odsudzovali ich ak to nerobili. Radikálni sa oddelili po smrti Jakuba mladšieho, keď proti biskupovi Simeonovi povstal Tebute. Umiernených vylúčili z Cirkvi na základe prác Justína Mučeníka. Radikálni uznávali, že Ježiš bol obyčajný človek, ktorý sa na základe skutkov stal Mesiášom. Umiernení uznávali i narodenie z Panny. Uznávali Evanjelium Hebrejov- prepísané Matúšovo evanjelium.

   Elkassaiti /mandejskí/ Elkasai napísal svätú knihu sekty. Okrem krvavých obetí zachovávajú Mojžišov zákon. Je mužský princíp- pán veľkosti, kráľ svetla a ženský princíp- Duch Svätý. Robia časté posvätné umývania, nepijú alkohol, nejedia mäso. Ježiša považujú za eóna veľkých rozmerov, je to najvyšší anjel, inkarnácia ideálneho Adama, už sa zjavil v Mojžišovi a vtelil sa do Elkasaia. Jestvujú dodnes.

   Markioniti- vlastná cirkev z II. storočia n.l. Sú úplní antijudaisti, za jediného správneho apoštola pokladajú Pavla. Nie sú gnostici, hoci ich tam občas zaraďujú. Uznávajú dualizmus, je spravodlivý Jahve ako boh Židov a Demiurgos /ako v Timaiovi/. Boh Nového Zákona je bohom lásky. Najvyšší boh sa zjavil v Kristovi, bol to najvyšší boh ktorý mal zdanlivé telo. Bol ukrižovaný nasledníkmi Demiurga ako nepriateľ. Používali iba redukované Lukášovo evanjelium a Pavlove listy.

   Enkratiti- popierajú spásu Adama a uznávali doktrínu o eónoch. Predstavitelia: Tatián a Július Casián. Zavrhovali manželstvo, mäso, víno, aj pri Eucharistii používali vodu. Pôvodne boli iba rigoristi, až neskoršie prijali niektoré gnostické myšlienky.

   Monarchiáni- poznáme tri druhy monarchiánov: a/ dynamickí monarchiáni- celá Trojica je sama v sebe, Kristus je iba pozemský človek, naplnený bol božskou mocou, narodil sa z panny, prebýval b ňom ako v chráme neosobný Logos, je to jednota Boha a človeka, ale iba jednota vo vôli. Kristus nebol bohom, len v ňom prebýval Logos ako dynamis, ako sila. Predstavitelia: Pavol zo Samosaty, Lukiános. b/ Kristus je bohom rovnakej podstaty ako Otec, a teda ani nie je osobne iný. Boh Syn je Otec. Sú jedno, iba v troch osobách sa zjavuje, ale to sú iba mená. Boh Otec sa narodil, trpel a zomrel. Volajú ich aj patripasiáni- pater passus est. Predstavitelia: Noetos zo Smyrny, Sabelius. c/ ebionistickí monarchiáni /alogeri/- neuznávajú učenie o Logu, ani Jánovo evanjelium. Logos a Otec sú jedným a tak Logos nemohol byť v osobe Krista, bola to snaha vyhnúť sa subordinacionizmu. Krista považovali za Boha, ale Logos je Otec, tak nemohol byť v Kristovi. Tvrdili, že Jánovo evanjelium napísal bludár Kerintos.

   Chiliazmus- je to učenie o 1000 ročnom kráľovstve Kristovom, má oporu v Jánovej apokalypse, uznávali ho Justín, Eirenaios, Tertulianus. Zakladateľ Nipote z Arsionu napísal spis Vyvrátenie alegoristov.

   Montanizmus- rigoristi, odmietali mäso okrem soboty a nedele, II. manželstvo, 2 týždne v roku nesmeli do večera nič jesť, mali zákaz utiecť počas prenasledovania, po ťažkých hriechoch bol nemožný návrat do cirkvi. Počas bohoslužieb panny a vydané ženy museli nosiť čiapku. Považovali sa za pneumatikov oproti psychikom- nerigoristom.

   Arianizmus- Kristus nie je totožný s Otcom- toto sa potiahlo do absurdity a vznikla z toho heréza. Syn nie je boh, ani nemá božské atribúty. Bol čas v ktorom Logos nebol, bol stvorený z nebytia. Logos je najvynikajúcejšie a prvé Otcovo stvorenie, určené ako nástroj na stvorenie iných bytí, lebo transcendentné božstvo nesmie prísť do styku s matériou. Je zjednotený s Otcom iba vôľou, uznaný za Syna zvláštnym aktom milosti. Ariáni boli proti Atanázovej formule homoúsios a po Nikaiskom sneme sa rozdelili na trojo: homeisti- Syn podobný Otcovi; anomisti- Syn je nepodobný Otcovi a homoiúsiáni- Syn je podobný v podstate. /tzv. semiariáni/- o slová homoúsios a homoiúsios vypukli veľké boje. Predstaviteľ: Arios

   Macedonianizmus: dôsledok arianizmu na Ducha Svätého- že Duch Svätý bol jeden zo služobných duchov. Kvôli tomu pridali na Konštantinopolskom sneme /381/: pána a oživovateľa, jemu sa dáva tá istá poklona a sláva, hovoril ústami prorokov.“ Predstaviteľ: Macedonius

   Mesaliáni- neustále sa modlia, živia sa žobraním, vznikli z predkresťanských hnutí, zákl. spis Duchovné homílie napísal Simeon z Mezopotámie.

