Scholastická filozofia
Albertus Magnus & Tomáš Akvinský
Albertus Magnus je učiteľom Akvinského. Mal obrovské encyklopedické vedomosti a volali ho doctor universalis. Jasne rozlišoval medzi otázkami rozumu, ktoré sa dajú zodpovedať len čistým rozumom a medzi otázkami viery, ktoré sa dajú rozlišovať iba zjavením. Na otázku večnosti sveta nie je možné zodpovedať skrze prirodzený rozum, ale viera nám dáva odpoveď. Všetko je zapríčinené Bohom ako najvyššou pravdou. Individuálne duše sú nesmrteľné. V etike hovorí o slobodnej vôli a zdôrazňuje úlohu svedomia. Veľmi sa zaoberal prírodnými vedami a patrí medzi najväčších prírodovedcov svojej doby.
Tomáš Akvinský bol na svoju dobu neskutočne vzdelaný. Vari najvýznamnejšia je jeho ontológia, podáva ju v diele De ente et essentia /O súcne a bytí/. Zmyslovo vnímateľné súcno /ens/ je mnohé. Rovnako ako u Aristotela sa v súcne ukazuje rozdiel medzi možnosťou a skutočnosťou. Neopracovaný kameň je možnosťou sochou, no skutočnosťou len skala. Ak sa konkrétne súcno premieňa, mení, podľa čoho je jednotné? Je to podľa formy, causa formalis. To neurčité, čo forma určuje je látka /causa materialis/. Látka je principium individuationis u Akvinského ako u Aristotela. Každé súcno je látka plus forma. Látka a forma spolu sú bytnosťou, essentia alebo quidittas, čosť. Je to čo vec je. Lepšie je užívať latinský tvar quidittas a essentia, je to presnejšie než preklad. Okrem essentie- quidittas jestvuje aj bytie- esse. Môžeme myslieť len látku a formu. Je to quidittas a kým je v možnosti, nemôže mať akcidenty- náhodné vlastnosti. Do skutočnosti môže qudittas, essentiu priviesť boh. On je čisté byť, čisté esse. Skutočne jestvujúca vec = Quidittas /látka a forma/ + existentia. Existovať začína qudittas tak, že jej boh ktorý je čisté bytie dá to jestvovanie, dá jej existenciu. Quidittas a existentia = substantia. Jestvujúca vec sa nazýva substancia. Iba boh je číre bytie. A on dáva veciam jestvovanie. Urobí akt bytia.
Akvinský sa pýta, aké predikáty, pojmy je možné pririeknuť každému súcnu. Dochádza k záveru, že každý pojem je: jeden, pokiaľ má akt bytia. Ďalej je to realita- každá vec má určitý obsah /forma a matéria/. Každé súcno je aj niečo. Pokiaľ jestvuje duša, môže vnímať aj iné transcendentálne kategórie. Je to pravda, dobro a krásno. Pravda je u Akvinského definovaná ako zhoda veci a rozumu. Veritas est adequatio rei et intelectus.
Všetko stvorené je vo svojom bytí udržované bohom. Anjeli sú špecifický tým, že nemajú látku ktorá je printipium individuationis. Preto nie sú indivíduá, ale jeden exemplár je súčasne aj druhom anjela v počte jeden. Duša človeka ako forma tela si svoju individualitu uchováva tým, že nikam inam nevstúpi a zostane jedna.
Akvinský sa veľmi zaoberal vzťahom filozofie a teológie. Robí tak v základnom diele Suma teologická. /Okrem toho napísal aj Suma filozofická (Suma proti pohanom)/. Pýta sa: stačí iba študovať filozofiu a odpovie nám tá na všetky otázky? Aristoteles diskutuje o teológii v rámci filozofie a nebolo by potrebné mimo nej nič iné. V tomto čase Viliam z Moerbeke prekladá Aristotela a vzdelanci ho bežne čítajú, vzniká aristotelovský ošiaľ. No je potrebné vysvetľovať problémy aj z ďalšieho zorného uhla než je filozofia. Aj na Zem sa dívame z hľadiska geografie i z hľadiska astronómie. Človek potrebuje aj spásu a pre ňu je tu zjavená teológia, náuka na základe božieho zjavenia. Ak majú ľudské bytosti v konaní smerovať k poslednému cieľu, je potrebné študovať aj ďalšiu disciplínu než je filozofia. Potrebné pre kresťana sú aj filozofia aj teológia. Filozofiou človek dokáže veľa. Teológia je potrebná na spásu, filozofia na inú múdrosť, no aj na to, aby sme pomocou nej lepšie pochopili teológiu. Jestvuje dvojaká pravda, filozofická i teologická a tie sa dopĺňajú. Akvinský neuznáva ontologické dôkazy boha, len skúsenostné /podobne ako v Monologiu/.
Dobro je také súcno, ktoré pre iné súcno predstavuje zdokonalenie a cieľ pre jeho úsilie. Najvyšším ľudským cieľom je šťastie. Cnosti sú teoretické /náboženské/- viera, nádej a láska; a kardinálne- najlepší stav prirodzených schopností /múdrosť a chytrosť, spravodlivosť, statočnosť a umiernenosť/. Teda Pavol z Tarzu plus Platón.
V 10. storočí nasledoval obrovský úpadok európskej filozofie, lebo politické pomery v Európe boli jednoducho otrasné. Až na samom konci 10. storočia sa na málo rokov dostal na pápežský stolec učenec- Gerbert z Aurilacu. Bol asi najväčší vzdelanec vtedajšej Európy. Koncom 10. storočia sa niekoľkí takmer už neznámi magistri filozofie živili vyučovaním filozofie a vedy. Zachovalo sa len málo mien. Fulbert zo Chartres, zakladateľ známej školy v Chartes, napísal okrem iného pojednanie Proti Židom. Chce dialekticky ukázať, že doba židovského kráľovstva skončila príchodom Krista, a podmienky jestvovania kráľovstva- vlastníctvo územia, ľudu a kráľa neboli splnené a po zničení II. chrámu už nejestvoval veľkňaz, ktorý by kráľa podľa starozákonného zvyku pomazal /veľkňaz bez chrámu?/Ak platí podľa Boethia- ak niet príčiny, niet ani výsledného účinku, ak teda nebol židovský kňaz, nebol ani kráľ a kráľovstvo. Vo svojich dielach užíval dokazovanie, logiku. Učil dialektiku, no upozorňoval na jej možnosť zneužitia. Abbon z Fleury- zaoberal sa logikou, pojednáva o Boethiových logických spisoch.
Filozofov, ktorí sa zaoberali dokazovaním cez logiku a využívali to voláme dialektici. Najvýznamnejším je Berengar z Tours. Vo svojom liste Lanfrankovi z Pavie tvrdí, že sa pri omši nemení víno a chlieb na krv a telo Kristove. Odmieta materiálnu a substanciálnu prítomnosť Krista vo víne a hostii. Snaží sa argumentovať dialektikou. Na obranu dialektiky hovorí, že kto sa neobráti k rozumu, ten stráca najvyššiu česť lebo človek je stvorený k obrazu Božiemu ako bytosť rozumná. Obsah viery sa má previesť na rozumom dokázateľné a zdôvodniteľné pravdy. Zoberme si jeho argumentáciu: Výrok nemôže byť v dobe keď je vypovedaný totožný, ak sa jeho predmet pri vyslovení záverečného termínu mení. Práve toto sa deje pri vyslovení „ hoc est enim corpus meum“, ak kňaz povie meum, už termín subjektu neoznačuje to čo označoval, keď bol vyslovený. Hoc je subjekt, est je kopula a corpus meum predikát. Je to paradox neutvoriteľnej vety. Výpoveď podľa Aristotelovej logiky nemôže byť i nebyť koreferenčná, niečo potvrdzovať i negovať. Nemôže označiť tú istú vec. Ak ju označí ako to isté, neuskutoční sa premena, ak neoznačí ako to isté, tak ten výrok je neskončený a je tu na konci iný výrok, čo je spor. Výpoveď nesmie sama označiť subjekt a zničiť sa. Buď výpoveď v okamihu t zmení subjekt a my sme zmenili výpoveď alebo v okamihu t subjekt už neoznačuje čo označoval, ale ešte neoznačuje čo bude označovať takže výpoveď sa nedá nikdy ukončiť, predikát sa nedá predikovať bez subjektu. Ďalší argument: ako môže trvať akcident chleba bez trvania substancie? Môžu akcidenty substancie subsistovať v absencii subjektu inherencie, ak akcident inheruje svojmu subjektu? Ako môžu rysy chleba subsistovať po premene, ak substancia chleba prestáva existovať, čomu inherujú? Týmto Berengar otvoril cestu racionalizácii teológie. Tvrdil, že Kristova prítomnosť je len čisto duchovná v premenených poživatinách. Nepopiera reálnu prítomnosť, ale ju považuje za čisto duchovnú. Ním vyvrcholilo hnutie dialektikov.
