Filozofia

                                                                                                                                                           Budha

 Buddha

 

      Gautáma Siddhárta je pravé meno princa, ktorý vošiel do indickej i celosvetovej filozofie pod menom Buddha. Narodil sa v bohatej rodine. Najprv vyrastal v blahobyte, no raz ho ovplyvnil zážitok. Stretol chudobného človeka, ktorý žobral, potom videl starca, ktorý bol už vekom slabý, videl chorého človeka a uvidel i mŕtvolu. Toto na neho zapôsobilo a Buddha odišiel do bezdomovia. Sadol si pod strom a rozmýšľal. Pritom držal askézu, nič nejedol. Povedal, že nič nezje a nepohne sa spod stromu, kým nenájde odpovede na svoje filozofické otázky. Trvalo to dlho, schudol tak rapídne, že keď sa dotkol žalúdka, cítil chrbticu. No potom svoje učenie sformuloval.

   Buddha sformuloval štyri vznešené pravdy, na nich stojí celé jeho učenie:

1. existuje utrpenie
2. utrpenie má svoj vznik
3. existuje zánik utrpenia
4. existuje cesta vedúca k zániku utrpenia

   Jestvuje dvanásťčlenný rad súvislého vznikania. Prvý článok je nevedomosť, z neho vyplývajú ďalšie články: túžba po živote, znovuzrodenie a ďalej to všetko funguje na základe zákona karmy. No tu Buddha odmieta pojmy átman a brahma, podľa neho sú to prázdne a neplodné pojmy. Miesto toho hovorí, že naše ja vzniká z piatich zložiek. Sú to jemnohmotné časti. Prvá je telesnosť /rúpa/, ďalej pocit /védana/, vedomie /sandžňa/, prvky karmických síl /sanskára/ a poznanie /vidžňána/. Toto vytvára osobnosť, pocit ja a schopnosť jednať. Pri smrti sa tieto časti duše rozpájajú a ja zaniká. Človek má síce nesmrteľnú dušu, no nie ako človek, vonkoncom nie ako indivíduum, ale ako päť zložiek, ktoré sa neskôr môžu spojiť do inej zložky, inej existencie a iného vlastného ja.

   Brahma ak aj existuje, nie je to dôležité. Buddha pokojne prijíma existenciu bohov, polobohov, víl, no len ako možnosť. Ak sú, platia pre nich štyri vznešené pravdy ako pre kohokoľvek iného. Najhoršie bude na tom Brahma ako personifikovaný boh vesmíru, ak jestvuje, tak je jeho nevedomosť najhlbšia a on až ako posledný vojde do nirvány.

   Buddha úplne dôsledne neguje upanišádové učenie. Budhistická filozofia je úplným popretím ástiky a Véd. Človek v podstate nemá nesmrteľnú dušu, jestvuje iba konglomerát zložiek, ktoré čosi vytvoria. No neexistencia klasickej nesmrteľnej duše neznamená ešte, že život nemá význam a že je z ontologického hľadiska všetko jedno. No skutky majú napriek tomu následky. Buddha sa pýta, kam sa podela karmická energia po smrti človeka? Karmický zákon jestvuje. No nejestvuje ako zákon odplaty, ale ako zákon následnosti.

   Tu Buddha upozorňuje na jednu vec. Konať nejaké skutky preto, aby som mal lepšiu karmu je menej účelné ako to, ak ich konám bez tohto úmyslu. Čo teda treba robiť, aby kolobeh znovuzrodenia už nepokračoval? Treba sa vzdať upätosti na mnoho vecí, upätosti vôbec. Nie je to ani ataraxia stoikov, ani apatia kynikov. Človek má prestať mať záujem o seba samého, no pritom si zachová živý etický cit a etické konanie. Krása Buddhovej etiky spočíva i v tom, že nevedel vyriešiť otázku, čo má človek robiť, či vojsť do nirvány, či venovať sa inému človeku. Toto sa neskôr stalo predmetom vzniku sporov.

   Nirvána sama znamená doslova vyhasnutie. Vo svete je jediným zákonom karmická následnosť a nie je dôležité či je nejaký boh, to Buddhu nezaujíma. Ak sa päť zložiek duše už ďalej nezloží, ak sú vyprázdnené, vtedy nastane stav nirvány. Nie je to vykúpenie, vyslobodenie a ani spása ako hovoria hinduisti. Práve zo zainteresovanosti, zo záujmu o veci, svet a seba vznikol celý svet, preto niečo je a stále vzniká- nazýva tento zákon dharma. Mudrc sa nezaujíma, čo je nirvána, ako vyzerá atď.. Mudrc má vedieť že jestvuje karmický zákon, dharma a nirvána ako stav vyhasnutia. Odmietal ontologické otázky, tie človeka iba odvádzajú od základného- ísť do nirvány. No tu jestvuje určitá dichotómia- starať sa len o seba a ísť do nirvány alebo najprv pomôcť trpiacim? Nikdy to nepodal konečnú odpoveď.

 

                                                                                                                                                               Hínajána

Hínajána

   Hínajána znamená to, že Buddha nie je považovaný za čosi iné ako človek a prináša pre človeka možnosť odchodu do nirvány ako pre jednotlivca. Veľmi známym smerom v rámci hínajány je sthaviraváda, ktorá jestvuje dodnes pod názvom théraváda. V rámci nej jestvuje škola Vátsíputríjasammitíja, zvaná aj pudgalaváda ktorú založil Vatsíputra. Hovoria o existencii akejsi tieňovej duše a táto jediná je v tolerantnom buddhizme ostatnými školami považovaná za herézu. Tieňová duša- pudgala nie je ani odlišná a ani totožná s piatimi zložkami osobnosti podľa Buddhu.

   Sama sthaviraváda je najstarším buddhistickým smerom vôbec. O dharmách zastáva tzv. strednú cestu- nedá sa povedať, či jestvujú alebo či nejestvujú. Nirvána má pozitívnejší obsah, je to skôr blaženosť než smrť. Ich prístup je skôr fenomenologický, ako hovoria najmä predstavitelia sthaviravády zo Srí Lanky, nesnažia sa o to postihnúť dharmy ako podstaty, ale ako javy. Snažia sa jednoducho tvrdiť iba to čo povedal Buddha jasne, kde sa nevyjadril zreteľne, názor nemajú a tie oblasti pokladajú za nezodpovedateľné. 

   Ďalším známym hínajánovým smerom je sarvastiváda /sarva asti- všetko je/. Hovorí, že individuálna duša nejestvuje, no napriek tomu hlásajú nesmrteľnosť indivídua. Nie je nijaká večná substancia, ani hmota a ani boh. Všetko čo sa zdá že jestvuje sú iba dharmy. To nie sú vlastnosti, každá dharma je špecifický originál. Za dharmami nestojí nič, ani nijaká hmota. V sarvastiváde je dhariem 75. Každá dharma je len záležitosťou okamihu, vznikne a v ten istý okamih aj zanikne. Vznik a zánik to nie sú dva okamihy ale iba jediný. Základ, z ktorého sa môžu ako-tak odraziť je individuálny prúd vedomia. To bola pre nich primárna danosť. Tento prúd nemá substanciu, je zložený iba z 5 skandh ktoré sa neustále menia- telesnosť, cítenie, vnímanie, karmické podnety, uvedomovanie si. Všetko sú dharmy, ktoré sa spájajú do jedinej spoločnej reality, ktorou je prúd vedomia osobnosti. Dharmy sú závislé na vedomí a aj na zmysloch. Ak je skutočnosť plne daná v individuálnom prúde vedomia, potom je predstavovanie si vonkajšieho sveta iba duplicita skutočnosti, ktorá je zbytočná. Rovnako je zbytočné predstavovať si nejakého boha. Spájanie dhariem tvorí objektívnu realitu individuálneho života. Filozof Vasubandhu pridáva k sarvastiváde teóriu tzv. rúpadhariem. Skladajú sa z atómov. Atómy zmyslov jemne pokrývajú konkrétny telesný orgán a iba atómová vrstva je zmyslovým orgánom. Atómy materiálnych objektov sa skladajú do molekúl. Nemôžu samostatne existovať, najmenší existencie schopný útvar má 8 až 11 atómov. Sú neprestupné, no aj oni sú len dharmy, za nimi nestojí nič a tak sú ontologicky irelevantné. Sarvastiváda hovorí o ontologickom pluralizme, v pluralite dhariem ale aj v pluralite existencie santán- individuálnych prúdov vedomia. Ako je potom možná zhoda vnímania, ako to že individuálne prúdy vedomia vnímajú to isté, pokiaľ každý je svojím vlastným prúdom dhariem? Je to vďaka karme. V dôsledku pôsobenia zákona karmy, veľké triedy bytostí, ktoré majú rovnakú karmu vnímajú svet rovnako. Všetci ľudia tvoria takú množinu a majú rovnaký svet. Jestvuje tu aj svet existujúci mimo individuálneho ja, ale sú to proste druhé prúdy vedomia- prúdy dhariem. Jediné čo jestvuje z vonkajšieho sveta sú iné osobnosti. Nirvána je nebytie, prechod do nejestvovania, má výlučne negatívny obsah.

   Ďalšou hínajánovou školou je sautrántika. Zakladateľ školy je Kumárálata. Ostro odmietali jestvovanie minulých a budúcich dhariem. Jestvuje iba súčasná dharma, ako záblesk ktorý vzniká a v tom momente zaniká. V nich je práve skrytá ontologická energia. Nie je pasívna, ale je tvoriaca. Práve dharmy sú ontologicky jestvujúce.