   Donatizmus- sviatosti sú závislé od toho, kto ich vysluhuje, od zlého kňaza neplatia. Predstaviteľom bol Donatus Veľký, držali sa dosť vo Vandalskom kráľovstve.

   Apolinarizmus- Kristus mal dušu podobnú ako človek u Platóna /Timaios/. Thymós- najnižšiu časť a andreia sú ľudské, ale miesto sofie je Logos. 2 prirodzenosti- ľudská a božská sú vtelené do Boha a sú tak tesno spojené, že sú akoby jedna prirodzenosť. Kristus nemôže mať celú ľudskú dušu, lebo by zhrešil. A ak by v ňom bol človek, boli by to 2 osoby, preto musia byť tesne spojené. Predstaviteľ je Apolinarius z Laodicei.

   Nestorianizmus- hovorí o dvoch rozdielnych osobách v Kristovi, jestvuje v ňom osoba božská i ľudská. Medzi nimi je iba jednota vôle. Mária neporodila Boha, ale iba Krista, nie je bohorodička /theotokos/, ale iba kristorodička /christotokos/. Predstaviteľ- Nestorios.

   Monofyzitizmus- ľudská prirodzenosť Kristova sa absorbovala do božskej prirodzenosti a ostala teda iba božská prirodzenosť, Kristus má len 1 božskú prirodzenosť, nie ľudskú. Telo Kristovo je zbožštené. Predst.- Teodor z Mopsvestie, Diodor z Tarzu.

   Pelagianizmus- milosť božia k spaseniu nie je potrebná, človek je spasený čisto svojou zásluhou za skutky ktoré vykoná. Neveria v dedičný hriech. Predstaviteľ- Pelagius

   Monoergizmus- Kristus vlastnil jednu božsko- ľudskú energiu.

   Monotheletizmus- kristus vlastnil jednu božsko- ľudskú vôľu. Tieto 2 herézy sa prepletali a vyskytovali vedno. Obe odsúdili v Carihrade r. 681.

   Doketizmus- Kristus mal iba zdanlivé ľudské telo, zdanlivé utrpenie, slabosti, potreby a smrť.

   Antidikomarianizmus- popiera panenstvo panny Márie, matky Kristovej.

 

                                                                                                                Iohannes Scotus Eriugena

                                            Iohannes Eriugena /Iohannes Scotus/

                                                810?- 877?

    Dielo  Iohanna Scota alebo Iohanna Eriugenu sa delí v podstate do troch období. V prvom polemizuje s Gottschalkom. Hovorí, že nemôže jestvovať dvojaké predurčenie, dvojaká predestinácia k spáse alebo k zatrateniu /ako hovorí Gottschalk/. Na základe milosti božej hlásal, že je len predestinácia k spáse, no nie k zatrateniu.

   Iohannes Eriugena je špecifickým zjavom. Síce vychádza z karolínskej renesancie a je predstaviteľom jej mladšej generácie, no jeho dielo je bez obdoby, dovtedy nemá precedens. Pre veľkú abstraktnosť nebol asi 400 a viac rokov vôbec pochopený. Cieľom jeho diela bolo podať výklad Biblie. Toho sa týka predovšetkým druhá časť jeho spisov, no jedná sa o vysoko abstraktný model vysvetľovania Biblie, kde jednoznačne dominuje filozofia pred teológiou.

    Všetka príroda, natura sa delí na prírodu: 1. tvoriacu a nestvorenú, 2. tvoriacu a stvorenú, 3. netvoriacu a stvorenú, 4. netvoriacu a nestvorenú. Toto delenie je najvyššie delenie prírody, podľa Eriugenu vyššie než opis cez kategórie. Je aj iný spôsob klasifikácie súcna- spôsob hypostáz. Tu by boli hypostázy- a/ nepochopiteľný Boh, b/ cherubíni, serafíni, tróni, c/ panstvá, sily a mocnosti, d/ kniežatstvá, archanjeli, anjeli, e/ usporiadanie tiel. Tu popiera jedna úroveň druhú dialekticky, lebo je iná. 4 druhy prírody nejestvujú v časovej následnosti, ale súčasne. No Boh je transcendentný. Síce je zjavný v prvej a poslednej prírode /tvoriaca a nestvorená; netvoriaca a nestvorená/, ale je prítomný aj inde. No je transcendentný, t. j. nesplýva z ostatnou prírodou, hoci je i ňou- ale jestvuje i samostatne. Ide o panteizujúce rysy, snáď to možno označiť za monizmus, že všetka substancia pochádza od Boha. Eriugena však nie je panteistom.