Proti dialektikom vystúpili antidialektici: Lanfrank z Pávie- volá za svedka Boha, že pri sporoch nebude používať dialektiku a nedá ju nad mienku svätých otcov. No na vyvracanie používania dialektiky používa znovu dialektiku. Hovorí, že dialektika sama osebe tajomstvo božie nepopiera, ak je dobre uplatňovaná potom podkladá a upevňuje vieru. Bol za jej obmedzené používanie, v teológii sa ju snaží nepoužívať, ale sa tomu občas nevyhol.
Peter Damiani- hovoril, že jestvujú medze, ktoré dialektika nedokáže prekročiť, slúžka nesmie rozkazovať svojej panej, v zmysle slúžka teológie. Vedúca je úloha Písma, nie teológie. To čo odvodzujú argumenty dialektikov sa nedá jednotne aplikovať na tajomstvo božej moci. Ak sa stane, že je na preskúšanie svätého slova použitá ľudská teória, nesmie si spupne osobovať vládu, ale musí ako slúžka pomáhať svojej panej s poddajnosťou tej, ktorá slúži a to z obavy aby ju nepredbehla a nezblúdila. Zaoberal sa problémom božej všemohúcnosti. Môže Boh urobiť pannou dievča, ktoré ňou nie je? Môže Boh zmeniť čo sa stalo. Ak urobí staté nestatým sa, to čo je sa stane ontologicky relatívnym. Ak na to odpovieme záporne, odníme sa tak Bohu jedna jeho podstatná vlastnosť. Damiani hovorí, že nie je možné aby nebolo čo je. Čas minulý či prítomný je pre neho stále aktuálny. Boh nemôže byť obmedzovaný vonkajšími zákonmi, lebo samé zákony vyhovujú jeho vôli. Nemožnosť protirečenia nemôže zväzovať Boha ako stvoriteľa prírody i zákonov. Toto otvorí dvere teologickému poňatiu práva a teórie politickej moci a ideológii propápežskej politiky. Boh môže to panenstvo napraviť ale nie tak, že sa to odstane ale že sa zmení to porušené aj proti zákonom prírody. Teda aj on ktorý je proti samostatnému používaniu dialektiky ju vo veľkej miere používa.
Boli i fanatickí antidialektici: Othloh od sv. Emeráma, Manegold z Lautenbachu. Odporúčali všetko podriadiť len Písmu a zvolávali hromy a blesky na svetskú učenosť, filozofiu a vedu. Tento extremizmus sa ani nedal previesť v praxi. Antidialektici mali však jednu veľkú zásluhu. Práve oni boli pôvodcom nového záujmu o patristiku, na ktorú by sa v 11. storočí bolo pomaly zabudlo. Tak sa opísali mnohé diela svätých otcov.
Myslitelia orientovaní prírodovedne
Myslitelia orientovaní prírodovedne a formálnovedne,
Roger Bacon a Raymondus LullusRoger Bacon bol dosť závislý od Avicennu. V metafyzike nie je originálny. Boh stvoril svet z ničoho, je prvá príčina, večne pôsobiaca, obsahuje v sebe samom vzory vecí a je vševedúci. Je bez pohybu, je aktívnym intelektom. Univerzálie osebe nejestvujú, sú to len gnozeologické kategórie. Boh stvoril jednotliviny, ľudí a nie ľudstvo. Sám hovorí, že jednotlivina je lepšia než univerzálie.
Hmota je jedna, spoločná všetkému stvoreniu. Je to všeobecná podstata, vždy sa spája s pojmom. Sú tri mody hmoty- nebeské telesá, sublunárny svet a inteligencie. Jednotliviny sú vybudované v etážovej štruktúre. Forma nižšej jednotliviny je matériou pre vyššiu jednotlivinu, a matéria je formou pre nižšie jednotliviny. V hmote sú tzv. semenné zárodky /rationes seminales/. Duša je stvorená Bohom a je formou tela.
Zaujímavá a veľmi známa je jeho teória o species. Species je nejaká hmotná alebo nehmotná emanácia. Je napríklad Slnko a jeho species je svetlo. Svetlo je species a veci to prijímajú. Tým sú vlastne videné. Species sa šíria podľa zákonov svetla a optiky a Bacon si myslí že aplikovaním matematiky sa dá prísť ku komplexnému popisu prírody. Aj duchovné súcna vysielajú svoje species. Boh Otec vysiela Krista ako species, ktorý je s ním do podstaty identický. Species majú byť prostriedkom pre vlastnú komunikáciu. Zrejme tu mal Bacon akési intuitívne predstavy o elektromagnetickom vlnení. To môže byť skutočnosť, Bacon mal geniálnu intuíciu a vo svojej dobe predpovedal veľa vynálezov, napr. automobil, výbušniny, lupu ktorá zapáli nepriateľa etc..
Za vzor a základ vedy považuje Bacon matematiku. Ako prvý postuloval ideálnu vedu ako dôsledne empirickú. Špekulatívnu deduktívnu vedu považoval za nedostatočne fundovanú. Význam skúsenosti pre vedu je základný. No popri zmyslovej skúsenosti jestvuje aj mystická skúsenosť a tá vedie k vedeniu o Bohu. Celá pravda je daná aj božím zjavením a aj sama filozofia je daná ako zjavenie božie. V pomere filozofie a teológie je za primát teológie. Veda je čosi iné a teológia iné, no teológia je tá nespochybniteľná. Teológovia by mali byť zároveň i empirickými vedcami a práve oni na čele s pápežom by mali vládnuť.
Raymondus Lullus sa v prvom rade preslávil svojím dielom Ars magna /Veľké umenie/. Stal sa tým predchodcom umelej inteligencie. Vypracoval tabuľky, obsahujúce základné všeobecne platné termíny, ktorých kombináciou dokážeme dosiahnuť správne odpovede na všetky otázky a vraj to prinesie i nové heuristické možnosti a prenikneme tak do tajomstiev prírody, „ars inveniendi veritatem“- umenie pravdy vynachádzania. Zostrojil prístroj, kde na siedmych sústredených vpísaných kružniciach boli vypísané filozofické pojmy a pomocou otáčaní vznikali kombinácie, ktoré mali prinášať riešenia všetkých mysliteľných problémov filozofie. Vychádza z princípu absolútnych transcendentálnych pojmov s objektívnych vzťahov vo svete, ich súvislosť hľadá pomocou kombinačných vzťahov v jednotlivých figúrach prístroja. Napr. figúra A je o vlastnostiach božích a výstavbe sveta, figúra T je o význame etc.. Trojuholníky a štvoruholníky v prístroji určujú zlučiteľnosť jednotlivých figúr. Pri konštrukcii tejto sústavy Lullus očividne čerpal z kabaly, židovskej gnózy. Práve kabala zobrazuje jednotlivé prvky vedenia s pomocou písmen či iných symbolov a tie zase cez kombinatoriku, pričom tieto postupy sa dajú zobraziť geometricky ako kruhy, trojuholníky a podobne.