   Zaujímavým smerom hínajány je máhasanghika, ako súbor škôl, práve tieto školy hínajány sú už krokom k máhajáne . Sú to transcendentalistické školy, prikláňajú sa k poňatiu Buddhu ako nadsvetskej osobnosti, majú viac buddhov a uctievajú ich. Materiálno sa pokúšajú previesť na idealitu myslenia /čitta/. V rámci nej je najvypuklejšou Lókóttaraváda. Podľa nej si Buddha ako vyššia bytosť iba vzal ľudské telo ako nástroj, aby demonštroval ľuďom ideál askétu a učiteľa. Hínajána mala okolo 18 škôl.

 

 

                                                                                                                                                       Mahábhárata

 Mahábhárata a Rámájana.

 

   Stručný obsah Mahábháraty: Dej hovorí o vojne dvoch spríbuznených rodoch, Kuruovcoch a Pánduovcoch. Bitka na Kuruovom poli je zrejme historická udalosť. Dvaja bratia, slepý Dhrtaráštra a Pándu majú synov, sú to bratranecké rody Kuruovci a Pánduovci. Pánduovci ich stále vo vlastnostiach predčili a tak boli vyhlásení za kráľov územia Kurukšétra. Kuruovci sa pokúsia upáliť Pánduovcov v dome, oni však utečú. Nejaký čas sa skrývajú v lesoch, no zúčastnia sa súťaže o ruku dcéry pančálskeho kráľa a všetci piati bratia ju získali za manželku. Vrátia sa domov a slepý Dhrtaráštra im odstúpi polovicu kráľovstva, ktoré im pôvodne patrilo celé. So spoločnou manželkou majú každý po jednom synovi. Kráľom sa stane Judhišthira, jeden z bratov Pánduovcov. No jeho bratranci Kuruovci ho vyzvú hrať kocky, za Kuruovcov hrá strýko Šakuni, on je skvelý hráč a Pánduovci prehrajú kráľovstvo, seba i manželku, no nakoniec im manželku nechajú, ale urážajú ju. Musia ísť na 12 rokov do lesa do vyhnanstva a ešte rok žiť potom nepoznaní medzi ľuďmi. Ardžuna, jeden z Pánduovcov po askéze ide k bohom do neba a tam strávi 5 rokov. Judhišthirovho brata v lese chytí obrí had, a hrozí mu zabitím, ale Judhišthira hadovi odpovie na filozofické otázky a had ho pustí. Polobožskí netvori zajmú ich úhlavných nepriateľov Kuruovcov, ale Pánduovci sú dobrí a oslobodia ich. V trinástom roku prídu do istej malej krajinky, kde žijú nepoznaní ako sluhovia kráľa.

   Krajinu prepadnú Kuruovci, no Pánduovci ich na hlavu porazia. Pýtajú si naspäť polovicu kráľovstva, potom iba 5 dedín, no Kuruovci im nič nedajú. A tak Pánduovci zorganizujú mocnú armádu, začína bratovražedná vojna. Bojuje celá India, každý štát sa pridal na niektorú stranu. Na strane Kuruovcov bojuje aj boh Krišna. Z kuruovskej strany padne ich vojenský veliteľ, lebo ich hrdina Ardžuna sa skryje za transvestitu, proti žene bojovať nechce, ale to je iba lesť, to nie je žena. Padne aj syn pánduovského veliteľa. Ďalší veliteľ Kuruovcov padne tak, že Pánduovci zabijú slona, ktorý sa volá ako jeho syn Ašvatháman. Veliteľ v žiali prestane bojovať a padne v boji, mysliac si omylom, že padol jeho syn.

   No nekončí to happyendom. Syn padlého veliteľa Ašvatháman v spánku zabije 5 synov Pánduovcov s ich manželkou. Slepý Dhrtaráštra boj prežil a keď Pánduovci vykonajú veľkú konskú obeť, zmieria sa s ním a on ešte 15 rokov kraľuje. Potom sa ako starec utiahne do lesnej samoty, kde po čase zomrie. Keďže Krišna bojoval na strane Kuruovcov, je prekliaty, jeho rod sa vzájomne vyvraždí a on sám je omylom zastrelený lovcom. Pánduovci idídutiež na starosť so lesa a tam po čase zomrú, ako posledný Judhišthira.

   Záver je zrejme mladším dodatkom: Judhišthira v nebi nestretne Pánduovcov, najprv si museli istý čas odpykať v pekle a až potom šli do neba, Kuruovci však po prevtelení sa znova vracajú na zem odčiniť skutky, ich pobyt v nebi má charakter čiastočnej odmeny a je dočasný.

 

   Filozofická časť Bhagavadgíta je pridaná pozdejšie, rovnako ako aj 12. kapitola s filozofickými témami. Z obsahu je dôležité, že bohovia a ľudia sú priatelia a často ľudia pomôžu bohom. Niektoré reči majú hinduistický náboženský i moralistický charakter.

 

Obsah Rámájany: autorom je Valmíki. Kráľ Dášáratha dlho nemôže mať syna. Urobí veľkú konskú obeť a má synov s troma manželkami. Jeho syn Rámá je udatný mládenec, zabije nebezpečnú démonku a ohne luk, ktorý pokiaľ niekto ohne, môže si vziať za manželku princeznú. Najstarší syn Ráma má byť menovaný korunným princom, ale Dášárathovi slúžka zachráni život a ako protihodnotu žiada, aby sa nástupcom stal jej syn Bhárata a Ráma šiel na 14 rokov do vyhnanstva. Dášáratha si uvedomí, že v mladosti v lese omylom zastrelil pustovníka a toto je asi trest. Ráma vo vyhnanstve navštevuje pustovníkov a zabíja škodlivých netvorov. Zlá démonka nahovorí svojho brata Rávanu, kráľa Srí Lanky, aby uniesol jeho manželku Sítu. Unesie ju na ostrov, no po ceste dá signál opiciam, zhodí im čosi zo svojho oblečenia. Rávana so Sítou nepohne, nestane sa jeho ženou a násilie na nej by ho stálo život, to mu bolo predpovedané. Opičí kráľ Sugríva prisľúbi Rámovi pomoc, ak mu pomôže proti jeho bratovi. Pri súboji Ráma zo zálohy Sugrívovho brata zabije. Na Srí Lanku preskočí mocná opica Hanuman, zistí kde je Síta. Rávana ho zajme, obalí mu chvost slamou a zapáli. No opica pobehá po meste, roznesie požiar, chvost zahasí v oceáne a podá správu. Opice postavia most na Srí Lanku /takto epos vysvetľuje ostrovy od Indie po Srí Lanku/, vojsko opíc začne inváziu a pobijú démonov. Poslednou Rávanovou nádejou je jeho syn Indradžit- kúzelník, vie sa robiť neviditeľným, ujsť strelám, dokonca sputná Rámu, ale opica Hanuman ho zachráni. Indradžita nakoniec zabijú v boji, ale Rávana vyjde na strašnej zbrani, na svojom bojovom voze. Boh Indra požičia Rámovi svoj bojový voz a on zvíťazí.

   Ráma nevie, či Síta nezradila manželstvo počas únosu, ale bohovia to dosvedčia, prejde ohňom bez ujmy. Bohovia vrátia život padlým opiciam a Ráma a Síta sú spolu. Aj tu sú mladšie dodatky, ktoré boha Višňu stotožňujú s Rámom. Rámájana je strašia a kratšia a menej ornamentálna ako Mahábhárata. Rámájana ukázala cestu ku kávjovej tvorbe.

 

                                                                                                                                                              Minánza

Mimánza

 

     V preklade zbožné myslenie.  Škola je nazvaná aj púrvamimánsa /čistá mimánza/. Zmyslom je pochopiť, ako rozumieme Védam a ako podľa nich žiť. Púrvamimánza je ateistický ritualizmus. V mimánze začala chýbať viera v živých bohov, no ostala viera v účelnosť obety. Mimánza je skôr bližšia šamanizmu než náboženstvu. Najstarší dochovaný text je Mimánsasútra. Pripisovaná je Džaiminimu, ten nie je historicky doložený. Vznikla 2 storočia hore alebo dole okolo prelomu letopočtu. Najvýznamnejší bol komentár Vrtti, ale z neho sa zachovali iba zlomky. Najvýznamnejší predstavitelia sú Prabhakára a Kumárila. Nevie sa kto bol učiteľom koho. Obaja pôsobili v VII. storočí n.l..

   Ontologickým predpokladom je presvedčenie o reálnej existencii objektívnej skutočnosti. Védy podľa mimánsy jestvujú večne a sú najvyššou ontologickou kategóriou. Jestvuje objektívny a na vedomí nezávislý svet z množstva atómov. Svet nebol nikdy a nikým stvorený a nepodlieha periodickému ani nijakému zániku. Jestvuje nekonečný počet duší, Védy sú duchovne reálne a aj akumulovaná sila karmy /neviditeľná moc/.