   Príroda tvoriaca a nestvorená znamená Boha v jeho nerozčlenenosti. Tu jasne vidno novoplatonistické pozadie. V tomto stave je Boh všetkým ale aj ničím, je nič všetkého. Nedá sa vyjadriť vôbec pozitívne, v tomto stave ho možno vyjadriť iba čisto apofaticky. Boh ako natura naturans sed non naturata /stvorená ale netvoriaca príroda/ ani nevie čím je a kým nezačne tvoriť, ani nie je. Tvorenie je však večné, mimo času. Príroda, ktorá tvorí a nie je stvorená, je živá. Jej bytie je Otec, múdrosťou je Syn a život je Duch Svätý. Tajomstvo jedinosti Trojice je nevypovedateľné, 3 substancie jednoty Božej sú: nesplodená, splodená a prejavujúca sa. Vzťah nesplodenej substancie a splodenej sa nazýva Otec, splodenej k nesplodenej Syn a prejavujúca sa k nesplodenej a splodenej je Duch Svätý. Boh je iba jedinej podstaty a nemá protiklad. Pozitívna a negatívna teológia si neprotirečia, ale sa zhodujú. Všetko sa dá povedať aj pozitívne aj negatívne. Boh sa nevojde do Aristotelových kategórií, preto je nutná aj apofatická teológia. Príroda tvoriaca a stvorená je Boh Syn. Je to proti Nikaiskému vyznaniu, v Synovi sú obsiahnuté prapôvodné príčiny Je rozdiel medzi synom a pôvodnými prapríčinami.

   Jestvuje i sila, ktorá realizuje prapôvodné príčiny do nášho sveta. Je to príroda netvoriaca ale stvorená- Duch Svätý. Toto je jej miesto v systéme a odpadá problém vzniku sveta, rovnosti Ducha Svätého, etc.. Eriugena sa však musí vyrovnať s existenciou hmoty. Je z Boha stvorená, pochádza z toho ničoho, keď ešte Boh netvorí a o sebe nevie a v istom zmysle nejestvuje. Hmota je teda z ničoho a je ničím. Hmota je tvárna a bez vlastností, je poznateľná rozumom a je bez vlastností. Človek bol pôvodne nehmotný a bezpohlavný, no duša upadla do hmoty. Hmota je z ničoho, v spojení s prapôvodnými príčinami tvorí svet.

   Štvrtá príroda je príroda nestvorená a netvoriaca. Človek má slobodnú vôľu. Zlo nemá podstatu, je iba odpadnutím od dobra. Raj je stav človeka, nie miesto. Človek a všetky stvorenia sa cez Krista a slobodnú vôľu dokážu dostať k Bohu, cez druh a rod k prapôvodným príčinám. Takto sa všetky veci navracajú do Boha, kde sú v Bohu rozlíšené, no nie hmotné. V tomto spočíva vykupiteľská úloha Kristova. Pre dialektickú metódu cyklu, negácií a protirečení v jednote Eriugenu voláme Hegel IX. storočia.

   Posledné obdobie tvorby je vyplnené komentovaním Boethiových teologických spisov.

 

                                                                                                                      Rozdelenie kresťanskej gnózy

 Rozdelenie kresťanskej gnózy

 

      Napriek nepochybne jestvujúcim spoločným rysom nebola gnóza jednoliatym prúdom. Veď nie každá bola kresťanskej proveniencie. Ani tie kresťanské gnostické smery neboli homogénne. I tu je heterodoxnosť dosť značná.

   Všeobecne je za najstaršieho gnostika považovaný Šimon Mág, dobre známy z Nového Zákona. Podľa neho jestvuje mnoho bohov, no nad nimi je neznámy a nepochopiteľný Boh. Postavenie zla má hmota, Helena- jeho družka ktorá predtým pracovala ako prostitútka má byť gnostická bohyňa- Duch Svätý ako žena, ktorá klesla do matéria. Šimon, vtelený Otec mal byť jej i celosvetovým spasiteľom. U Basileida v interpretácii Eirenaia nezrodený Otec posiela Syna zvaného Kristus ako spasiteľa. V tejto interpretácii sa namiesto Krista nechal ukrižovať Šimon Kyrenejský, ktorý podľa NZ niesol chvíľu kríž. Ježiša neukrižovali, ale sa vzniesol k Otcovi. Zlo vzniká mocou anjelov, ktorí sú 371. generáciou Sú stvoriteľmi všetkého, i človeka. Sú nahnevaní na svojho vodcu, židovského Boha, ktorý chcel všetko podriadiť Židom. Preto sa vedie proti Židom boj- je to gnostický antisemitizmus- unikát v dejinách myslenia. Druhá generácia, Syn Nús chce zničiť dielo posledných anjelov, telesný svet. Spasená bude len duša, telo je zlé. Okrem mágie je prostriedkom na spásu vedomosť o zložitej kozmologickej hierarchii. Podľa Hipollyta je Boh nesúcnom, nijaké pomenovanie ho nevystihuje. Stvoril 3 synovstvá –ľahké- to vystúpilo k Bohu a ostalo tam, hrubé- je to Duch Svätý- žena- vystúpilo k Bohu, ale kleslo nadol a tak sa zrodil svet i hmota. Zrodili sa i dvaja synovia nižších svetov- vyšší Kristus, ktorého stvoril veľký archón a Ježiš, syn kniežaťa anjelov Židov a ten sa vtelil do Márie. Utrpenie Ježiša má zaháňať Demiurga, hlavu najnižšieho sveta. Človeka stvorili archonti.