Nicolas Cusanus /Mikuláš Kuzánsky/ je posledným významným filozofom stredoveku. Vynikajúco ovládal starú gréčtinu. Najvyšším vzorom sveta je sám Boh. Ako vzor je premietnutý do celého sveta. Boh v sebe obsahuje každé indivíduum a v každom indivíduu je Boh. V každej jednotlivine je obsiahnuté všetko každá jednotlivina je vo všetkom. No nie je to v panteistickom zmysle, skôr to trocha pripomína Anaxagora a Kuzánsky ho aj cituje. Najvyššie súcno, Boh je maximum všetkého a je nekonečný. Ale keďže nič nestojí proti nemu, je vlastne aj svojím minimom, čiže protikladom maxima. Pohyb sa deje tým, že veci plodia svoj protiklad. My nevieme presne hovoriť o Bohu a naše vedenie o ňom je iba docta ignorantia /učená nevedomosť/. Tak sa volá aj jeho hlavné dielo /De docta ignorantia/- O učenej nevedomosti. Veci boli najprv reálne v Bohu a súcno z neho emanovalo. Svet je kontrakciou nekonečnosti Boha /stiahnutím, zúžením/. Kontrakciou sa z pôvodnej nekonečnosti stala konečnosť, z jednoty mnohosť, z večnosti čas, zo stavu jednoty protív sa protivy osamostatnili. Vo vesmíre je pokoj iba zdanie, všetko je vo vzájomnom pohybe, je v ňom nekonečný počet hviezd. Cusanus si myslí, že Mesiac a Slnko sú obývané. Cieľom všetkého je vrátiť sa k Bohu. Neskorý Kuzánsky používa pre pojem Boha termín Jednota, myslí to tak, že stojí nad všetkými protikladmi. Za podnetné a pre vedu progresívne uznával prírodovedecké pokusy.
Coincidentia opositorum je splývanie protikladov. Vzťah maxima zavinutého v Bohu a obmedzeného v nekonečnosti, rozvinutého v kozme sa odráža aj v ľudskej prirodzenosti. Ľudská prirodzenosť bude pozdvihnutá a zjednotí sa s najväčšou veľkosťou- vesmírom a vznikne dokonalosť celého vesmíru aj s jednotlivosťou a všetko dosiahne najvyššieho stupňa tejto dokonalosti. Coincidentia opositorum sa prejavuje aj v tom, že všeobecné obmedzené súcno jednotlivých stvorení môže byť spojené s absolútnym súcnom všetkého. Toto je možné jedine v bohočlovekovi, čiže v Kristovi. Človek v sebe sústreďuje celý vesmír, je zavinutím vesmíru. Človek je rozvinutím božského princípu a súčasne jeho obmedzením, kozmos je obmedzené maximum.
Čo je renesancia je známe. Do renesancie priniesol Platóna a novoplatonizmus Georgios Gemisthos Pléthón. Bol to jeden z najvýznamnejších byzantských filozofov, ktorý prišiel do Itálie. Pod jeho vplyvom bankár a intelektuál Cosimo de Medici dal zriadiť vo Florencii Platónsku akadémiu. Pléthón sa pokúšal dokonca reštaurovať staré grécke náboženstvo. To nevyšlo, ale vplyv Platóna bol veľký. No napriek svojej veľkosti počas celej renesancie nedostal Platón to miesto čo v stredoveku Aristoteles, proste neprišiel v správny čas a neskôr tam boli dosť originálni myslitelia a tí nepotrebovali mať základ v nejakom filozofovi. Známym renesančným platonikom bol Marsilio Ficino. Preložil celého Platóna do latiny. Jeho hlavným spisom je Platónska teológia. Človeku je uznávať Boha tak samozrejmé ako koňovi erdžanie. Duša je to najdokonalejšie čo jestvuje po Bohu, je prirodzeným centrom všetkého. Je nesmrteľná a je schopná dosiahnuť spojenie s Bohom. Ficino nabáda ku kontemplácii v zmysle Plotina. Uznáva aj astrológiu. Jeho žiakom bol platonik Pico della Mirandola. Hovoril o totálnej slobode človeka, môžeme sa stať takými akými chceme, aj podobní Bohu a nepotrebujeme nijaké spasenie.
Najvýznamnejším predstaviteľom renesančného aristotelizmu bol Pietro Pomponazzi. Popieral nesmrteľnú dušu, ale aj averroizmus. Šlo mu o interpretáciu pôvodného Aristotela. Hovorí že všetko považované za zázrak má prostú prirodzenú príčinu. No zmŕtvychvstanie a priori odmieta ako nemožné. Veľkú úlohu pripisoval astrológii, v istých konšteláciách sa prirodzene objavujú veci považované za zázraky a dokonca tak vznikajú nové náboženstvá.
Bernardino Telesio považoval za základné princípy teplo a chlad. Prázdny priestor je nutný a čas nezávisí od priestoru. Renesančným novoplatonikom bol Francesco Patrizzi.
Odsúdenie aristotelizmu 1277
V 13. storočí nastal búrlivý rozvoj filozofie. Jednalo sa najmä o preklady z Averroa a Aristotela. Averroova interpretácia Aristotela v podaní niektorých filozofov nebola príliš v súlade s katolíckou teológiou. No bola to vplyvná interpretácia. Z gréčtiny prekladali Aristotela samozrejme Boethius, potom dlho nič, no už v 12. storočí nastupuje nová vlna prekladov, napr. Jakub z Benátok. Ďalšia vlna nastupuje v 13. storočí, obrovské je prekladateľské dielo Viliama z Moerbeke a tejto činnosti sa venoval napr. i Robert Grosseteste. No najmä Viliam vykonal obrovské dielo. V tejto dobe nastal skutočný rozmach štúdia Aristotela samotného prezývaného Filozof a Averroa prezývaného Komentátor. Hoci Averroes bol autorita pre Akvinského i Alberta Magna, istá skupina ho interpretovala inak ako v súlade s katolíckou teológiou. Boli to najmä Siger z Brabantu, Boethius z Dacie a iní. Títo ľudia sa prehlasovali za veriacich, ale niektorým význačnejším teológom boli niektoré ich tvrdenia tŕňom v oku. Údajne pod vplyvom Averroa hlásali tézy ako že kresťanstvo je plné báchoriek, náboženstvo prekáža hľadaniu pravdy, netreba sa modliť a ani dodržovať iné náboženské prikázania, jediní múdri ľudia na svete sú filozofi, nejestvuje lepšia činnosť ako študovať filozofiu atď.. Títo ľudia síce boli kresťania, ale došli k tvrdeniam ktoré boli v rozpore s teológiou.
Siger Brabantský hovorí, že Boh je iba prvý hýbateľ a nie stvoriteľ. Svet nebol stvorený z ničoho. Dogma o kresťanskom stvorení ex nihilo nie je pravdivá, a taktiež svet je večný a nezanikne. Neoddeľoval esenciu a existenciu. Odsudzuje Akvinského, že falšuje Aristotela v prospech viery. Inteligencie- duchovné súcna- pohybujú nebeskými sférami, toto opakuje po Averroovi. Boh preniká do sveta iba cez reťaz príčin. Nie je vševedúci, nevie všetko. Vie iba to čo je nutné, ale o náhodných veciach nemá zdanie. Veľmi zaujímavá je jeho koncepcia duše. Človek má aj zmyslovú dušu, tá je formou tela a po smrti zaniká. To je individuálna duša. No nad ňou ešte jestvuje intelektuálna duša. Táto je zložená z dvoch posledných emanácií- Inteligencií. A to sú trpný a činný rozum. Keďže však je to čistá forma, nemá látku ako printipium individuationis a môže jestvovať ako druh, t.j. iba v jedinom exemplári. Ak sa človek naplní na činný rozum, získa všetko poznanie. Teda individuálny život tu končí, soteriológia, cirkev, sviatosti, tresty za hriechy, nič nemá význam. Snáď ešte radikálnejší bol Boethius z Dacie, tiež hovoril že filozofi sa môžu napojiť na činný rozum a sú elitou. Ani nepoužíval výraz boh, ale len Prvý princíp. V etike, ktorej sa venoval dosť bol zameraný na hľadanie uspokojenia na tomto pozemskom svete.
Hnev cirkvi /a priznajme že čiastočne oprávnený/ prvýkrát zaznel roku 1210. Už vtedy koncil senskej cirkevnej provincie zakázal čítať spisy O duši, Fyziku a Metafyziku od Aristotela. Na parížskej Sorbone odsúdili prvý raz Aristotelovo celé dielo okrem logiky roku 1215. No tu sa neodsúdila četba, ale len opieranie sa o jeho výroky pri verejnej dišpute. Samozrejme sa na to zabudlo a obnovenie zákazu roku 1231 však ostáva len na papieri a nedodržuje sa ani v Ríme ani na univerzitách, ktorých sa týka.