   Text Véd je nestvorený, ani bohmi ani ľuďmi. Sú bez autora a preto sú neomylné. Tí ktorí to napísali iba vnútorným zrakom uzreli text, ale ho nevymysleli. Večnosť Véd súvisí s večnosťou slov. Slová ich význam a vzťahy medzi nimi sú večné, všadeprítomné v univerze a ich nositeľom je všadeprítomný tón. Zvuk i písomná podoba slov je len akcidentom, sekundárnym významom. Zvuk nie je podstatný, ale pri jeho počutí sa nám vybaví večný zvuk a my vidíme slová z večného zvuku. Zvuková podoba slova a podoba vo večnom zvuku nie je to isté ako písaná a hovorená podoba slova. Médiom, ktoré prenáša večný zvuk do ľudského zvuku je vzduch. Vzťah medzi slovom a jeho významom je prirodzený, nutný a nemenný. Jazyk takto nie je vytvorený a tak je filológia prírodná veda. Vo Védach jestvuje večný a nemeniteľný poriadok. Konečným cieľom všetkej náuky Véd je praktické jednanie. Konanie podľa Véd prináša šťastie i odmenu tu i v posmrtnom živote. Dobré konanie podľa našich predstáv nie je záslužné, iba podľa Véd.

   Na mimánse sú najdôležitejšie rady o obetných rítoch. Obetníci sú skutočnými pánmi nad svetom a všetko závisí na ich práci. Kňazi- obetníci nepotrebujú boha- kto pozná obeť, pozná všetko. Obete sú platné vďaka jestvovaniu mágie. Ako je však možné, že obete fungujú aj do budúcna a nemajú iba charakter okamžikovosti.

   Jestvuje totiž „neviditeľná moc“- apúrva. Ona tvorí spojovací článok medzi obradmi a tým, na čo majú pôsobiť. Apúrva trvá tak dlho, kým sa dostaví jej účinok. Ona je potrebná i k prenosu karmy- usadzuje sa v duši a pôsobí na jej osudy. Po dostavení sa účinku je neviditeľná moc vyčerpaná a zaniká. Mimánsa vymýšľa rozličné dôkazy nejestvovania boha. Svet jestvuje sám, bez boha a vôbec mu takáto bytosť nie je treba. Oslobodenie duše je stav bez vedomia /Prabhakára/ alebo vedomie v nevedomí- potenciálne vedomie /Kumárila/.

   Zaujímavá je mimánsová gnozeológia. Základne platné je prvotné poznanie. Ak niečo prvotne poznám, netreba to už nijako overovať, lebo svet je reálny. „Všetky poznatky ako poznatky sú platné, ich neplatnosť je daná vtedy, ak sa nezhodujú reálnou podstatou svojich objektov.“ /Kumárila/. Nijaký iluzionizmus, omyl je niečím abnormálnym. Poznanie je sebaosvetľujúce, poznanie samo /podľa Prabhakáru, Kumárila to má zložitejšie/. Poznávané, poznávajúce je závislé od poznania, samo poznanie osvetľuje. Jógové poznanie je iba autosugescia- hovorí Kumárila. Duša sa nedotýka priamo predmetu poznania, ale to sprostredkuje manas /vnútorný pozorovací orgán/ cez zmysly. Teória omylu- omyl je len nedokonalé poznanie, je to čiastočná pravda. Ak niekto čosi vyhlási za ilúziu, chýba mu vnem faktického rozdielu medzi dvoma neúplnými poznatkami. Jeden z nich je normálny vnem a druhý spomienka a rozdiel si neuvedomujeme, napr. lano v tme považujeme za hada. Ide tu o chybné vnímanie, ale nie o ilúziu. Nepresnosť je opravená praxou. V logike používa mimánsa sylogizmus, ale má 3 členy- ako Aristoteles nie ako njája 5.

 

                                                                                                                                                  Sánkhja a jóga

 Ástika.

 

   Filozofické systémy uznávajúce Védy ako autoritu voláme ástika alebo klasické systémy. Neklasické systémy neuznávajúce Védy voláme nástika.

 

                                                           Sánkhja

 

 

   Jeden z najstarších systémov je sánkhja. Znamená to číslo. Sánkhja je ateistický dualizmus. V európskej filozofii to nemá obdobu. Na začiatku stojí stará upanišádová koncepcia átmanu. Átman je večný a nepremenný, stále ten istý. Je to átman bez atribútov, úplne čistá prapodstata ja. Nemá ani schopnosť vlastného tvorenia, pôsobenia či pohybu. Je to hranica abstrakcie psychična. Je to vedomie v stave hlbokého nevedomia, lebo bdelé vedomie by menilo svoj obsah.

   Na jednej strane jestvuje nemenný átman. No na druhej strane existuje samopohybujúci sa svet, rovnako reálny ako átman. Reálna je aj duša aj svet. Jedna z prvých sánkhjových myšlienok je zachytená v pozdejšej filozofickej vsuvke do Mahábháraty, v Mokšadharme. Hore sídli duša. Táto je neschopná pohybu a pod ňou je ostatný svet. Potom sa to rozvinulo ďalej.

   Nevie sa, čo jestvoval zakladateľ o ktorom hovorí tradícia, Kapila. Najstarší text je od Išvarakrišnu. Jeho dielo Sánkhjakárika môžeme pokladať za klasickú verziu indickej filozofie. Na jednej strane stojí duša zvaná puruša /osoba, človek/. Vedľa stojí prahmota, prakrti. Existencia bohov je poprená, jednak pretože jestvuje zlo vo svete a aj preto, že ak by boh bol dokonalý, prečo by tvoril svet a ak bol nedokonalý, tak to už nebol boh. Jestvuje pluralita duší, pluralita átmanov. Ako sa ontologicky majú k sebe množstvo, až nekonečné množstvo átmanov v najvyššej abstrakcii sa nevie. Prakrti je jemná látka nevnímateľná zmyslami. Prakrti sa delí na tri guny: sattva, radžas, tamas- dobro, vášeň, temnota. Sattva sa prejavuje ako svetlo a ľahkosť a v človeku ako radosť, radžas ako vzduch, pohyb a v človeku bolesť, tamas je tiaž, zábrana a v človeku tuposť.

   Vo východiskovom stave sú tri guny v poriadku, sú v rovnovážnom stave. No prakrti sa otrasie a začne sa rozvíjať svet. Pôvodná sánkhja hovorí že sa otrasie len tak, bez dôvodu. Rovnováha gún je porušená a začne boj medzi troma gunami. Vo všetkom existujúcom sú guny v nerovnováhe a boji, všade sa stav vecí mení, chvíľu má väčšinu tá, chvíľu iná guna. Prakrti sa v stave rovnováhy, keď sa nič nedeje nazýva nerozvinutá. Po otrasení nastáva istá vesmírna evolúcia. Z upanišád vieme o priorite vedomia, bráhma ako všejednotiaci duchovný princíp všetkého. Z vedomia začína aktivita. Malo to korene v skúsenostiach z meditácií, kde sa v tranze dostávali k vedomiu ako aktivite. Prvé z prakrti povstáva po otrasení poznanie /buddhi/, je najvyššie, z neho povstáva vedomie ja /ahamkára/. Z toho vzniká myslenie, desať zmyslových orgánov- 5 orgánov a funkcie. Vzniká 5 živlov, éter, vietor, žhavosť, voda a zem.

 Jedna zo škôl sánkhje chcela rozmnožiť i prakrti pri átmanoch na nekonečný počet. No to by už bolo vytvorenie paralelných svetov.

   Poznanie /buddhi/ je v najlepšom kontakte s purušou- átmanom. No vedomie ja /ahamkára/ samo robí klamlivý dojem, že ono je tá duša, ten átman, ale to tak nie je, puruša je átman a ahamkára- poznanie ja je klamlivý dojem. No prakrti má za úlohu slúžiť dušiam. Bezduchá hmota musí byť ovládaná, musí jestvovať nejaký pozorovateľ hmoty- prakrti, to čo je zložené z gún musí mať protiklad v niečom nezloženom – átmane a ak by duša nejestvovala, protirečilo by to Védam! A ástika ich musí uznávať. Hmota je slepec, ktorý nesie chromého! Prakrti cez ahámkáru- vedomie seba klame átman, ktorý je neschopný pohybu i poznávania, átman je pasívny, totálna psychologická abstrakcia. Nositeľom karmy je jemné astrálne telo, toto jemné astrálne telo sa sťahuje do hrubých tiel, ale to sa tá karma puruši netýka. Jediná úloha duše, keďže duša je svetlo je osvietiť v hmote tú najvyššiu časť, poznanie, aby zistilo to poznanie, že človek nie je hmota. Akože duša- časť vedomia seba- džíva dostane od átmanu zásah akoby magnetom, lebo priamo sa nemôže aktivizovať, nech sa preberie a vedomie seba- ahámkára pošle ako zrkadlom odraz lúču duši- átmanu- puruši bolesť. A takto si átman iba uvedomí cez bolesť, že tam je nejaká prakrti a že tá ju zavádza že ahámkára- uvedomenie seba je pravé ja, ale nie je to pravda, je to klam, treba to spoznať a o to ide. Potom sa duša oslobodí a prestane kolobeh prevteľovaní astrálneho tela. Táto filozofia je poriadne komplikovaná, zamotaná a navyše aj nedomyslená.

 

                                                       Jóga

 

   V podstate je to škola veľmi podobná sánkhji, z nej aj vychádza. Úlohou je dosiahnuť oslobodenie. Buddhi- poznanie je tu nazvané veľké ja /máhátman/. Je to púhe bytie, nie je napojené na psychiku, je to východisko všetkého ostatného. Z tohto máhátmánu povstáva vedomie ja- ahámkára a takisto 5 živlov. Vnímanie má poskytovať duši- átmanu myslenie /manas/. Všetky psychické orgány sú nekonečne veľké, nejestvuje teda nijaké jemnohmotné telo. Ako hovorí Jógasútra: „Tak môže jogín ovládnuť všetko, od najmenšieho atómu až po najväčšiu veličinu.“ Tu má veľký význam karma spojená so skutkami. Kým v sánkhji karma nie je so skutkami spojená, ale iba s omylom, tu je karma bytostne spojená so skutkami a od toho závisí aj proces prevteľovania.