   U Satornila je jeden z anjelov židovský boh, ktorý sa postavil proti Otcovi. Ježiš ako zdanlivý človek má v jeho náuke úlohu spasiteľa. U karpokratovcov vystupuje Otec, jediný a dobrý boh. Demiurgos a zlí duchovia sú premnožení Ježišom, človekom s iskrou od Otca. Zlo nejestvuje samo osebe, ale je to iba ľudská umelo vymyslená mienka.

   Veľmi zložité sú ofitské sústavy, nejako uznávajúce hada ako dôležitú osobu vo svojich systémoch. Vysvetľovanie celého komplexu ofitských sústav je témou na samostatnú prednášku- preto iba všeobecná charakteristika. Zlo je tradične vo svete a je hmotou, a spasiteľom je tu Kristus, niekedy chápaný ako dobrý had. Vo väčšine ofitských škôl má had pozitívnu úlohu, ako múdry priateľ človeka, ktorý otvorí oči človeku a ponúkne mu ovocie zo stromu poznania. Človek uvidí pravú podstatu demiurga Jaldabaotha. Niekedy had vystupuje aj ako Set /u setovcov/. Niektoré smery ofitov, napr. kainovci majú úplne prevrátené hodnoty, velebia Kaina, lebo neposlúchal demiurga, starozákonného Boha. Len v málo ofitských systémoch hrá had negatívnu úlohu. Niektorí ofiti prispôsobili aj liturgiu, prijímali oblátky, ktoré boli olízané hadom.

   Barbelognostici majú členitú sústavu, bezmenný Otec, Duch- Barbeló a Kristus sú iba členmi celého radu eónov, ktorých je asi 20. Vria, že každé súcno je stvoreninou dobrého aj zlého, mužského i ženského eónu. Ich spojením vzniká harmónia.

   Najvplyvnejším gnostikom bol známy Valentín. U neho sa interpretácia Eirenaia i Hipollyta vzácne zhoduje. Vo večnom eóne sa vyčlenil Otec, ktorý splodil Syna. Blízki sú im Logos a Pračlovek. Syn a jemu blízky Logos sa stali telom. Syn potlačil ľudskú prirodzenosť v sebe a preto je v zjavení len božskej podstaty (anticipácia monofyzitizmu!). Sú vlastne eóni. Eónov je mnoho, asi 80. Demiurgos, boh SZ usporiadal svet. V Synovi sú Kristus a Ježiš ako dve bytosti, Ježiš je spoločným dieťaťom eónov v plnosti. Kristus je čistý duch ktorý prišiel zhora a prešiel cez Máriino telo ako cez kanál. Svoje zdanlivé telo pred smrťou opustil, nezomrel ako Syn Boha, ale iba ako človek Ježiš. Duch svätý je jedným z eónov, Eirenaios a Hipollytos sa na jeho úlohe a postavení nezhodujú. Univerzum je rozdelené na oblasť Ducha, Duše a Hmoty. Hmota je zlá, duša je medzi dobrom a zlom. Pneumatici- gnostici sú spasení, vierou sa dá dosiahnuť spása, ale to poznanie je nižšie. Neveriaci sú väznení v hmote. Všade sú prítomné čiastočky dobra, svetelné čiastočky ktoré po dozretí vystúpia k plnosti a hmota prestane existovať. Prítomné sú tieto čiastočky len vďaka milosti Božej. Valentín odporúča askézu, dáva duchovnú lásku ako duchovnú svadbu s vyšším princípom.

   Ptolemaios sa domnieva, že Starý Zákon proste pochádza od demiurga. Markos hovoril o zlej podstate človeka, do ktorej bol od dobrého Boha vštiepený duch a ten môže byť i spasený. Mgethios zas podriadil dobrému Bohu kresťanov, demiurgovi Židov a diablovi pohanov. Podľa Apellésa bol svet stvorený anjelom, no z poverenia dobrého Boha. Keďže to neurobil Boh osobne, svet je nedokonalý. No iný anjel odpadol od Boha a to je knieža zla a od neho pochádza hriech.