Roku 1241 a v ďalších rokoch „nebol v kurze“ Ioannes Eriugena, bol 1241 zakázaný. No nový boj proti peripatetikom sa rozhorel v 60. rokoch 13. storočia a polená prikladal i antiaristotelik Bonaventura. Roku 1270 odsúdil Štefan Tempier 13 filozofických téz, ako napr. duša zaniká s telom, človek nemá slobodnú vôľu, svet je večný, na svet majú vplyv nebeské telesá, duša je oddelená po smrti a nemôže horieť telesným ohňom atď.. Roku 1272 zakázali filozofom vyjadrovať sa k teologickým otázkam. No obchádzalo sa to. A tak roku 1277 odsúdil parížsky biskup Štefan Tempier 219 filozofických téz. Prevažne z Aristotela a Averroa. No údajne jestvovali averroisti, ktorí hovorili čosi o dvojakej pravde. Problému sa síce venoval Boethius z Dácie, ale inak. Tento zásah bol roky dodržovaný /Robert Kilwardby v Canterburry tiež odsúdil krátko potom nejaké vety/ a interpretoval sa aj ako antitomistický. Šírenie Sumy teologickej dokonca nebolo povolené.
Spor o univerzálie kulminoval už od karolínskej renesancie. Otázku nadhodil ešte Porfyrios v komentári k Aristotelovým kategóriám. Pýta sa, či sú kategórie skutočne existujúce, alebo jestvujú len v ľudskej mysli. Pýta sa, či sú to skutočné substancie a či sú materiálne alebo nemateriálne. Otázka ďalej znie, či sú v v objektoch či na objektoch alebo sú od objektov oddelené. To je základná otázka vzťahu nominalizmu a realizmu.
Tradičné nominalistické riešenie podáva Roscelinus z Compiegne. Jeho spisy sa žiaľ nezachovali, a preto je detaily jeho učenia popísať nie jednoduché. Doktrinálne vychádza z Berengara z Tours. Tvrdil, že všeobecné podstaty sú iba zvuky slova, flatus vocis /doslovne závan hlasu/. Jestvujú iba jednotlivé podstaty. Realitu priznáva iba singulárnym, zmyslovo vnímateľným veciam a zmyslovým predstavám. Verí len v realitu jednotlivín, univerzálne pojmy majú svoj pôvod v pomenovaní senzibilných vecí. Univerzálie sú iba číre názvy. Ľudia netvoria skutočnú jednotu, majú iba spoločné pomenovanie, človek sa nikdy nepovznesie nad zmysly. Celok považoval za súhrn častí, ktorým chýba vnútorná jednota. Čo nie je zjednotené, to nemožno ani deliť. Univerzálie nemajú reálny podklad. Proste tvrdil, že všeobecný pojem nejestvuje. Sporné je, či svoju náuku aplikoval na Trojicu. Vraj tvrdil, aspoň to hovorí Anselm, že ak medzi troma ľuďmi nie je nič spoločné, tak potom ani medzi Trojicou. Vraj je Trojica spojená iba morálnou jednotou, cez múdrosť, vôľu a večnosť. No tvrdil, že mu vraj triteizmus ani neprišiel na um. Aj v liste Abelardovi opakuje toto obvinenie. Bol prvou lastovičkou radikálneho nominalizmu.
Tradičné realistické riešenie podáva Viliam zo Champeaux /Gulielmus Campellensis/. Bol žiakom Roscelina a Abelardov učiteľ. Jeho počiatočné i zrelé názory tvrdia, že univerzálie sú prvé a nezávislé myšlienky Boha. Jestvujú aktuálne. V individuálnych veciach je univerzálny pojem bytostne, medzi indivíduami niet bytostnej rozdielnosti, iba v množstve prípadkov. Každá vec je iba jedna, všeobecná a vo všetkých indivíduách totožná podstata. Je plne vo všetkých indivíduách realizovaná a je akcidentálne odlíšiteľná, nijako inak. Proste, je jeden človek a my sme iba prípadky, exempláre a líšime sa len v akcidentoch. Je to ako keby sme povedali, že žena je len jedna, len tváre sa menia. Toto možno označiť za krajný realizmus.
Na Abelardove námietky vymyslel teóriu indiferentnosti. Jednotliviny jestvujú. No každá jednotlivina má okrem rozdielnych vlastností aj nerozdielne vlastnosti od vlastností iných podstát toho istého druhu. Jestvuje mnoho jednotlivých podstát, ale indiferenčná substancia /tie spoločné vlastnosti/, je spoločná a jedna. Tieto vlastnosti umožňujú, že jednotliviny sú určitým celkom a ten tiež jestvuje a rozum ho poznáva. To je odpoveď na Abelardovu námietku, že by potom v substancii musela byť protirečivosť atribútov- vlastností.
V neskorom veku vymyslel ešte jednu teóriu. Je to teória podobnosti. Prirodzenosť vo viacerých ľuďoch nie je totožná, ale podobná, lebo sú ľudia. Teória indiferentnosti a rovnako aj teória podobnosti sa dajú považovať za umiernený realizmus.
K sporu realizmu a nominalizmu sa vyjadrilo v jeho kulminačnej dobe /II. polovica 11. a 12. storočie/ mnoho filozofov. Uveďme aspoň v scholastike známejších: Joscelinus zo Soissons, Gauthier z Mortagne, Abelard z Barthu, Ján zo Salisbury, Izák zo Stelly. Títo podali originálne riešenia sporu. No okrem nich to boli ešte Gilbert de la Porrée a Pierre Abelard, ktorému venujeme samostatnú kapitolu.
Gilbert de la Porrée tvrdil, že univerzálne koncepty sa vytvoria pomocou abstrakcie na základe podobnosti alebo zhodnosti foriem vo veciach. Jednotlivé substancie majú podobnosť a spoločnú formu. Táto forma je predmetom ľudských a obecných pojmov. Inak univerzálie nejestvujú sami pre seba, sú len vo veciach. Rozum môže abstrakcie považovať za formy a tak veci poznáva. V Bohu sú pôvodné vzory hmotných bytostí, s vecami je to zložitejšie, jestvuje mnoho druhov foriem. Univerzálie jestvujú zmyslovo, ale intelekt ich pochopí a v Bohu ako pôvodné vzory bytostí. Bol teda umiernený realista.
Úplne oddeľoval teológiu a filozofiu. Teológiu vôbec za vedu nepovažoval. Veda jednoducho nemôže byť o niečom čomu sa verí. Teológia si nemôže dokonca ani len vypomáhať filozofiou. Sú to dve vzdialené oblasti. Nič čo poznáva filozofia nemá dopad pre teológiu a nič z teológie nemá význam pre filozofiu. Teológia má hodnotu v praxi, hodnotu úžitkovú. Teológia má veľkú otázku v živote. V záujme zachovania čistoty teológie musí byť oddelená od filozofického bádania. Teológia má agnostickú pozíciu, Existencia Boha i nesmrteľnej duše sú nedokázateľné a môžu byť len pravdami viery.
Vo filozofii Ockham zrušil takmer všetky jej kategórie. Hovorí že existujú jedine jednotliviny. Škrtol všetky teórie ktoré zavádzajú rôzne kategórie, rody, druhy, idey, univerzálie, aktívny a pasívny rozum, inteligencie, substancie, existencie, formalitates, haecceitas etc., okrem jednotlivín.
Jestvujú iba konkrétne a na nás nezávislé jednotliviny. Základom všetkého poznania je skúsenosť a tá nám dovoľuje uznať ako jestvujúce iba jednotliviny, nič viac nejestvuje. Okrem toho existujú už iba akty vedomia a vôle. Samo primárne poznanie nazýva Ockham intuícia. Sama intuícia poskytuje poznanie o tom že vec buď je alebo nie je. No boh môže zázrakom spraviť aj to, že proste niečo čo nie je budeme intuitívne vnímať ako jestvujúce. Akt poznania jestvuje ale iba ako omyl. Aj všeobecné pojmy sú iba jednotliviny svojho druhu. Sú to iba abstrahované jednotliviny. Medzi všetkými vecami sú rozdiely.