   Veci sa menia podľa svojich vlastností. Komentátor Jógasútry Vjása ide ďalej a hovorí. Veci sa menia podľa vlastností, vlastnosti podľa znakov a ešte podľa stavov. Všetok tento trojitý proces sa deje naraz a diskrétne, ako v kvantovej fyzike.

   Nositeľom psychického stavu je duch /čitta/. Všetky psychické stavy sú iba jeho vlastnosti. Všetky trvajú iba okamih, vznikajú a hneď zanikajú, ale na ne sa nabaľujú ďalšie stavy. No v nekonečnom psychickom orgáne to zanecháva trvalý pamäťový dojem. Všetky stavy, ktoré nie sú prítomné v danom okamihu aj tak jestvujú. Sú iba na inom stupni bytia a môžu kedykoľvek vystúpiť na povrch, napr. ako skryté vášne. Dojmy z celého života sa po úmrtí spoja a vyvolajú nové vtelenie.

   Treba sa zbaviť 5 poškvrnení. Sú to nevedenie, vedomie ja, žiadostivosť, nenávisť, túha po živote. Ak sa to stane, rozpustí sa čitta /duch/ v prakrti a viac nevzíde. Vedie k tomu jóga, osemčlenná cesta. Sú to: zdržanlivosť, kázeň, cvičenie k zaujatiu polohy tela, kontrola dychu, zadržanie zmyslov, pozornosť, meditácia, koncentrácia. Okrem osemčlennej cesty jestvuje aj tzv. potlačovacia jóga. Tá je ťažšia, musí byť potlačených päť činností ducha: správne poznanie, omyl, predstava, spánok a pamäť. Potlačujú sa tam všetky životné funkcie, je to tvrdo asketická cesta. Aj tu sa prejavuje indická fascinácia popieraním života.

   Pozdná jóga zavádza pojem boh /Išvara/. Boh je duša, ktorá je oslobodená od večnosti, teda od nepamäti. Spája sa iba s najvyššou formou hmoty, aby sa do nej vtelila. Jogín ho má vzývať hovorením slabiky óm a meditovaním o bohu. Potom sa ľahšie prekonávajú prekážky. Je to dodané pozdejšie a pôsobí to zbytočne.

 

                                                                                                                                                         Upanišády

 Upanišády a védska kultúra

 

      V časovom odstupe nasledovali po brahmanách akési dodatky ku nim. Boli to ďalšie komentárové texty, ktoré nasledovali asi storočie až dve po brahmanách. Tieto dodatky zahŕňali ezoterický materiál, vysvetľujú skrytý zmysel slov a rítov. Niektoré z nich boli nazvané áranjaky a niektoré upanišády. Áranjaky sú lesné texty, ktoré by sa mali prednášať iba vyspelejším poslucháčom v pustatinách mimo dedín. Iným častiam sa začalo hovoriť upanišády. Rozdiel medzi nimi nie je úplne jasný, prof. Zbavitel ho vidí v tom, že upanišády sú o niečo mladšie než áranjaky a v upanišádach majú oproti áranjakom centrálnejšiu pozíciu témy z kozmológie a metafyziky. Upanišády sú najmladšou zložkou véd. Za staré, autentické upanišády je považovaných 13 upanišád. Sú rozvinutím myšlienok z mantier, najnovšie výskumy ukazujú že upanišády iba rozvíjajú staršie myšlienky a veľmi sa od nich neodlišujú. Ich zásluha je okrem iného vypracovanie filozofickej terminológie. Samotné nie sú nejakým uceleným filozofickým systémom, ale skorej bohatým zdrojom podnetov na ďalšiu filozofickú prácu. Sú skôr heterogénne a mnohí filozofi v nich objavujú rozličné, často dosť protichodné tvrdenia. Obsahujú nové názory, ktorých pôvod nepoznáme.

   Najpodstatnejšou otázkou je, čo je vlastná podstata človeka. Životný dych- prána je na niektorých miestach stotožnený s átmanom- vlastným ja človeka. V nadväzovaní na isté miesta z Rigvédy ho niekde nazývajú aj puruša, t. j. osobnosť. Najzákladnejším učením je stotožnenie skrytej podstaty všetkej skutočnosti s najvnútornejšou podstatou ľudskej osobnosti. Aham brahma asmi. Ja som brahma. Brahma je základ a zachovávateľ vesmíru. Brahma je uchopiteľný iba na meditatívnej úrovni, iba meditujúci mudrc dokáže v mystickom zanietení vyhlásiť- aham brahma asmi. Znamená to, že podstatou ja je brahma, človek ako  entita rovnakej podstaty, ktorá neumiera s telom ale je rovnako nesmrteľná ako základ světa brahma.V tomto zmysle uvádzajú upanišády analógiu átman a prána- životný dych. Hovoria, že bdiace vedomie je najnižšou formou vedomia. Ak cvičíme, dokážeme si v snoch vytvárať vlastné svety a ovládame snívanie. Ak v sne splynieme s brahmom, je to vysoké vedomie, ale najvyššie je cvičením dosiahnuté splynutie s brahmom za bdenia. Átman je obalený piatimi zložkami osobnosti, najnižšia je hmotné telo.

   Pôvodná védska filozofia je založená na polyteistickom náboženstve. Bohovia sú hlavne zosobnením prírodných síl, majú podobné vlastnosti ako ľudia. Najstarším párom sú matka Zem a otec Nebo. Nad kozmickým poriadkom bdie boh Varunah. Snko- Surjah je tiež samostatným bohom. Takisto aj Višnu je vykladaný ako slnečný boh. Indra, pán sily a blesku je vzývaný vo védach veľmi často. Boh vetra, boh dažďa sú ďalšie indické božstvá. Védske náboženstvo nemá kanonizovanú teológiu, raz velebia jedného najvyššieho boha, potom iného, bohovia a ich kompetencie sa dosť prepletajú. Stvorenie sveta- rôzne predstavy, aj o zlatom plode, z ktorého všetko vzniklo.

    Z hľadiska teológie je podnetným zistenie, že upanišády prinášajú do védskeho systému monoteizmus. Hovoria, že za množstvom védskych bohov je niečo, nejaký najvyšší boh, jediná najvyššia bytosť. Posmrtný život je vnímaný inak. Kým dovtedy jestvuje nejaké to nebo a peklo, upanišády prinášajú názor o stále nových telesných schránkach znovuzrodenia, kolobeh /sánsára/. Zákon karmy je neúprosný- tu nepomôže ani obeť. Existencia átmanu nekončí smrťou, ale jedinec stále prechádza v nových telesných schránkach kolobehom /sansára/, dokiaľ sa átman z kolobehu nevymaní. Nie je to náhodný proces, ale je to riadené zákonom karmy, odplaty za dobré a zlé skutky ktoré urobil v živote. 

   Najdôležitejšia bola pôvodne obeť. Aj bohovia obetujú, aby dosiahli svoje. Často sa opakuje v brahmanách: Kto pozná obeť, pozná všetko. No názor v upanišádach je dosť odlišný. Áno, obete sú dôležité, ale až druhotne a dôležitejšie je hľadať odpovede na najzávažnejšie otázky- o usporiadaní světa a o mieste človeka v ňom. Ako hovorí Mundakópanišad, nižšie vedenie je poznanie mantier Véd, gramatika, rituál a etymológia, vyššie vedenie je to, čo dospieva k nehynúcemu. To nehynúce nazývajú brahma, átman, tat /to/, či dokonca puruša /človek/.

   Veľmi významné sú vo filozofii upanišád etymologické záležitosti. Dokonca aj zvuky majú význam, pričom najvýznamnejší je zvuk óm. Toto umožňuje prístup k brahma ako realite sveta.

   Formy indického filozofického písomníctva: sútra- čo najstručnejšie vyjadrené základné myšlienky učenia. Dáva sa do stručnej podoby preto, aby sa to dalo čo najjednoduchšie naučiť naspamäť. Indovia majú geniálne pamäte a tak je to úplne bežná praktika. Hovorí sa, že ak sa autorovi podarí skrátiť sútru o jednu slabiku, teší sa ako otec z narodenia syna. Šástra- znamená komentár k nejakej sútre, napr. Arthašástra. Šástra vykladá sútru. Samgráha je zbierka, v našom prípade zbierka niekoľkých filozofických pojednaní.

   Vznikli dokonca pomocné védske vedy. /védangy/ Sú to védska fonetika, náuka o prozódii, gramatika, etymológia, džjótíšá- stanovenie doby pre obete cez hviezdy, veda o rituále- akási védska liturgika. Brahma je najvyššou skutočnosťou, už v Atarvavéde. Rysuje sa tu názor o zložitej sústave sfér bytia, obsahuje nižšie, pozemské a vyššie svety.