   Veľmi známou gnózou je manicheizmus. Mání, ktorý sa vyhlasoval za Ducha svätého uznáva 2 princípy: dobro-svetlo a zlo-tmu. V rámci podrobne spracovanej filozofie dejín sú v staršom období dejín univerza 2 princípy oddelené, pričom tma sa riadi hlúposťou a svetlo múdrosťou. V strednej dobe bude prebiehať ich boj. Tento aktívne prebiehajúci boj musí byť dobojovaný v prospech dobra. No otvorenie hriešnosti je možné až po styku s učením Spasiteľa. Je to cesta k spáse vrátane absolvovania hriechu. Nejestvuje poznanie hriechu, kým sa nespozná Kristovo učenie. Hranice dobra a zla sa chorizmaticky uzavrú až na konci tretej epochy. Z toho vyplýva, že dialektické prvky sa nevyskytujú iba v gnostickej soteriológii, ale i v gnostickej filozofii dejín.

   Markión mal síce učenie podobné gnóze, no gnostikom nebol, i keď tak býva diletantsky označovaný. Gnostikom bol i zrejme jediný gnostický spisovateľ radený medzi otcov- Klement Alexandrijský.

Gnóza

 

                                                                                  Hlavní svätí otcovia od Klementa Alexandrijského po Kappadóčanov

                 Hlavní svätí otcovia od Klementa Alexandrijského po Kappadóčanov

 

      Klement Alexandrijský- tento filozof študoval u stoika Pantaina z Rhodu /prezývaný sicílska včela/. Jeho hlavnými dielami sú Stromateis /Koberce/, Paidagogos /Vychovávateľ/ a Napomenutia pohanom.

   Klement v istom zmysle reaguje na neortodoxnú gnózu. Je prakticky jediný predstaviteľ ranokresťanskej filozofie ktorý je gnostikom a zároveň je pre názory nie veľmi vzdialené ortodoxným označovaný za jedného z cirkevných otcov. Evanjelium je podľa Klementa prvá filozofia. Dalo kresťanom to čo Židom Starý zákon. Filozofia pochádza od Boha, ale nepriamo, nie ako Biblia priamo. Človek preto vo svete spoznáva vo svete stopy po Bohu, elementárne prvky, ktoré Boh vložil do prírody, prvky pôsobiaceho Logu ako logoi spermatikoi. /zárodočné idey/. Filozofia pomáha pochopiť dogmy viery.

   Viera má dve stránky. Vonkajšiu a vnútornú. Vonkajšiu stránku pochopí každý, vnútorná je len pre vyvolených. Jestvuje riadna, ale i tajná cirkevná doktrína. Obsahuje hlbšie učenie o Bohu, mystický zmysel Písma. Bežný veriaci žije nábožensky vonkajšie, gnostik vnútorne. Prostý človek vníma Boha antropomorficky- podobného človeku. Gnostik oddeľuje Boha od všetkého a predstavuje si ho nehmotne, filozoficky. Prostý veriaci vníma riadnu tradíciu, gnostik tajnú. Prostý človek sa pozastaví nad vtelením Krista, gnostik vidí vtelenie Logu, premýšľa o vzťahu Logu k Otcovi. Gnóza je tá vnútorná viera vo vyššom zmysle, to uvedenie do podstatnejších zásad teológie. Obyčajný človek sa modlí viditeľne, gnostik stále.

   Charakteristika Otca má u neho mnoho z apofatickej teológie. O Synovi sa vyjadruje v duchu katafatickej teológie. Logos /Syn/ je vo svete, je odlišný od Otca. Syn je Logos ktorý pôsobil v Mojžišovej tóre i v antickej filozofii. Logos je od Otca neoddeliteľný, je to súhrn božských ideí, ideálne vzory pre božské veci. Logos preniká imanentne do celého sveta. Logos je nedeliteľný, súčasne aj Syn Otca a zároveň aj súhrn ideí vo svete. Trojicu chápe ortodoxne, no tvrdil že Syn nemusel prijímať potravu a nemal ľudské slabosti, sú to mierne doketistické názory /v prospech zdanlivého človečenstva Krista/.

   Jeho žiakom i žiakom Amonnia Sakka bol Origenes /nie ten pohan!/. Hovorí o večnom rodení Syna, večne a bez počiatku. Sila Božia je základ bytia, z nej sa vyparila druhá sila, predobraz prvej, má vlastné hypostázy. Zavrhol učenie o časovom rodení Syna, zaviedol večné. Otec je potenciálna sila a Syn dynamická. Popiera súpodstatnosť Syna s Otcom. V Synovi je možnosť byť monádou, logos účinkuje vo svete a potom sa stáva menej jednoduchým. Jedine Otec je Bohom v pravom zmysle slova. Boh je dobrý, Syn iba spravodlivý. Otec je svetlo a Syn žiarenie. Otec je nad všetky predikáty.