Abstraktné poznanie je schopnosť podraďovať väčšiu sumu vecí pod znaky. Takto môžu jestvovať prirodzené univerzálie, ako znaky. Sú to slová, mená, konvencie a nie reálne veci. No abstraktné vnímanie skutočnosti neukazuje poznanie do detailu, ale iba povrchne, z toho že mám pojem pes neviem nič o vlastnostiach konkrétneho čuvača Dunča.
Vo veci proste existencia a esencia splývajú v jedno a taktiež kvalita a kvantita sú identické s konkrétnou vecou. Jediný vzťah, ktorý jestvuje je reálny rozdiel. Dôležitou otázkou je kauzálny vzťah. Podľa kauzálneho vzťahu zisťujeme iba to že veci sa vyskytujú spolu, ale nič to nehovorí o ich príčine. Teda kauzálny vzťah vlastne popiera. Z poznania jednej veci nám nič nevyplýva o druhej veci a ak niečo ako kauzalita vidíme, platí to snáď pre ten konkrétny prípad ale nesmieme to pokladať za zákonitosť. Ak sa pri niečom objaví nejaký sprievodný znak, nie je isté že sa objaví znova ak dôjde k niečomu čo sa dá podradiť pod jeden znak /schválne nepoužime termín podobnosť alebo totožnosť, Ockham to neuznával/.
Nie je možné nijako dokazovať existenciu boha. Ani aposteriórne, ani aprioristicky. Ockham neuznával vôbec Aristotelovu fyziku. Nie je ani prvý hýbateľ, ani zloženie z látky a formy. Svet nie je ani oddelený na sublunárnu a supralunárnu sféru. Celý svet je jednotný a platia v ňom jediné zákony. Anticipoval teóriu impetu. Pohyb je v telese. Teleso sa pohybuje, pretože je v pohybe. Pohyb trvá a je v telese a inú príčinu proste netreba hľadať. Ockham učil o pohybe všetkých nebeských telies, aj hviezd mimo slnečnej sústavy. Vo vesmíre nejestvujú nepohyblivé póly a Zem sa točí aj okolo vlastnej osi. Jeho kozmológia bola modernejšia než Kopernikova, ale tie názory upadli do zabudnutia.
Boh všetko môže a má úplne slobodnú vôľu. Robí všetko čo chce. Vie o všetkom a aj o tom čo je len náhoda, a ako to robí je teologické tajomstvo a filozofia to nevysvetľuje. Slobodný je aj v milosti, milosť božia môže zostúpiť na kohokoľvek keď to bude chcieť.
Známe je jeho pravidlo- nerozmnožovať súcna mimo nevyhnutnej miery. Toto úsporné pravidlo vošlo do filozofie pod názvom Ockhamova britva.
Tento filozof už úplne užíva scholastickú metódu a právom ho možno označiť za scholastika. Niektorí ho označujú dokonca za otca scholastiky. Mnísi požiadali Anselma, aby napísal niečo, kde bude používať argumenty prirodzeného rozumu a filozofie a nebude sa vôbec odvolávať na autoritu Písma ani svätých otcov- proste nebude využívať patristickú metódu, ale novú, scholastickú. Prvým významným spisom je Monologion. Píše sa tam i o Trojici a aj o stvorení z ničoho, ale jadro spisu sú otázky dôkazu jestvovania boha. Podáva tri dôkazy. Nie je to prvýkrát, čo filozofi dokazujú jestvovanie boha, no tu sú dané špecifické dôkazy a to je dané v najvypuklejšej forme práve tu a potom často opakované.
Dôkaz č. 1; Je faktom, že existujú dobré veci. Snažíme sa ich dosiahnuť, no sú dobré v rôznom stupni. Čo im je spoločné, že ich činí dobrými? Participácia na dobré. Všetky veci ktoré sú dobré majú tú dobrosť od dobra. No najvyššie dobro je dobré samo od seba. To najvyššie dobré je tiež to najviac spravodlivé a najvyššie vôbec- Boh. Argumentácia sa mu zdá evidentná, no úplne je to evidentné, ak sa na to dívame z pohľadu platonizmu.
Dôkaz č. 2; Všetko čo jestvuje, musí byť iba vďaka jednému a tomu istému najvyššiemu bytiu, ktoré je jeho poslednou príčinou. No je tu otázka, či by bytie jednotlivín nemohlo mať viacero posledných príčin. No muselo by jestvovať niečo, čo by bolo príčinou možnosti jestvovania tých posledných príčin a toto by bola práve tá skutočná posledná príčina. Posledné príčiny by sa mohli navzájom podmieňovať. No toto Anselm nepripúšťa, aby sa niečo čo bolo tým prvým spôsobené tým druhým podmieňovalo z hľadiska bytia. Platné je len to, že všetko má iba jednu poslednú príčinu- Boha, quod erat demonstrandum.
Dôkaz č. 3; Sú veci menej dokonalé a dokonalejšie, nie je ale možné predstavovať si nekonečné stupňovanie dokonalosti. Raz musí byť dosiahnuté to úplne najdokonalejšie, nad ktoré už dokonalejšie nie je. Nič väčšie sa už nedá myslieť- a tým je Boh dokázaný.
Z tohto v Monologiu buduje Anselm svoje závery ďalej. Najvyššie súcno teda jestvuje samo od seba a nemôže byť závislé od nejakého iného. Najvyššie súcno nemohlo mať vedľa seba nič, z čoho by stvorilo všetko ostatné ale muselo vytvoriť všetko proste z ničoho. Najvyššie súcno nie je látkou, z ktorej bolo všetko stvorené, nie je to tak preto, lebo potom by svet bol bohom a znamenalo by to panteizmus. V najvyššom súcne sú dané vzory a obrazy všetkých vecí a sú tam dokonca pred stvorením sveta. Otec sám nestvorený plodí Slovo a z oboch vychádza Duch Svätý. Závery vyplývajú aj do teológie, no nikde nepoužije Anselm pasáž z Biblie a ani sa neopiera o otcov, všetko vyvodzuje z hlavy, prípadne sa oprie o filozofiu. Poriadok Boží a aj jeho jednania sú v súlade s logikou.
Anselm napísal aj ďalšie rovnako dôležité dielo Proslogion a tu podáva špecifický dôkaz jestvovania najvyššej bytosti- ontologický dôkaz. Aj blázon rozumie pojmu, niečo nad čo už väčšie nemožno myslieť. Ale to, nad čo nemôžeme myslieť nemôže byť iba v myslení. Ak by totiž toto súcno bolo myslené, bolo by možné ísť ďalej a mohli by sme si to predstaviť ako skutočné súcno. A to je rozhodne viac ako byť skutočným iba v myslení. Ak to nad čo nemožno myslieť nič vyššieho by bolo iba v myslení, potom to skutočné súce by bolo vyššie než to ktoré je možno myslieť ako najvyššie, ale by jestvovalo iba v myslení. Potom by nebolo najväčšie, ak by bolo iba v myslení. Musí byť teda skutočné a ak je skutočné, tak aj jestvuje. Quod erat demonstrandum- boh teda je.
Odpovedal mu Gaunilo- takto by sme mohli dokázať aj existenciu ostrova blažených či zlatej hory. Anselm odpovedal, že tento dôkaz nemôže platiť pre nič iné než pre boha ako najvyššie súcno. Kant protiargumentuje: bytie nie je reálny predikát, nemožno to uviesť za vlastnosť a o tom pojednávať v zmysle vlastnosti. Anselmove dôkazy sú zaujímavé, ale nedostačujúce. Ontologický dôkaz je Kantom definitívne prekonaný. No po dobu Kanta bol mnohými teológmi i filozofmi rešpektovaný a braný ako regulérny dôkaz božej existencie.