 

 

                                                                                                                                                         Védanta

Védanta

 

      Védanta znamená koniec véd, chce sa tým povedať že tento filozofický smer sa opiera o upanišády ako najfilozofickejšie texty Véd. Upanišád je dokopy 108. Jadrom védantickej filozofie je advaita- védanta. Znamená to nedvojitosť. Jej zakladateľ je Gaudapáda. Jestvuje jedine brahma, čo je átman. Nič iného nejestvuje. Jediné čo jestvuje je átman, čisté vedomie. Tento číry subjekt má sebaosvetľujúcu povahu. Má v sebe máju- klam a silou svojej máje imaginuje sám v sebe. Celý vesmír je imagináciou číreho subjektu. Všetky vonkajšie objekty, všetko delenie na dvojitosť /subjekt- objekt/ je iba manifestácia číreho subjektu. Tento číry subjekt nie je individuálnym subjektom, ale ontologickým, je to brahma. Ani nič vonkajšieho, ani individuálne duše nie sú reálne. Neexistujú v mnohosti. Nie je mnohosť ani rozlíšenosť, jedine číre ja. Každá individuálna duša je číre ja v plnom rozsahu. Ak je to tak, je nemožné aby bola akákoľvek zmena. Nič nikde nepovstalo, nič nevzniklo. Nič sa nemení a nič nezaniká, nič sa nedeje, nejestvuje nijaké prevteľovanie. Nie je teda ani nijaká uväznenosť duše, ani cesta k vyslobodeniu ani vyslobodenie samo nie je. Duša je od počiatku oslobodená, číra, sebaosvetľujúca a spasená. Jediná pravda je len nedvojitosť.

   Nezrodené nemôže povstať. Z nesmrteľného nemôže vzniknúť nič smrteľného, z toho čo nezaniká nemôže vznikať zanikajúce. Svet nemohol byť nemohol byť teda nijako stvorený, ani silou máje. Svet nie je nič stojace v rozlíšenosti od absolútneho subjektu. Mája je schopnosť imaginácie absolútneho subjektu. Nejaké stvorenie pre zábavu boha alebo hru boha védanta odmieta. Najvyššie súcno predsa nemôže chcieť nejakú zábavu, ani nemôže nič stvoriť. Boh sa teda neexpanduje vo svete a svet nie je nijakou božou vôľou. Iba obmedzenému intelektu sa zdá, že svet povstáva z boha. V skutočnosti sa v minulosti, prítomnosti a budúcnosti nedeje nič. Svet, pokiaľ by jestvoval by sa nachádzal medzi dvoma ničotami- minulosťou a budúcnosťou- a takisto by bol len ničotou. Všetky dharmy sú ukľudnené svojou prirodzenosťou, sú od večnosti nezrodené, ponorené do absolútna, nie sú ničím iným než samým brahma. Z najvyššieho hľadiska nemožno brahmu-átman nazývať ani nezrodeným, je to proste pre náš intelekt nepopísateľné. Ak potrebujeme o tom hovoriť, najlepšie je negatívne /apofatické/ vymedzenie. Intelekt vníma len štvoro stavov: je, nie je, je aj nie je, ani je ani nie je, no tých stavov je viac. Múdry človek tak odhliada od intelektu, že neuznáva ani rozdiel medzi dvojitosťou a nedvojitosťou. Oboje je dohromady jedno a identické. Subjekt, stály átman jestvuje ako stály svedok.

   Duša a svet je brahma = átman. Ak si niekto myslí, že duša a svet sú niečím iným, to je iba zdanie, klam. Rozdeľovanie je len plodom klamného intelektu. Absolútny subjekt nepozná myslenie v našom zmysle slova. Je to iba sebaosvetľovanie. Najvyššie súcno a vedomie sú identické. Naše vnímanie absolútneho átmanu v podobe rozlíšenosti je závislé práve na nedvojitosti átmanu a brahmy. V takom prípade odpadá aj kauzalita- príčinnosť. Kauzalita je iba pomocnou konštrukciou nášho rozumu, v skutočnosti nejestvuje. Už Gaudapáda vie, že svet je neskutočný, je nepopísateľný ani ako jestvujúci ani ako nejestvujúci.

   Absolútny subjekt sa manifestuje v troch formách; ako všetko, ako svetelné a ako inteligentné. Tomu odpovedajú stav bdenia, stav snenia a stav bezsenného spánku. Ale absolútno presahuje tieto stavy, je niečo štvrté. Nazýva sa túrija, ale aj Déva alebo Išvara /pán/. Je to sebaosvetľujúce vedomie, ktoré vidí všetko, bezo zmeny, všade preniká.

   V pravej skutočnosti nie je nijaká hierarchia, nijaké hypostázy. Všetko je ontologicky v jednej rovine. Átman poznáva iba sám seba. Mája je silou átmanu zrkadliť sa v mnohosti. Takto sa skrýva nedvojitý átman pred človekom. Etika je tu úplne bizarná, a odporcovia si z védantovej etiky robili srandu. Neskutočná duša sa usiluje vymaniť z neskutočných pút v neskutočnom svete. Dá sa hovoriť o iluzionizme. Jestvuje len jediný absolútny subjekt a všetko vnútri je iba zdanie. Gaudapádovým žiakom bol Góvinda a jeho žiakom bol Šánkara, považovaný za jedného z najväčších indických filozofov.

 

                                                                                                                                                            Džinizmus

 

Džinizmus

 

   Džinizmus je špecifický smer, ktorý patrí do nástiky. Jeho zakladateľom bol Vardhamana pozdejšie nazývaný aj Mahavíra. Jeho životopis sa dosť podobá Buddhovi. Džinizmus hovorí o nekonečnom počte nesmrteľných duší. Objavujú sa tu i predpoklady pre vznik atomistického učenia. Nekonečne početné nesmrteľné duše majú veľkosť a tvar tela, v ktorom sídlia a vyznačujú sa neobmedzenou silou a blaženosťou. Na rozdiel od upanišádovej /nástikovej/ koncepcie sú tieto duše aktívne. Tieto neobmedzené potencie duší sú oslabované tým, že sú nútené žiť vo svete. Všetka činnosť- myšlienka reč i skutok dáva do duše prenikať jemnej hmote rozptýlenej v kozme a tej hovoria džinisti karma. Jemná hmota- karma sa v duši usadzuje a púta ju k telu. Tým je určená i podoba jej ďalšieho vtelenia. Pri novom vtelení je novým jednaním stará karma očistená – stará jemná hmota je z duše odstránená, ale nová karma sa dostáva do duše miesto nej. V podstate ide o večný kolobeh a džinisti hovoria, že uniknúť mu môže jedine za dlhú epochu Džina, ktorý prichádza učiť a udržovať náuku. Pripustená je možnosť uniknutia z kolobehu vtelení pri veľmi tvrdej askéze a je to vykladané takto: dobrovoľnou a usilovnou askézou je jemnohmotná karma v duši dovádzaná rýchlo k dozretiu a môže byť odčinená. Potom duša vystúpi k najvyššiemu bodu vesmírneho priestoru a tam zotrvá v stave večnej blaženosti. Nové duše však stále prichádzajú na svet.

   Duša ako taká je úplne duchovná, no všetko ostatné je v univerze hmotné a všetko sa skladá z najmenších a ďalej nedeliteľných látok Nemajú tvar, lebo čo má tvar, to možno ešte ďalej deliť. Sú to beztvaré a teda nepriestorové atómy /žeby náznak monád?/ Atómy opačných vlastností sa spolu spájajú /náznaky dialektiky/ a tak vznikajú akési zhluky vzdialene pripomínajúce molekuly, z nich sa potom vytvárajú živly a všetky veci až po jemnú karmickú hmotu i karmické telo- duša naplnená jemnou látkou. Sama duša mení svoj tvar podľa toho do akej bytosti je vtelená. Mahavíra neučil obvyklému vznikaniu a zanikaniu svetov, ale iba o nepravidelnom zhoršovaní a zlepšovaní sa sveta.

   Kanonické texty sú veľmi rozsiahle, no je ťažké určiť čo je najstaršia vrstva. Mahavíra sa zrejme snažil odvrátiť žiakov od zbytočných metafyzických špekulácií. Pokladal ju za zbytočnú prekážku na ceste askéze a oslobodeniu. U Mahavíru je vševedúcosť iba prípadkom pri prehlbovaní asketických cvičení a ako každá činnosť i poznanie prináša do duše karmu. Na vytváranie karmy je najhoršia aktivita, filozofovať je ďaleko horšie ako mať vášne, vytvára to väčšiu karmu.

   Cesta ku spáse je hlavne tvrdá askéza. Človek cvičí meditácie a zámerne sa trápi bolestivými telesnými pozíciami. Táto časť je spracúvaná veľmi podrobne. Asketické cvičenia sú prvou a poslednou povinnosťou asketického mnícha. Pomáhať blížnym, to tu nemá miesto, no ostáva striktný príkaz nezabíjať nič živé a zákaz ublížiť. Sú rôzne smery, niektorí chodia v bielom, ďalší sú tzv. vzduchom odetí- aby nezabili blchu alebo voš a musia dodržovať bezpečnosť pri kúpaní- aby nič nezabili.

   Džinizmus sa udržal dodnes, má asi milión prívržencov a sú v drvivej väčšine obchodníci- tak sa to zaužívalo v Indii. Väčšinou sú laici, mníšska obec je malá- pre veľmi asketické nariadenia. Džinista bol aj Mohándás Gándhí.

 

                                                                                                                                                    Lókájáta

 Lókájáta

 

   Je to indická materialistická filozofia. Je veľmi stará. Keďže mnohé nematerialistické filozofie sa ňou cítili ohrozené. Je spor či ich označovať za ástiku alebo nástiku. Síce vyšli z brahmanizmu, mnohí ho označujú za klasický smer, no mnohí to i odmietajú. Otázka jeho zaradenia do ástiky nie je jednoznačná.

   Správy o tejto filozofii sa zachovali v spisoch ranných džinistov a v budhistických rozpravách ktoré údajne zapísali ako rozpravy samotného zakladateľa. Materializmus a skepticizmus zachovaný u Buddhu vyzerá veľmi skreslene, aby mal čo najhoršiu povesť. Hovorí sa tam, že ich klientmi boli iba bezcharakterní panovníci, ktorí sa šli utešovať z vrážd rodičov, detí a všetkého ľudu. Môže to byť pravda, ale zrejme je pravda i to, že lókájáta popierala kastovný systém.