   3 hypostázy sú nehmotné, ale nie sú si rovné. Každá hypostáza Trojice robí čosi iné. Svet je večný, ale obmedzený do priestoru, jestvujú mnohé po sebe kontinuálne idúce svety. Logos je zjednotený s ľudskou dušou. Podobne ako železo s ohňom, ak je rozpálené. Kristus menil podobu podľa toho, s kým hovoril. Veril v apokastasis, že každá duša i duša diablova bude spasená. Podľa neho Kristus vykúpil ľudstvo tak, že ponúkol diablovi svoju dušu, ak diabol pustí ľudstvo. Súhlasil, no Kristus umrel bez hriechu a duša mu ušla.

   Atanáz Alexandrijský. Syn sa rodí z podstaty a tak musí byť rovnaký ako rodiaca podstata. V tom spočíva osobitosť rodenia a stvorenia. Ak by Syna považovali za stvorenie, podstata Otca by nebola dokonalá a to by bolo rúhanie. Syn sa rodí z podstaty Otca /ex tés úsiás/. Je súpodstatný Otcovi- homoúsios. Je to rodenie podľa prirodzenosti a nie podľa vôle. Bytie je pred vôľou.

   Veľmi významní sú traja veľkí Kappadóčania. Bazil Veľký dal presný význam termínom hypostásis a úsia. Hypostásis je to, čo je pre každú osobu, úsia je to, čo je spoločné pre celú Trojicu. Gregor Naziánsky, prezývaný Teológ- Boj je vo svojej podstate trojjediný. Otec, Syn a Duch sú mimo času. Pre 3 hypostázy- Otec, Syn a Duch používal i pojmy nezrodenosť, rodenie a pochádzanie. V Synovi a Duchovi sa človek zjednocuje s Bohom, nezjednocujú ho nižšie sprostredkujúce bytosti. Osoby nemajú rozličné pohlavie, lebo by sme došli k učeniu o aiónoch. Gregor Nisský- Boh je plnosť bytia. Úsia hovorí kto existuje, hypostásis ako existuje. Pochádzanie Ducha určil ako pochádzanie Ducha z Otca cez Syna. Pochádzanie, rodenie, nezrodenosť je Duch, Syn a Otec. Všetko konanie robí Trojica spolu.

 

                                                                                                                                              Poslední Rimania

                              Poslední Rimania- prechod od patristiky k encyklopedistom

 

   V 5. storočí barbari obsadili celý západ. Síce mali úctu k antickému vzdelaniu, ale na tvorivý rozvoj to už nestačilo. Taktiež to platí pre prácu svätých otcov. Podmienky pre nové využívanie antických pojmov a vzorov sa strácali. Už Augustín mal veľké potiaže s gréčtinou a čítanie Platóna a Aristotela v originále bolo pre západných otcov stále ťažšie. Živá znalosť gréčtiny a základných antických diel sa stávala na západe čoraz vzácnejšou. Už počiatkom prelomu letopočtu a pozdejšie jestvovali staré latinské encyklopédie /Varro, Celsus/. V 5. storočí po páde Ríma sa síce barbari povrchne romanizovali, no nastal skutočný úpadok gréčtiny a krátko na to i klasických diel latinčiny. Otcovia ešte pracovali na východe, no na západe nastal prechodný útlm až do doby karolínskej renesancie. Teda opíšme z hľadiska dejín filozofie toto temné obdobie.

    V II. polovici 5. storočia píše v Afrike Martianus Minneius Capella svoje dielo o svadbe Filológie a Merkúra. Týmto zavŕšil pre latinskú Európu systém slobodných umení, pozdejšie to už bolo považované za samozrejmé. Capella vylúčil zo systému architektúru a medicínu /vraj sa venujú iba prízemným veciam/ a ustálil ho ako trívium /gramatika, rétorika, dialektika/ a quadrivium /aritmetika, hudba, geometria, astronómia/. Trivium je známe z Platónovej Ústavy kde sa spolu vyskytuje, quadrivium sa sem- tam vyskytuje spolu za helenistického obdobia. Takto to rozčlenil, usporiadal a pomenoval práve Martianus Capella a nazval to 7 slobodných umení. Od tých čias to každý bral za samozrejmosť. Kniha opisuje námluvy a svadbu Merkura a bytosti zvanej Filológia, toto slovo je symbolom pre všetky slobodné umenia. Teda ide o Merkúra ako antického boha šikovnosti a personifikovaný symbol siedmych umení- byť úspešný a zároveň poznať staré antické veci znamená poznať 7 umení. Spis je písaný tzv. šróbovaným africkým štýlom, po najzaujímavejšej časti- „námluvách“ sa sucho opisujú základy siedmych slobodných umení. On je pôvodcom termínu logický štvorec.

   Zaujímavým človekom je Cassiodorus /asi 480-580/. Písal encyklopedické príručky s pedagogickým úmyslom ako Capella. Založil kláštor, v ktorom počas života vytvoril stredisko niekoľkých nadšencov, a tu sa dalo počas zmätku gótskych vojen ako- tak intelektuálne pracovať. Napísal spis O duši, dokazoval jej imateriálnosť a to, že je rozložená v celom tele. Poznal Aristotela a pomohol preniesť jeho znalosť do stredoveku.