Patrí medzi 3 najvýznamnejších filozofov stredoveku. Vynikajúco argumentoval a tak ho volajú doctor subtilis. Duns Scotus tvorí pod vplyvom odsúdenia Aristotela z roku 1277. Práve to poznamenalo radikálne oddeľovanie teológie a filozofie. Filozofia je redukovaná len na časť Aristotelovej metafyziky. Skúma súcno ako súcno a nič viac. Nezaoberá sa bohom- to je vyložene záležitosť teológie, ani vedami, tie sú pod filozofiou. Teda zužuje aj Aristotelovo poňatie. Teológia sama sa zaoberá výlučne vecami viery a na viere stojí. Je to praktická, nie teoretická veda. V podstate uznáva Averroovo stanovisko, že filozofia, najmä tá aristotelská by nič nemala mať s teológiou. Úplne odpísal prirodzenú teológiu! Nijaké dôkazy boha, usudzovanie o ňom je možné iba na základe zjavenia, inak nie. Filozofii ostane iba to súcno.
Filozofické skúmanie musí vychádzať z najvšeobecnejšieho pojmu, z bytia. Medzi najvšeobecnejšie pojmy počíta jedno, pravdivé a dobré, to tvorí passiones convertibiles, ale medzi ne počíta aj možnosti bytia, kategórie dané v pároch možností obmedzené- neobmedzené, nekonečnosť a konečnosť, príčina a zapríčinenosť /čo pôsobí a na čo je pôsobené/ etc..
V pojme bytia je všetko, aj Boh. Analýzou bytia sa dá dokázať, že musí jestvovať niečo prvé, ako prvé bytie, musíme poznať prvú cieľovú príčinu, v bytí je hierarchia dokonalosti až po tú najvyššiu dokonalosť. Toto všetko je Prvé. Prvé buď jestvuje alebo nie. Prvé nám na začiatku nepripadá ako jestvujúce. Všeobecnejším termínom než je jestvujúce je možné. Sú dve možnosti, že Prvé je jestvujúce alebo nejestvujúce, to je všeobecnejšia kategória. Ak je Prvé možné, potom je bez príčiny. Ak nemá príčinu a je možné že je, potom by musela byť príčina aby to nebolo. Ale tá príčina nie je a teda Prvé je. Najdokonalejšia príčina je inteligentná a nezapríčinená a hovoriť má o nej teológia, nie filozofia.
V mysli božej sú božské idey. Sú to úplne reálne všeobecné pojmy /ako u Viliama zo Champeax/. Prirodzenosť univerzálií je indiferentná voči tomu, čo je počtom viac a menej, voči singularite a pluralite. Univerzálie proste reálne jestvujú a nemajú vzťah k tomu či sú samé alebo ich je viac. Jestvujú ako idey a nezávisia na tom ako sa posudzujú. Pre koňa jestvuje aj kôň samotný, aj vlastnosť byť koňom, ale aj univerzália kôň vo všeobecnosti, Prvé ju má reálne vo svojej mysli. Ten základ drží na niečom a to je práve formalitas /pl. formalitates/. Je to to, čo robí vo forme tú vec vecou. Vo veci je akoby viacero foriem, koketuje tu s Augustínovou teóriou o viacerých formách vo veci. Formalitas robí koňa koňom. Pozor, formalitas nie je samotná forma. Je to forma v časti veci, akoby forma /formalitas a parte rei/. Formalitates je vo veci viac. A z formalitates hrá jedna z nich špecifickú úlohu. Je to tá, ktorá určuje individualitu jednotlivého, je printipium individuationis. A to je hacceitas. Doslovný preklad je totosť. Je to to, čo robí vec konkrétnou jednotlivinou. V tomto je zmena oproti Akvinskému a Aristotelovi. Jestvuje mnoho formalitates a práve z jestvovania formalitates vyplýva i to že jestvujú univerzálie. Jestvujú vo veciach a aj ako idey božie. Vďaka haecceitas jestvujú aj jednotliviny. Vážil si teda aj jednotliviny aj univerzálie, bol aj realista a uznával aj indivíduá.
V Bohu je rozhodujúca vôľa. Je tým primárnym a stojí aj nad rozumom. V božej mysli jestvujú paralelne viaceré možné svety. Je na božej vôli ktorý z nich je skutočný. Týmto Duns Scotus anticipuje logiku možných svetov /Hintikka, Kripke/. Boh je vo svojom konaní úplne slobodný. Dodržuje iba to čo ustanovil, t. j. prvé dve prikázania a je viazaný Aristotelovou zásadou sporu ´/A a súčasne ´A/. Keď Boh tvoril svet, nebol ničím viazaný. Keby bol vytvoril iný svet alebo iné božie prikázania, ten svet by bol krásny a tie prikázania by boli dobré. Vo svojej mysli má iné svety a hocikedy môže v tej istej chvíli premeniť svet na inú realitu, ak by chcel. Aj v človeku je vôľa hodnotená vyššie než rozum. Viera ako záležitosť vôle je nad rozumom. Vôľa rozhoduje čo skutočne urobíme, rozum len posudzuje či sú to skutky dobré alebo zlé. Z vôle povstáva láska a tá je viacej než múdrosť. Kristus sa stal človekom z lásky.
Za zakladateľa stredovekej mystiky možno považovať Bernarda z Clairvaux /1091- 1153/. Podľa jeho učenia je základom hlbokých mystických zážitkov 12 stupňov pokory. Z pokory sa rodí pravá láska ako koruna zbožnosti a taktiež pravé poznanie. Láska, ktorá má štyri stupne sa začína od seba. Človek najprv úplne nutne a prirodzene miluje sám seba. Na druhom mieste miluje Boha, lebo v ňom nachádza svoju spásu, svoje vyslobodenie z biedy. Potom nasleduje láska k Bohu, lebo je motivovaná božou dobrotou. Táto láska, raz prežívaná, sprevádza potom človeka už po celý život. Napokon vyvrcholenie lásky je vo večnej blaženosti, keď človek miluje nadovšetko Boha a seba miluje len pre Boha. A zakončenie je potom v návrate k Bohu /deificatio- oboženie/.
Z lásky a cez poznanie, čiže cez čoraz hlbšie ponáranie sa do rozjímania o večnej pravde vedie cesta k obdivovaniu pravdy, k nadšeniu pre pravdu, k zapáleniu sa pre pravdu a nakoniec až do extázy, v ktorej sa duch vyslobodzuje z tela a úplne sa vracia do nekonečnej pravdy. Bernard rozoznáva tri stupne extázy a všetky vedú k spojeniu s Bohom.
Ideologicky pripravil II. krížovú výpravu- písal hagiografiu na templárskych rytierov. Mystiku chápal ako záležitosť osobnej vnútornej skúsenosti o Bohu, podstate človeka a jeho života. Boh si sám zasluhuje lásku, pretože aj keď sme mu boli nepriateľmi, napriek tomu nás miloval. A na zmierenie nám poslal Syna. Boh položil života za svojich priateľov a nik nemá väčšiu lásku. Boh dal i neveriacim dôstojnosť, cnosť a vedenie. Cnosťou je najmä hľadať od koho to našiel a držať sa jej. Dôstojnosť bez vedenia a vedenie bez cnosti len škodia. Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi, pretože privlastniť si slávu nám nenáleží. Mystika sa najmä prejavuje v komentovaní Biblie. Bernard vedie exegézu voľne, vykladá citáty z Písma tak ako to on cíti. Exegézu skrze symboly opiera o vlastné, mimojazykové mystické poznanie ktoré nám nie je známe a autor sám ho ani nemohol zmeniť. Mal prezývku doctor melifluus- /medom oplývajúci/. Kritizoval Abelarda, že chcel urobiť z Platóna kresťana, no pritom sa sám ukázal ako pohan. Abelard podľa neho urobil vedu bludov a nie serióznu teológiu. Cirkev nepotrebuje piate evanjelium a jeho slová sú pyšné a svätokrádežné a jeho ústa majú byť skôr ako argumentami zatvorené ranou palicou. O poznaní povedal zaujímavú myšlienku: sú tí, ktorí hľadajú vedenie pre vecenie sú zvedavci, ktorí ho hľadajú pre slávu sú márnivci, tí ktorí ho predávajú sú špekulanti a tí ktorí chcú vedieť aby boli lepší majú lásku.