   Lókájáta znamená v preklade učenie týkajúce sa tohto sveta. No volajú ich aj čárváka, znamená to tí, ktorí hovoria ľúbezné reči. Popierali existenciu nesmrteľnej duše, záhrobný život a prevteľovanie, karmický zákon o etickej hodnote skutku, taktiež existenciu bohov, zmysel obetí, bohom či predkom. Hovorili, že život je jedine tu. Medzi prvými predstaviteľmi je menovaný Adžitakeša Kambalin. Učil o štyroch živloch, plus priestor z ktorých sa všetko skladá a rozkladá. Nezmieňuje sa o myslení, snáď mohol byť radikálnym senzualistom. Iný bol Pakuda Kaččajána. Mal úplne drastické učenie, podľa ktorého odseknúť hlavu nikomu neuškodí, lebo meč prejde iba prázdnom medzi živlami /uznával ich 7/, z ktorých je všetko zložené- zrejme úvaha na ceste k atomizmu. Púrana Kašjapa vraj bol už úplný amoralista. Údajne bol predstaviteľpm tejto filozofie i kráľ Pájásí, ktorý dokazoval neexistenciu duše drasticky, dal niekoho zaletovať do suda a po jeho smrti zistil že nijaká duša nevyletela. Zaujímaví sú ďalší predstavitelia orientovaní skepticky. Sandžaja Bélatiputta zdôrazňuje úplné nevedenie v metafyzických otázkach.

   Materialistická filozofia trvala i napriek odporu brahmanských kruhov. Niekedy ju zneužívali tým spôsobom, že za jej prívržencov označovali rozličných zločincov. Za takéhoto teoretika despotizmu bol považovaný brahman Čánakja zvaný aj Kautilja, mocný minister na dvore Čandraguptu z rodu Maurjovcov. Bol to proste pragmatik bez akýchkoľvek predsudkov a zábran.

   Lókajátikovia hľadali mýtického tvorcu a našli ho medzi mýtickými štátnikmi. Bol ním radca a učiteľ bohov Brhaspati, alebo radca a učiteľ bohov Ušana. Keďže sa toto učenie málo vyvíjalo, môžeme ukázať lókájátu v úplne vyzretej podobe veľmi ľahko. Na samom začiatku stojí téza: „Zem, oheň, voda, vzduch to sú podstaty. Ich spojenie nazývame telom, zmyslovými orgánmi a predmetmi. Z nich sa vyvíja aj psychika. životné prejavy ako slasť a strach nie sú karmicky podmienené, ale vznikajú náhodne. A pretože nejestvuje nič, čo žije ďalej na onom svete, neexistuje ani žiaden iný svet. Filozofia lókájáta vyzýva k upusteniu od povier o záhrobí, nebi, pekle,. Indický materializmus musel v pozdejšej dobe oponovať buddhizmu, no ani on neuznával dušu a boha a ani obete.

 

                                                                                                                                                               Máhajána

                                                           Máhajána

 

   Samotná máhajána sa líši od hínajány tým, že kým hínajána počíta s trvajúcimi sansárami, ktoré trvajú veľmi dlho a sú mnohopočetné, máhajána sľubuje proste po smrti okamžitú blaženosť a nie ďalšie životy. Názov vlastne znamená veľké vozidlo, čiže pre masy a nie malé vozidlo, iba pre jednotlivcov. Prof. Bondy hovorí, že máhajána vznikla najmä tým faktorom, že ľud proste i v budhizme potreboval religiozitu. Spočiatku, najmä nečlenovia filozofie ju nazývali bódhisattvajána. Máhajána je mladšia a niektoré prvky sa vyskytujú už v niektorých školách hínajány. No máhajána aj tak mimo niektorých škôl iba prehodila dôraz na niektoré body učenia a základné body budhizmu ostali zachované- nejestvovanie osoby boha, nejestvovanie duše, nejestvovanie substancie.

   Religionizácia sa v máhajáne, prejavila v tom, že mnohí buddhovia a bódhisattvovia sú uctievaní analogicky ako kresťanskí svätci. Nie sú pokladaní za bohov, ale ich uctievanie má zo sociologického hľadiska náboženské rysy. Z prísne filozofického hľadiska však osoba boha nejestvuje, hoci buddhovia a bódhisattvovia sú na takej úrovni poznania a osvietenia, ako sám zakladateľ historický Buddha. Sám bódhisattva pomáha ľuďom a obetuje sa pre nich, robí pre nich maximum. Praktický ateizmus budhizmu, ktorý stále ostáva je zabudnutý. Kým v hínajáne je cieľom ďaleká nirvána, ktorá nie je nič iné ako večná smrť, v máhajáne sú skôr cieľom raje a stavy blaženosti, ktoré nastanú hneď po smrti. A vzdialená nirvána, pokiaľ k nej človek dôjde je skôr blaženosť než predstava večnej smrti. Pokleslé formy máhajány sú dokonca preplnené šamanizmom, tantrizmom a dostávajú už skutočne teistický ráz. No toto už nie je oficiálne učenie, ale naozaj úpadkové formy, ktoré intelektuáli nevyznávajú a nerozvíjajú.

   Máhajána čerpá z praddžňapáramitového písomníctva, /pradžňápáramitá- dokonalosť poznania/. Tieto texty majú inú literárnu formu než autentické Buddhove spisy, ale sa za Buddhove spisy vydávajú- sú to také apokryfné spisy Buddhu.

   Máhajána hovorí, že všetko je prázdne, podstata všetkého je prázdnota. Aj keď sú ľudia vedení k spáse, nejestvuje nijaké spasenie a nejestvuje nič, podstata je prázdno a všetko je iba prelud. Tu sa ako veľký filozof máhajány objavuje Nágardžuna. Svoje učenie nazýva stredná cesta, sanskrtsky mádhjamamárga, zostručnene mádhjamika. Je to stredná cesta medzi tými, čo hlásali plné jestvovanie bytia a úplné nebytie morálnych zákonov. Jeho hlavné diela sú Mádhjamikasútra a Mádhjamikašástra. Jeho spisy sú originálne, inšpirované sú pradžňapáramitovými textami.

   Základom všetkého je šúnja, čiže prázdnota. Preto sa táto Nágardžunova filozofia volá aj šúnjaváda. Reálne ontologicky je všetko prázdne, aj dharmy, nie ako hovorí hínajána. A nič nejestvuje ani v zmysle hodnôt, hodnoty nejestvujú. Aj nirvána nie je, proste ontologická prázdnota je dôsledná. Nejestvuje žiadne čosi, čoho by sa mohol človek zachytiť. No zasa nič nie je žiadna ontologická kategória. Ako to teda nakoniec je s tým bytím? Nie je ani bytie a ani nebytie. Ak si zoberieme tri Parmenidove cesty, toto je štvrtá možnosť riešenia. Nejestvuje žiadna ontologická substancia, entity nemajú ontologickú substanciu. Veci sú ontologicky prázdne, nevieme ani axiologicky ani ontologicky o nich nič povedať, pretože sú proste bez určenia. Samotná prázdnota nie taká, že je len ničota, len nebytie. Entity sú proste ontologicky prázdne. Nie je a ani nemôže byť nijaké vznikanie, ako hovorí Nágardžuna „ani zo seba, ani z iného, nie z oboch, ani bez príčiny nikde nikdy nepovstali žiadne veci.“ Rovnako ako Hume vyvracia aj Nágardžuna kauzalitu. Vznikanie nemôže teda jestvovať v metafyzickom zmysle. Keďže každá dharma nepovstala a nemá žiadnu príčinnú nadväznosť, je potom úplne prázdna.

   Nemôže byť súcno, a ani bytie. No keďže párová kategória je nesúcno a nebytie, nemôže byť ani to. To je základná myšlienka Nágardžunovej filozofie.

                                                                                                                                                            Njája

 Njája

 

      Táto indická škola ástiky sa zaoberá predovšetkým logikou. Vyvíjala sa 2000 rokov. Napojila sa na vaišéšikovú filozofiu. Prevzala jej ontológiu. Od 12. st. n. l. vzniká tzv. nová njája a tá sa zaoberá iba logikou. Njája bola prvou logickou školou. Ostatné školy buď jej logiku preberali, alebo si vytvorili vlastnú. Z njáji sa zaužívala indická logická terminológia.

   Njája vznikla tak, že sa zaoberali systémom vedeckých diskusií. Njáju volajú aj vedou o debatách alebo vedou o diskusii. 16 njájových kategórií tvoria: prostriedky poznania, predmety poznania, pochybovanie, zámer, príklad, uznaná pravda, členy sylogizmu, nepriamy dôkaz, vymedzenie pravdy, diskusia, slovný spor, deštruktívna kritika klamné závery, vytáčka, nesprávne námietky, dôvod k pokáraniu. Je to väčšinou o logike a eristike.