   Z tohto obdobia je známe meno Boethius. Tento človek mal na západe úplné helenistické vzdelanie a takých ľudí bolo úplné minimum v jeho dobe /3?/. Boethius prekladal a preložil toho pomerne dosť. Preložil Aristotelovo Organon /logické spisy/, Porfyriov komentár k Aristotelovým Kategóriám. Napísal niekoľko komentárov k Organonu, a napísal niekoľko spisov venujúcich sa logike /Dve knihy o kategorickom sylogizme, O delení/, napísal výklady o quadriviu, teologické spisy a známe dielo Filozofia utešiteľka. Presne rozlišoval medzi filozofiou a teológiou.

   Ďalšou vplyvnou osobou je Izidor zo Sevilly. Na západe je jedinou svetlou postavou najtemnejšieho 7. storočia. Vypracoval veľkú encyklopédiu, ktorú nazval Etymológie, no dal jej i pracovný názov Origenes. Ide o encyklopédiu dovtedajších znalostí 7 slobodných umení. Do 13. storočia bolo toto dielo považované za základ na všeobecné vedomosti, po ktorých sa klerik mohol pustiť do štúdia teológie. O poslaní svojho diela sám hovorí: „Znalosť etymológie je často nezbytná k výkladu slov. Ak spoznáš, aký je pôvod slova, pochopíš rýchlejšie jeho význam, veď skúmanie každého predmetu je jednoduchšie ak je známa etymológia jeho názvu.“ Vždy sa snaží ukázať zmysel skutočnosti, ktorú slovo označuje. Etymológie sú nevyhnutnou bránou k tomu, aby sa ktokoľvek mohol stať služobníkom viery a cirkvi.

   Posledným západným oficiálnym cirkevným otcom je Gregor Veľký. Je prívrženec Augustína Aurelia. No tu sa už teológia oddeľuje od filozofie, on bol čistým teológom.

   Ďalším človekom, po ktorom čosi zostalo bol Beda Venerabilis, v Anglicku v 8. storočí písal encyklopédie a kroniky. Je významný ako učenec, no nie ako samostatný mysliteľ.

   Na východe musíme spomenúť významného človeka, je ním Ján Damascénsky. /8. st./ Je jedným z mála ľudí, ktorí v tejto dobe písali čosi o filozofii. Jeho hlavné dielo je suma Prameň vedomosti. Zaoberá sa vymedzením filozofických pojmov bytie, hypostáza, podstata etc. v aristotelovskom duchu, opisom heréz a výkladom správnej viery. Ide o prvú sumu filozofie i teológie, ktorá sa stáva predchodcom- predobrazom- akousi prvou lastovičkou pozdejších stredovekých súm. Veľmi zdôrazňuje, že Duch Svätý je duch Otca i Syna, ale nepochádza od Syna, ale od Otca a to od Otca cez Syna.

   Posledným človekom, ktorý vekovo patrí už inam, no čiastočne ostáva ešte dieťaťom encyklopédií je Hrabanus Maurus, zvaný učiteľ Nemecka, uvádzame ho hlavne pre porovnanie. Založil známu školu vo Fulde. Augustín mu je autorita nado všetko. Z kompilátov z Izidora zo Sevilly napísal spis O svete, kde píše, že sa možno zaoberať aj pohanskou filozofiou. No už pracuje i samostatne, veď je i dieťaťom novej doby, no posledný kto ešte píše encyklopédie, ktoré ešte majú čosi spoločné s antikou. V komentári ku /Porfyriovmu/ komentáru ku Kategóriám /Aristoteles/ sa blíži k nominalizmu, je proti realistickému poňatiu kategórií. Podáva dôkaz existencie božej- jeden z prvých. Vesmír má 3 triedy, najvyššou je človek. No ak aj je človek najvyššou triedou ale všetkému nevládne. Nie je najmocnejší. A kto všetkému vládne? Boh, nik iný. Jeho encyklopédia De rerum naturis je písaná z inej pozície ako Izidorova. Pokúšal sa napísať čosi lepšie než Izidorovo dielo Etymológie. Sleduje výklad ako líniu vychádzajúcu z Boha ako žriedla kozmu a odtiaľ zostupoval cez stupne nebeskej hierarchie a pozemskej hierarchie cez anjelov, svätcov, biblické postavy, cirkevné úrady do neživej a živej prírody a človeka. Vidieť tu vplyv novoplatonizmu, do sféry ľudskej kultúry došiel až na záver a slobodné umenia si všímal málo. Jeho encyklopédia nebola úspešná.