Veľmi významným stredovekým mystikom je rovnako ako Bernard aj Johannes Eckhart. Síce sa verne držal ortodoxného náboženského života, no jeho mysticizmus je novoplatónskej proveniencie. Vychádza z predpokladu, že všetky veci sveta sa od Boha odlišujú svojou podstatou- essentia. Ale majú s Bohom spoločnú existenciu. Preto Boh je čistota jestvovania, najjednoduchšie, nutné a večné bytie. Všetko čo má existenciu je Boh a tak Boh je existencia vecí. Všetko vyšlo z Boha a smeruje k Bohu, stvorenie je tiež nutné a večné. Veci samé osebe sú nič alebo číre nič. Ľudská duša je podstata Boha, v jej hĺbke sa nachádza iskierka Boha. Ak sa človek oslobodí od všetkého a umrie sám sebe, iskierka sa zapáli a v myslení i konaní už nehľadá seba, ale boží život a Boh sa rodí v človekovi. Vtedy je duša božím synom a toho otec splodil vo večnosti. Výsledkom je dokonalé zbožštenie človeka. Oko, ktorým predtým človek videl Boha je okom, ktorým Boh vidí človeka. Človek sa celkom mení na Boha. Všetko čo je vlastné spravodlivému a božskému človekovi je vlastné spravodlivému a božskému človeku. Eckhart písal a kázal v nemčine- jazyku ľudu. V ontológii je evidentný stúpenec Pseudodionyzia Areopagitu. K Aristotelovmu súcno ako súcno pridáva novú vlastnosť- čisté bytie /puritas essendi/. Východisko vidí v Božom mene, JHWH čiže som ktorý som znamená potvrdené bytie. Boh je síce čisté bytie, ale nie je podstatné to že Boh je čisté bytie, ale to že samotné bytie je Bohom. Útokom inkvizície je teda jeho známy výrok „Bytie je Boh“. Boh je tak čisté bytie, že sa vyjadruje nielen apofaticky, ale táto apofatickosť je umocnená- ide o negáciu negácie.
Robert Grosseteste /1170- 1253/ vytvoril metafyzickú teóriu svetla. Inšpiroval sa zrejme Ibn Gabirolom. Boh na počiatku stvoril formu i hmotu- v podobe svetelného bodu. Podľa zákonov optiky je vytvorený radiáciou svetla celý svet. Základnými stavebnými prvkami sú svetelný bod, priamka, kružnica a pyramída. Hmota je neoddeliteľná od formy a preto sú veci plné aktivity. Žriedlom tejto aktivity je Boh sám, ktorý preniká ako svetlo. Prejavuje sa to v svetle fyzikálnom. Ale nielen tam, aj v duchovnom svetle ktoré osvetľuje dušu. Hmota je nositeľom svetla a jestvuje nerozdeliteľne so svetlom, môže byť úspešne študovaná podľa zákonov matematiky a fyziky. Matematiku považuje proste za nástroj prírodovedcov.
Jan Fidanza /Bonaventura/. Rovnako ako Aristoteles hovorí o zložení všetkého z formy a hmoty. V jednej veci môže byť súčasne viacero foriem /povedal to Augustín aj R. Bacon/, najmenej dve- svetlo a konkrétna forma veci. Svetlo je najprvšou podobou hmoty. Hmota sama nie je ani telesná ani netelesná, ale to určuje až forma. V hmote driemu zárodky vedúce k budúcim veciam, vložil ich tam Boh. Rozdeľuje esenciu a existenciu a hovorí, že Boh musí jestvovať, lebo nijaké súcno nemá v sebe podstatu svojej existencie. Boh je poznateľný zo stôp vo svete ktoré po sebe zanecháva, ale hlavne z obrazu v duši. Boh nám je stále blízky a prítomný. Boh je číry akt a svet stvoril v čase.
Johannes Buridan /1300- 1358/. Stál na pozíciách medzi nominalizmom a realizmom. Človečenskosť je rovnako reálna ako Martinka alebo Patočka. Odmieta Ockhamovu kritiku príčinnosti, odmieta aj atomizmus. Hovorí, že na základe určitej veci je možné poznať inú vec. Rozum má primát, no vôľa určuje čo a ako bude vykonané. Chceme nutne dobro, to najlepšie. Cieľom človeka je šťastie a na dokonalom poznaní Boha mu nezáleží. Pre človeka je typická jeho aktivita.
Najvýznamnejším je Buridan vo fyzike. Aristoteles hovorí, že napr. vrhnutý predmet je pohybovaný silou a tlakom okolitého vzduchu, ktorý pohne vrhač predmetu. Buridan inšpirovaný jednoduchým Ockhamovým vyjadrením vypracoval vlastnú teóriu. Zotrvačnosť pohybu spôsobuje impetus. Táto sila slabne s odporom vzduchu. Záleží vždy na sile impetu. Keby nebolo protichodných síl /odpor/, tak by impetus pôsobil do nekonečna a teleso by sa pohybovalo. Je tu naznačený pojem zotrvačnosť, aj keď ho Buridan nevyslovuje. Skrze impetus vysvetľoval i voľný pád. Tiaž spôsobila pád a tá pôsobením impetu narastá. Impetus aplikoval i do astronómie. Známy Buridanov somár nie je podľa odborníkov jeho výmysel. Ide o dokazovanie slobodnej vôle. Ak by živočíchy nemali slobodnú vôľu, potom keď by sme veľmi hladného somára dali presne na rovnakú vzdialenosť medzi dve kopy sena, zdochol by od hladu, pretože by sa nevedel rozhodnúť pre nejakú kopu.
Nicolas Oresme /14. st./ je významným mysliteľom stredoveku, aj keď je často opomínaný. V matematike zaviedol používanie súradníc už pred Descartom, jasne vysvetľuje voľný pád a taktiež aj otáčanie Zeme okolo svojej osi. Hovorí, že zákony pozemskej mechaniky platia i v astronómii, teda nestojí na pozíciách aristotelizmu. Vedel, že Zem nie je stredom vesmíru. Uvedomoval si dokonca to, že obrysy kontinentov sa časom menia. Významný je aj v dejinách ekonomických teórií.
V otázke univerálií prišiel na tretie stanovisko, v podstate kompromisné, ktoré nazývame konceptualizmus. Nejestvuje žiadna všeobecná vec. Veci jestvujú iba ako jednotliviny, oddelene. Veci sa zhodujú v tom, čím sú, nepodliehajú opačným zmenám a nepripúšťajú kvantitatívnu zmenu viacej a menej. No nejako tie veci musia byť zhodné, pretože by sa realita rozpadla. Táto zmena nemôže ustanoviť nijakú vec v zmysle všeobecnej veci. Z Martinku a ani z Patočku nestvoríme človeka. Realita veci práve spôsobí, že sa konkrétna vec zhoduje s ostatnými ľuďmi. Vo svete druhy a rody spolu v istom zmysle súvisia. Jestvuje aj podobnosť v tom, že vec niečím nie je. Napríklad kôň a krokodíl sú si podobní aj tým, že nie sú odrodami zemiakov. Vzťah zhodnosti nemá podľa Abelarda viac reality ako vzťah nezhodnosti. V tom nie je rozdiel, pretože človek ako taký nie je existujúcou vecou. Status človeka nie je vec. Človek ako taký nie je prítomný. Ako hovorí Abelard „postavením človeka rozumieme výlučne skutočnosť bytia človekom, čo nie je vec, ale spoločná príčina mena človek všetkým rôznym jednotlivým ľuďom, v tom sa vzájomne zhodujú.“ Sama príčina mena človek nie je vecou. Nie je tam účasť na nej ako u Platóna. No ontológia neredukuje všeobecné pojmy- univerzálie na mená. Pojem človeka je vyjadrený ako vypovedanie predpokladaného, všeobecný pojem je iba sám predikát /to čo sa o veci usudzuje/. Nie je to vec, iba predikát /predikabília/. Presným významom univerzálií sú konkrétne reálne jednotliviny, stávajú sa tým istým menom vďaka spoločnej príčine, ona zakladá tento predikát konkrétnej jednotliviny.