   Základný text Njájasútru napísal nejaký Gótama alebo zvaný aj Akšapáda. Starobylý text, ale už vidieť že v dobe jeho vzniku jestvovala Vaišéšikasútra. Samotná Njájasútra sa skladá z piatich kníh, o logickom spôsobe myslenia, o teórii poznania, o dialektike, o psychológii a o cykle znovuzrodenia a vyslobodení z neho. Dielo musí byť staršie než je I. storočie n.l.. Najstarší dochovaný komentár napísal Pakšilasvámín Vatsjájána, asi v 4. storočí n.l.. /Njájasútrabhášja/. Proti tomuto dielu vystúpil budhistický logik Dignána. Veľmi populárne dielo napísal aj Pášupatačárja Bharadvádža, ktorého prezývali Uddjótakara /obšťastňovateľ/, volalo sa Výklad logiky /Njájavárttiká/. Veľmi fundovaný výklad njájovej logiky podáva Váčaspatimišra, dielo sa volá Komentár o závažnosti výkladu logiky /Njájavárttikátátparjatiká/. Najlepšie systematické spracovanie podal Džajanta.

   V 12. storočí vzniká tzv. nová njája /navja njája/. Hlavným predstaviteľom bol Gangéša a v 17. storočí získal dôležité miesto Gadádhara, tzv. knieža indickej scholastiky. Táto scholastická etapa njáje k vývoju logiky neprispela.

   Všetko vedenie svojou vlastnou prirodzenosťou poukazuje na predmety existujúce nezávisle na vedomí. No hovorí že nie všetko vedenie je pravdivé. Ak má byť poznanie platné, musí zodpovedať skutočnosti. Správne poznanie je dosiahnuté štyrma prostriedkami: vnímaním, úsudkom, porovnaním a svedectvom Véd. Njája nezačína od logických konštrukcií, ale analýzou vnímania. Poznáme nedeterminované a determinované vnímanie. Determinované vnímanie je spojené so slovami, napr. červená Karkuľka. Nedeterminované je také, ktoré nemožno spájať s nijakými pojmami, je subtílnejšie, jemnejšie ako determinované a vnímame ho, ale nevieme to vyjadriť slovami. Môžu byť rozdelené v mysli, ale nie v skutočnosti. Falošné poznanie je z pamäti, omylu a hypotetického uvažovania. Poznanie vzniká v duši, ak sa dostane do kontaktu s ne- dušou /niečím iným/. Poznanie nie je samo o sebe ani pravdivé ani nepravdivé, iba v konfrontácii s použitím v praxi. Ak vedie k úspešnej aktivite, je pravdivé, ak k omylu, neúspechu a sklamaniu, nie je pravdivé.

   Njája stojí na stanovisku realizmu. Všeobecné pojmy sú rovnako skutočné ako jednotliviny a sú večné. Jestvujú pred vecami, vo veciach i po veciach. Jednotlivina má aj jednotlivú aj univerzálnu stránku.

   Njája priniesla sylogizmus /anumána/. Je definovaný tak, že je to poznanie, ktoré predpokladá skoršie poznanie. Njájový sylogizmus má 5 častí. Napr.: 1. Na kopci je oheň, 2. pretože je na ňom dym, 3. pretože kde je dym, je tiež oheň, ako v kuchyni. 4. a kopec má taký  dym, 5. teda je na ňom oheň.

   Podobné aristotelovskému sylogizmu, rovnako operuje so širšími a užšími triedami, širšie nazýva njája „plne pokryté“. Indická logika pozná len túto jednu figúru a v nej iba tento jeden modus zodpovedajúci modu Barbara u Aristotela, naň sa dajú previesť všetky mody.

   Príčina je bezpodmienečná, nepremenná, predchádzajúca. Rovnaká príčina má ten istý dôsledok a naopak. Jestvuje 5 náhodných okolností, ktoré môžu byť klamne považované za príčiny ale nie sú nimi.

 

                                                                                                                                               Smery budhizmus

                                                    Smery buddhizmu /hínajána/

   Hínajána znamená to, že Buddha nie je považovaný za čosi iné ako človek a prináša pre človeka možnosť odchodu do nirvány ako pre jednotlivca. Veľmi známym smerom v rámci hínajány je sthaviraváda, ktorá jestvuje dodnes pod názvom théraváda. V rámci nej jestvuje škola Vátsíputríjasammitíja, zvaná aj pudgalaváda ktorú založil Vatsíputra. Hovoria o existencii akejsi tieňovej duše a táto jediná je v tolerantnom buddhizme ostatnými školami považovaná za herézu. Tieňová duša- pudgala nie je ani odlišná a ani totožná s piatimi zložkami osobnosti podľa Buddhu.

   Sama sthaviraváda je najstarším buddhistickým smerom vôbec. O dharmách zastáva tzv. strednú cestu- nedá sa povedať, či jestvujú alebo či nejestvujú. Nirvána má pozitívnejší obsah, je to skôr blaženosť než smrť. Ich prístup je skôr fenomenologický, ako hovoria najmä predstavitelia sthaviravády zo Srí Lanky, nesnažia sa o to postihnúť dharmy ako podstaty, ale ako javy. Snažia sa jednoducho tvrdiť iba to čo povedal Buddha jasne, kde sa nevyjadril zreteľne, názor nemajú a tie oblasti pokladajú za nezodpovedateľné. 

   Ďalším známym hínajánovým smerom je sarvastiváda /sarva asti- všetko je/. Hovorí, že individuálna duša nejestvuje, no napriek tomu hlásajú nesmrteľnosť indivídua. Nie je nijaká večná substancia, ani hmota a ani boh. Všetko čo sa zdá že jestvuje sú iba dharmy. To nie sú vlastnosti, každá dharma je špecifický originál. Za dharmami nestojí nič, ani nijaká hmota. V sarvastiváde je dhariem 75. Každá dharma je len záležitosťou okamihu, vznikne a v ten istý okamih aj zanikne. Vznik a zánik to nie sú dva okamihy ale iba jediný. Základ, z ktorého sa môžu ako-tak odraziť je individuálny prúd vedomia. To bola pre nich primárna danosť. Tento prúd nemá substanciu, je zložený iba z 5 skandh ktoré sa neustále menia- telesnosť, cítenie, vnímanie, karmické podnety, uvedomovanie si. Všetko sú dharmy, ktoré sa spájajú do jedinej spoločnej reality, ktorou je prúd vedomia osobnosti. Dharmy sú závislé na vedomí a aj na zmysloch. Ak je skutočnosť plne daná v individuálnom prúde vedomia, potom je predstavovanie si vonkajšieho sveta iba duplicita skutočnosti, ktorá je zbytočná. Rovnako je zbytočné predstavovať si nejakého boha. Spájanie dhariem tvorí objektívnu realitu individuálneho života. Filozof Vasubandhu pridáva k sarvastiváde teóriu tzv. rúpadhariem. Skladajú sa z atómov. Atómy zmyslov jemne pokrývajú konkrétny telesný orgán a iba atómová vrstva je zmyslovým orgánom. Atómy materiálnych objektov sa skladajú do molekúl. Nemôžu samostatne existovať, najmenší existencie schopný útvar má 8 až 11 atómov. Sú neprestupné, no aj oni sú len dharmy, za nimi nestojí nič a tak sú ontologicky irelevantné. Sarvastiváda hovorí o ontologickom pluralizme, v pluralite dhariem ale aj v pluralite existencie santán- individuálnych prúdov vedomia. Ako je potom možná zhoda vnímania, ako to že individuálne prúdy vedomia vnímajú to isté, pokiaľ každý je svojím vlastným prúdom dhariem? Je to vďaka karme. V dôsledku pôsobenia zákona karmy, veľké triedy bytostí, ktoré majú rovnakú karmu vnímajú svet rovnako. Všetci ľudia tvoria takú množinu a majú rovnaký svet. Jestvuje tu aj svet existujúci mimo individuálneho ja, ale sú to proste druhé prúdy vedomia- prúdy dhariem. Jediné čo jestvuje z vonkajšieho sveta sú iné osobnosti. Nirvána je nebytie, prechod do nejestvovania, má výlučne negatívny obsah.

   Ďalšou hínajánovou školou je sautrántika. Zakladateľ školy je Kumárálata. Ostro odmietali jestvovanie minulých a budúcich dhariem. Jestvuje iba súčasná dharma, ako záblesk ktorý vzniká a v tom momente zaniká. V nich je práve skrytá ontologická energia. Nie je pasívna, ale je tvoriaca. Práve dharmy sú ontologicky jestvujúce.

   Zaujímavým smerom hínajány je máhasanghika, ako súbor škôl, práve tieto školy hínajány sú už krokom k máhajáne . Sú to transcendentalistické školy, prikláňajú sa k poňatiu Buddhu ako nadsvetskej osobnosti, majú viac buddhov a uctievajú ich. Materiálno sa pokúšajú previesť na idealitu myslenia /čitta/. V rámci nej je najvypuklejšou Lókóttaraváda. Podľa nej si Buddha ako vyššia bytosť iba vzal ľudské telo ako nástroj, aby demonštroval ľuďom ideál askétu a učiteľa. Hínajána mala okolo 18 škôl.

 

 

                                                                                                                                                  Vaišéšika

 Vaišéšika

 

   Nevieme povedať presne ako vypadala pôvodná podoba školy. 800 rokov je to tvorba neznámych mysliteľov. Podľa tradície bol prvým predstaviteľom Uluka. Aj keď vaišéšiková filozofia uznáva Védy, vyrastala z iného myšlienkového prúdu ako upanišády. Bol to prúd nesený záujmom o prírodu a svet. Od počiatku počítal s pluralitou duší namiesto upanišádovej predstavy jednej svetovej duše. Vznikla síce v kruhoch ortodoxných brahmanov, ale je invenčným systémom. K celému starému vývoju máme iba Vaišéšikasútru. Je neznámeho dáta a aj keď sa pripisuje Kánadovi, skutočný autor je neznámy. Asi z 2. polovice VI. storočia pochádza známe dielo od Prašastapádu Padárthadharmasamgraha. Nejde iba o komentár k sútre, ale ide o samostatné dielo. Tu ide o klasickú formu filozofie.