 

                                                                                             Svätí otcovia od počiatku kresťanstva po Eirenaia

Svätí otcovia od počiatku kresťanstva po Eirenaia a Hipollyta

 

      V dobe svätých otcov sa filozofické myslenie v podstate vyskytuje ako doplnok teologického myslenia. Náboženské otázky, spočiatku len komentujúce morálku a právo, neskôr sa týkajúce fundamentálnej teológie a dogmatiky boli v kontakte s otázkami filozofie. Čoraz viac sa otázky kresťanského náboženstva splietajú do jednotného konglomerátu s filozofickými pojmami i problémami. Širokú ortodoxnú myšlienkovú spleť tejto doby nemožno oddeliť na filozofickú a teologickú rovinu. V tejto kapitole sa zameriame na výklad ranných názorov ortodoxného prúdu ranokresťanskej filozofie.

   Prvé diela sa týkali morálky, otázky cirkevného práva, mravných odporúčaní. Tu bolo len minimum otázok týkajúcich sa filozofie čo len okrajovo. V Hermovom Pastierovi je Kristus podriadený Otcovi. U Ignáca Antiochijského je Kristus pravý Bohočlovek, no Kristus užil dejinného Ježiša ako nástroj svojej spásnej činnosti. List sv. Barnabáša tiež uctieva Trojicu. Atenagoras Aténsky píše o jednote božstva v moci, ale o jednote v poradí. Justín mučeník hovorí, že Syn má 2. miesto a potom sú anjeli a až po nich Duch svätý. Tvrdí, že pred Ježišovým posolstvom mali múdri ľudia zlomkovitý podiel na Božom Slove- Logu, skrze ktorého potom vznikol svet. Teofil Antiochijský použil okolo r. 170 termín Trojica ako prvý teológ.

   Tertulianus /160?- 220?/ prispel tiež svojou troškou do mlyna. V jedinej substancii žijú tri osoby, a predsa je len jeden Boh. Je to prvý veľmi významný otec píšuci latinsky. Jeho poňatie Syna je mierne subordacionalistické. Logos /Syn Boží/ má v sebe prvok konečnosti, je derivatio Dei /božia odvodenina/. Otec je plná podstata /tota substantia/, Syn len čiastočná /portio substantiae/. U Tertulliana sa teológia vyznačuje tým, že veľa prevzal z právnej terminológie. Ide hlavne o soteriológiu a morálnu teológiu, termíny vykúpenie, vina, trest, odpustenie. Stoicizmus pridal Tertulianovmu mysleniu materialistický a senzualistický odtieň. Všetko je z látky, aj Boh. Boh je telesný, no nedeliteľný. Nesmrteľnú dušu považoval za telo zvláštneho druhu, inak by nemohla pôsobiť na telo. V etike hlásal asketizmus. Odmietal prenikanie filozofie do teológie, hovorieval- „Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom, Akadémia a cirkev, pohania a kresťania?“ a ešte aj „... nešťastný Aristoteles, ty ktorý si vynašiel kacírom dialektiku, umenie stavať i boriť, umenie ktoré všetko začne ale nič nedokončí/. Došiel k zaujímavému záveru: Verím, lebo je to nezmyselné. /Credo, quia absurdum./ - Syn Boží bol ukrižovaný, nehanbíme sa za to, lebo je to hanebné. Syn Boží zomrel- plne tomu veríme, pretože je to nezmyselné. Pochovaný vstal z mŕtvych, je to pravda, lebo je to nemožné.

   Eirenaios, bol biskupom v Lyone. Tento teológ neuznáva veľké špekulácie o povahe božej. Je odporcom akejkoľvek metafyzickej špekulácie. Obhajuje jednotu božskej podstaty, určuje ju ako plnosť ideálnych vlastností. Boh je úplný duch, úplný cit, úplná myseľ a celý logos. Otec je nemysliteľný bez umu, um je Otec i Otec um. Um Boh jestvuje ako celý Um a celý logos. V živote Boha nie je možná žiadna zmena. Nie je v ňom nič staršie ani mladšie. Je vždycky tým istým, podobný sám sebe. Kategoricky odmieta, že Syn /logos/ má základ iba v ľudskej podstate. Syn boží jestvuje s Otcom súčasne. Vždy bol a je s Otcom, je to ontologická nutnosť. Logos /Syn/ jestvuje ako trvalé sebazjavenie božstva. Cez Syna sa božstvo zjavuje aj archanjelom, nielen človeku. Rodenie Syna z Otca je akt vnútrobožský, imanentný. Proti gnostikom, ktorí uvažovali o rodení Syna z Otca v materiálnom význame hovorí: rodenie Syna je otázka teológie, nie gynekológie, ide o čisto duchovný akt. Krista uznáva za pravého Boha a človeka.

   Eirenaios vystupoval silne protignosticky, vyvracal gnózu skrze výroky Písma. Tvrdo útočí na gnózu. Niektoré jeho informácie nie sú presné, no mnohokrát je takmer jediným informátorom o istých gnostických názoroch.

   Hipollytos tiež bojoval proti gnóze, no tak ostro proti nej nevystupoval.