Významný je v etike. Obnovil ju ako samostatnú filozofickú disciplínu. Skutok je dobrý podľa intencie, podľa zameranosti, v ktorej je vedený. Predstavme si 2 veriace slobodné ženy. Jedna nemá rada sex a druhá áno. Obe však dodržujú 6. prikázanie. No jedna ho dodržuje kvôli Bohu a stojí ju to úsilie a druhá by konala rovnako aj ako ateistka. Chovajú sa rovnako ale hodnota skutku je u oboch iná. Intencia dáva podnet na etické hodnotenie. Ide o samo vnútorné chcenie. Abelard sprísňuje etiku. Nie skutok, ale chcenie. Žiadostivosť sama nie je hriechom, ale konanie v duchu a súhlas v tom, že keby mi to podmienky nezabránili, urobil by som to. Je irelevantné, či skutok bol či nebol vykonaný. Jeden a ten istý skutok môže byť dobrý a zlý podľa úmyslu. Opiť sa z nedbalosti o telo hoci sme si ho sami nedarovali, opiť sa z nešťastnej lásky, opiť sa z presvedčenia že aj opiť sa je dar boží, opiť sa aby sme sa zachránili protijedom pri požití metylalkoholu. Jeden skutok, no iné hodnotenia. Nevedomosť hriech nečiní. Tí, ktorí ukrižovali Krista nemajú hriech ako vrahovia Krista, lebo ho nepoznali. Ak konali podľa svedomia a z nevedomosti, sú dokonca bez hriechu. Neveriaci vôbec nemusia byť zatratení- v tomto predbehol dobu o mnoho storočí.
Zaujímavá je jeho teória omylov v teológii, ako ju opisuje v diele Sic et non /Áno a nie/. Ten spis je proste perla. Jestvujú výroky svätých i Biblie, ktoré si proste protirečia. Vtedy netreba odsudzovať autorov, ale prosiť o viac milosti pri pochopení. Chýba nám ten duch, pod pôsobením ktorého autori písali a tak tomu nerozumieme. Často sa menili výrazy aby to nebolo nudné a teraz to môže zapríčiniť nezrovnalosti. V latinčine občas vznikali novotvary, neustálené slová. No takto môže dôjsť k zámene významu. Treba milovať pravdu v slovách a nie slová samotné. Chyby vznikli i tým, že na apokryfy dali mená svätých ako autorov. V textoch Písma je plno chýb zásluhou odpisovačov. Omyly sú v tom, kedy bol Kristus ukrižovaný, namiesto 6ky je 3ka, zle to prečítali. Niekedy odpisovači pospomínali všetky názory a neoznačili, kto čo hovorí. Aj samo Písmo občas nazve sv. Jozefa otcom Ježiša. Niekedy ide o isté nepresnosti hovorovej reči. Povieme že ulica je prázdna. Ale je tam vákuum? Prečo sa povie, že nebo je hviezdnaté? To je veľmi relatívne. Duch Svätý nemusel stále všetko zjaviť. Aj sám Peter prepadol bludu o platnosti Mojžišovho zákona pre pohanokresťanov. Svätí otcovia sa môžu mýliť, treba ich kriticky porovnať s Písmom.
Školy 12. storočia- Saint Victor a Chartres
Školu u sv. Viktora založil na konci života známy realista Abelardov učiteľ Viliam zo Champeaux. Bolo to pri starej zanedbanej kaplnke sv. Viktora. Filozoficky táto škola pôsobila približne 100 rokov. Jej najvýznamnejšou postavou bol Hugo od sv. Viktora /1096-1141/. Bol všestranne vzdelaný, hovorieval uč sa všetko, uvidíš že nič nie je zbytočné. Jeho klasifikácia vied vychádza z Aristotela. Rovnako rozdeľuje vedy na teoretické, praktické a poetické /on hovorí mechanické/ ale k nim pridáva ešte aj logické. Hugo hovorí, sú tri veci- múdrosť, cnosť a nutnosť ako lieky proti trom zlám, múdrosť proti nevedomosti, cnosť proti neresti a nutnosť proti slabosti. Za účelom múdrosti sú teoretické vedy, za účelom cnosti sú praktické vedy a poetické /mechanické/ sú za účelom nutnosti. Aj keď logika je pomerne mladá disciplína, musí stáť pri vyučovaní na prvom mieste.
Vnútornú skúsenosť považuje za bezpečnejšiu než vonkajšiu. Sebapoznanie nám dáva istotu o duši. Múdrosť buď slúži pozemskému životu alebo ju máme na dosiahnutie podobnosti s Bohom. Rozum nám spoľahlivo slúži iba o veciach prítomných, nie o veciach neprítomných, na to je viera. Viera je vzbudzovaná vôľou. Intuícia sa týka viery a budúcnosti. Ako sa to čo je v budúcnosti dostáva do prítomnosti, tak sa aj z viery stáva vedenie a z intuície poznanie. Vieru chápe Hugo ako pravdu vypovedanú o dosiaľ neprítomnom. Pravdy tak rozdeľuje na štyri druhy: 1. pravdy vyplývajúce z rozumu, 2. pravdy zhodujúce sa s rozumom, 3. pravdy prekračujúce rozum, 4. pravdy protiviace sa rozumu. Pravdy vyplývajúce rozumu sú výkony formálnej logiky. Pravdy zhodné s rozumom sú rôzne pravdy zo skúsenosti, môžu byť i predmetom viery lebo tá môže byť časom nahradená vedením. Pravdy prekračujúce rozum sú dané iba vierou, no v mystickom spojení s Bohom možno získať i vedenie, v mystickej skúsenosti sa spája viera, nádej i láska. Správnosť hodnôt nie je v ich podstate, ale v tom, že sa to páči Bohu.
Jeho pokračovateľom je Richard od sv. Viktora, Achard, Ondrej, Gothefroid, Gauthier a Tomáš Gallus. Títo filozofi sa zaoberali hlavne mystikou.
Veľmi významnou novoplatonistickou školou je škola zo Chartres. Predataviteľom je Gilbert de la Porreé, viď boj o univerzálie. Známym členom bol i Thierry zo Chartres. Je presvedčený, že svet sa riadi matematickými a fyzikálnymi zákonmi. Boh podľa neho nestvoril 4 živly, ale častice ktoré sú v pohybe a ktoré pohyb usporadúva. Uznáva že zem sa najprv vynorila z vody i to, že prví živočíchovia boli vodní. Využíva pytagorejské základy. Základom všetkého je číslo a preto teológia musí byť spätá so základmi matematiky. Jednota je základ všetkého, tu hovorí v podstate novoplatonisticky. Duch Svätý usporadúva hmotu, ktorá je z nesúcna- klasický stredoveký novoplatonizmus.
Viliam z Conches- je ďalším členom chartreskej školy. Svetovú dušu identifikuje s Duchom Svätým a dáva jej úlohu pri usporiadaní sveta. Do svokho novoplatomizmu zabudoval epikurovský atomizmus, ktorý prevzal z arabských prekladov. Bol priekopníkom logiky a aj prírodovedy.
Alan z Lille /Alan ab Insulis/- Príroda je prostredníkom medzi božskými ideami a stvorením. Zdôrazňuje jednotu božiu- Boh ako monáda, z ktorej všetko vyplýva, je nemenná, ostatné, pretože sa mení vlastne nie je a všetko z Boha vzniklo. Ako základný predpoklad hovoril o Bohu: Boh je inteligibilná sféra, ktorá má stred všade a obvod nikde.
Ján zo Salisbury- Veľmi používal metodickú skepsu, dôkazy bral veľmi kriticky, hovoril že cieľom človeka je šťastie a predstaviteľom šťastného človeka mu nie je svätec, ale filozof. Stojí na primáte pápežskej moci nad svetskou, ale oboje sú podriadené prirodzenému právu. Ak je aj duchovná moc tyraniou, má človek právo zabiť tyrana ak je aj duchovný a nie je to vražda.
Novinky | Rodičia | Iné informácie | Ďakujeme (2%) | PRIHLÁSENIE
Filozofia
Kontakty
- Gymnázium sv. Jána Pavla II.
- 052/7721389
- Dlhé hony 3522/2 058 01 Poprad 05801 Poprad Slovakia
- 37942743
Prihlásenie
Počet návštev: 580
Powered by aSc EduPage