   Učenie o kategóriách- padártha sa začalo formovať pred Prašastapádom, no sútra uvádza iba tri kategórie. Učenie o kategóriách je v dnešnej indickej filozofii kritizované. Prašastapáda uznával 6 kategórií: substancia, vlastnosti, pohyb, všeobecnosť, zvláštnosť a inherencia. Substancia je ten podmet, na ktorom jestvujú vlastnosti, úlohou možno to porovnať s Aristotelovým hypokeimenón,. Máme deväť substancií- zem, voda, oheň, vzduch, éter, čas, priestor, duša a manas- psychický orgán duše. Zem voda oheň a vzduch majú atomárnu štruktúru, piatym živlom je éter /akáša/ ale ten sa neskladá z atómov. Duša je nemateriálna, čas a priestor jestvujú objektívne. Éter, čas, priestor a duša sú všadeprenikajúce.

   Druhou kategóriou sú vlastnosti. Sú objektívne, nezávislé od substancie, no nemôžu jestvovať bez nich. Sú statickým rysom substancií. Prašastapáda ich pozná 24. Poznáme 5 druhov pohybu: hore, dole, stiahnutie, expanzia a lokálny pohyb. Všeobecnosť, to je niečo ako idei, skôr univerzálie- konskosť, loptovitosť etc.. Zvláštnosť umožňuje vnímať rozličnosť vecí, ako sú rozličné, iné. Vďaka tomu je rozmanitosť indivíduí.

   Inherencia- veľmi dôležitá kategória. Je to vzťah medzi vecami, ako niečo v niečom, podradenosť a nadradenosť z hľadiska byť v niečom. Ide o vzťahy časť a celok, vlastnosť a substancia, zvláštnosť a všeobecnosť. Musíme rozlišovať medzi inherenciou a prostým spojením. Plátno inheruje vláknu ale járok ožratému ktorý v ňom leží nie.

   Pred Prašastapádom chcel Čandramati pridať iné štyri kategórie, ale neujalo sa to. Po Prašastapádovi pridali siedmu kategóriu- nebytie. Má štyri prípady- predchádzajúca, nasledujúca, vzájomná a absolútna neexistencia.

   Atómy sú nedeliteľné, nedeliteľné, nevnímateľne malé, večné, bez vlastného pohybu, jestvujú separovane, do pohybu ich uvádza karma. Atómy zeme, vody ohňa a vzduchu majú svoje špecifické vlastnosti. Vzduchu prináleží dotyk, ohňu dotyk a forma, vode dotyk, forma a chuť, zemi dotyk, forma, chuť a pach. A tak zmyslové orgány korešpondujú svojím zložením so živlami. Hmat je zo vzduchu, chuť z vody, čuch zo zeme, zrak z ohňa a sluch z éteru. Jestvujú duše, v nekonečnom počte. Všetko myslenie sa odohráva priamo v duši. Manas je nástrojom duše. Vnútorný zmysel, on je vždy v styku s jedným zmyslom a robí tak do duše záznamy, presne ako film.

   Atómy sa pod vplyvom karmy pohybujú a tvoria agregáty. Pohyb je vyvolávaný nárazom, teleso dostane impetus /véga/, a toto si udržuje po celú dobu pohybu. Rozpracovali na základe impetu /véga/ i učenie o akcii a reakcii.

   Vaišéšika chápe karmu nielen ako etický princíp, ale priamo ako kozmickú silu. Aj keď vznikla akumuláciou skutkov všetkých živých bytostí, hýbe svetom. Karmu volá vaišéšika Neviditeľné. No pohyb duše zabezpečuje čosi iné- vôľa, duša má vôľu- úsilie. Keďže má vôľu, vôľa nie je vlastnosť duše a duša sa zaobíde bez vlastností- na rozdiel od ostatných substancií a tak je niečím nad nimi, bez vedomia a niečo ako átman. Nemá vedomie a vo vyslobodení trvá v stave mŕtveho kameňa. Samotné poznanie má rovnakú úlohu ako fakticky skoro všade v indickej filozofii, poznanie je cestou k zbaveniu utrpenia. Pravdivé poznanie zabezpečujú vnem, záver, pamäť a intuícia.

 

                                                                                                                                                     Védy

Védy – mantry a brahmany

 

   Poznáme štyri védy: Rigvéda- véda o veršoch, Samavéda- véda o piesňach, Jadžurvéda- véda o obetných formulách, Atharvavéda- véda o magických formulách. Každý z brahmanov ktorí konali obety mal jednu z véd vedieť spamäti, ten ktorý dozeral musel ovládať všetko. Nesmela sa stať chyba, pretože by obeť nebola platná. Postupne jazyk zastarával, no nemenilo sa to a museli ovládať presne na slabiku obrovské množstvo nezrozumiteľných textov.   Základom, nosnou časťou Véd sú mantry, základné hymny a modlitby. Charakterizujeme si jednotlivé Védy z hľadiska ich základnej zložky, mantier ktoré obsahujú. Najstaršia je Rigvéda a považuje sa za veľmi dôležitú. Obsahuje 1028 básní. Hoci jej pôvodne bolo viacero verzií, dochovala sa jedna v podaní školy Šakálovcov. Jadžurvéda sa zachovala v piatich verziách, sú medzi nimi pomerne značné rozdiely, spoločnou témou sú obete sómy a obete pri splne mesiaca, ako aj ďalšie obete /obetovanie dobytka, obeť pri inaugurácii kráľa/. Jednotlivé verzie Jadžurvédy sa delia na Čiernu Jadžurvédu a Bielu Jadžurvédu, pričom Čierna Jadžurvéda obsahuje aj prozaické texty vysvetľujúce význam rituálnych úkonov, čo Biela Jadžurvéda nemá. Samavéda je v podstate védou o melódiách a je v nej iba niekoľko desiatok originálnych textov /76/, zvyšok je z Rigvédy, hoci má dokopy 1549 sloh. Je to príručka pre speváka obetných hymien. Zachovali sa 3 verzie s malými rozdielmi. Obsahuje pokyny k vytváraniu melódií a takisto aj vlastné melódie /podobne našim solmizačným slabikám/. Najmladšia, ale rozsiahla a dôležitá je Atharvavéda, ktorá odráža tiež starú védsku tradíciu.

   Každá z Véd musí obsahovať mantry- modlitby samotné, brahmany- komentáre k modlitbám, áranjaky- meditatívne texty lesných pustovníkov, záznamy rozjímaní a upanišády- filozofické texty v pravom zmysle slova. K samotným mantrám ako druhá zložka Véd vznikli brahmany, komentáre k mantrám. Vysvetľujú mytológiu, vzťah mýtu a rituálu, komentujú symboliku mantier. Mnohokrát ide o etymologické vysvetľovanie, založené na výklade pôvodu slov. Veľká pozornosť sa venuje aj rôznym mýtom, napr. ako Indra zabil Namučiho, lebo mu sľúbil, že na neho nezaútočí ani vo dne, ani v noci a nepoužije ani mokrú, ani suchú zbraň. Tak mu na úsvite zrazil hlavu vodnou penou.

   Samotné brahmany už obsahujú aj nejaké filozofické pasáže. Sú to napr. úvahy o podstate súcna a nesúcna, o počiatkoch sveta. V tomto vyniká hlavne Šatapatabrahmana, ktorá hovorí, že na začiatku sveta nebolo ani súcno a ani nesúcno. Taittiríjabrahmana hovorí zas, že na počiatku bolo nesúcno a svet vznikol z askézy, najprv askézou vzniklo myslenie, a potom iné elementy ako dym, svetlo, oheň. Vysvetľuje sa aj pojem brahma, duchovný vesmírny princíp, chápaný ako najvyšší vesmírny princíp. Taittiríjabrahmana hovorí, že brahma splodilo bohov a vzniklo na východe. Podľa Šatapatabrahmany jestvuje brahma samo od seba a koná askézu. Podobne sa špekuluje o individuálnom duchovnom princípe, o átmane. Bohovia a démoni vraj pochádzali od Prádžapátiho boli pôvodne smrteľní, lebo boli bez átmanu. Átman dávajú do súvislosti s dychom a rečou, hovoria že átman vznikol z myslenia a dych je jeho telom. Dokonca sa hovorí, že reč bola to druhé čo jestvovalo vo svete. Pradžápati, pôvodná prabytosť otehotnela pomocou myslenia s rečou a porodila najprv 8 bohov, potom 12 Áditjov a nakoniec všetkých bohov.

   Rigvéda obsahuje dve brahmany, Aitaréjabrahmana- venuje sa sómovým obetiam a mladšia Kaušítakibrahmana, ktorá sa venuje tiež rôznym obetiam. Samavéda obsahuje dve brahmany. Veľmi stará je Paňčavimšabrahmana, opisuje rôzne rituály, a o niečo mladšia je Džaiminíjabrahmana, ktorá vysvetľuje mýtický pôvod niektorých metrických rozmerov a rituálnych pojmov, opisuje dišputu bohov a démonov. Atharvavéda obsahuje Gópathabrahmanu, pojednáva o magických formulách a obetiach. Biela Jadžurvéda má Šatapathabrahmanu, okrem obetných tém obsahuje i filozofické myšlienky. S Čiernou Jadžurvédou je spojená Taittiríjabrahmana. Tiež obsahuje aj filozofické témy a je akoby pokračovaním príslušnej zbierky mantier a próz.