Filozofia

                                                                                                                                                       Hegel

Hegel

 

      Nadväzuje na occasionalistov, Spinozu, Kanta, Fichteho, Schellinga. Vytvára úplne svojský systém. V podstate ide o objektívny idealizmus- aspoň takto ho zvyknú klasifikovať. Jeho hlavná práca sa nazýva Fenomenológia ducha, /vyšlo 1960, preložil Jan Patočka/. No významné sú aj iné diela.

   Hegelov systém je veľký. Ako metódu používa dialektiku. Každá téza má aj antitézu a obe môžu byť prekonané v syntéze. Hegel používa výraz aufheben, má to viac významov, prekonať, zrušiť, uchovať. V zmysle dialektiky hovorí o neplatnosti Aristotelovej zásady sporu. Môže teda platiť A a súčasne non A, vznikne z toho syntéza, voľačo vyššie. Dialektiku Hegel charakterizuje ako vyšší rozumový pohyb, v ktorom sú zdanlivo oddelené prvky, stávajú sa cez seba tým, čím sú.

   Ide o to, že všetko čo je, je svetový duch. Svetový duch sám je všetkým a vo všetkom. Hegelov filozofický systém ukazuje, ako sa svetový duch sám sebauvedomuje, ako sa vyvíja čím je, ako sa dostáva do vyšších foriem existencie.

   V Hegelovom systéme je na prvom mieste logika. Venoval jej diela Logika ako veda a Malá logika. Logika tu nie je disciplínou o usudzovaní, ale vedou o idei v abstraktnom myslení. Ide o to, ukázať systém čistého rozumu, čistého ducha vo svojej nevyjasnenej podobe, v tom, keď je ešte nerozvinutý. Logika je veda o idei pre seba a o sebe. Čisté bytie je vo svojej bezprostrednosti rovné iba sebe samému, nemá vôbec nijakú rôznosť. Nie je v ňom nič čo by sa dalo nazerať, ono je vlastne ničím. Dialekticky to možno zjednotiť tak, že čisté bytie a čisté nič je fakticky to isté. Z týchto dvoch téz, proste tézy a antitézy bytie a nič vzniká stávanie ako syntéza. Hegel, akoby posadnutý číslom tri rozdeľuje všetko na triády. Aj logika má tri triády. Prvá je bytie, a má tézu kvalita, antitézu kvantita a syntézu miera. Druhá je podstata, esencia a jej dialektické zložky sú dôvôd existencie, jav a skutočnosť. Toto je myslené ako kritika Kanta, pretože cez podstatu spoznáme javy a zákony- u Kanta je vec o sebe nepoznaná. Treťou triádou je pojem. Je to syntéza bytia a podstaty. Ide o substancializáciu pojmu. Pojem sa vyvíja sám ako substancia, je to substanciálne ja. „Pojem je skutočne prvý a veci sú tým čím sú vďaka činnosti imanentného a vnútorne sa prejavujúceho pojmu.“ Pojem má tri dialektické zložky- subjektívny pojem- v podstate formálnu logiku, objekt a ideu.

   Na druhom mieste je filozofia prírody. Hegel hovorí, že duch je vtedy v odcudzení, v inobytí. Duch sa sám sebe odcudzí, prejde do prírody ako do svojho inobytia. Sládkovič to nádherne vyjadril v Maríne- „možno mi nežiť v živote“. Inobytie je protikladom k bytiu o sebe. Bod v priestore nie je o sebe vôbec nič. Jeho vlastná poloha je to čo ho odlišuje od iných bodov, vlastné bytie bodu samé nie je ničím, lebo ten bod je o sebe čisté bytie. Robí ho čímsi vzťah k inému, k iným bodom a to je poloha, aj preto hovoríme o inobytí. Filozofia ducha má tiež triády. Prvou je mechanika, tvoria ju dialektické zložky priestor a čas, hmota a pohyb a absolútna mechanika. No okrem mechaniky poznal Hegel aj iné časti fyziky, veď už boli známe elektromagnetické javy. Preto dáva ako antitézu mechaniky fyziku, so zložkami všeobecná individualita, zvláštna individualita a totálna individualita. Syntézou filozofie prírody je samotná organika, v prírode je to to najvyššie. Tvorí ju triáda geológia, rastlinná prirodzenosť a živočíšny organizmus.

   Syntézou celej Heglovej filozofie je filozofia ducha. Vo filozofii ducha je duch pre seba. Jej najnižším stupňom je subjektívny duch. Len v človeku si duch uvedomuje sám seba. Duch zo stavu mimo seba začína prechádzať do stavu pre seba v človeku. Preto je tézou subjektívneho ducha antropológia, antitézou je fenomenológia ducha, keď si duch uvedomuje svoj plán rozvíjania, svoju schému a syntézou je psychológia, ktorá skúma schopnosti ducha – skúma názor, predstavu a zložky myslenia. Antitézou subjektívneho ducha je objektívny duch. Náuku o objektívnom duchu nazýva síce Hegel etika, ale jej obsahom je rodina, občianska spoločnosť a štát. Objektívny duch v rámci systému je opisovaný v Hegelovej filozofii práva. Pre pojem práva u Hegela platí, že je to idea slobody v jej totalite, vo svojom stelesnení. Samotná filozofia objektívneho ducha, zo systematického hľadiska reprezentovaná ako filozofia práva má tri dialektické zložky: legalita ako abstraktné právo, vonkajšia, objektívna forma existencie práva, moralita ako subjektívne, vnútorné zmýšľanie a mravnosť ako jednotu subjektívnej a objektívnej sféry, mravnosť sama ako syntéza sa prejavuje v rodine, občianskej spoločnosti a štáte.

   V dejinách sa objektívny duch prejavuje ako filozofia dejín. Je to vývoj objektívneho ducha v čase. Ako metódu duch používa lesť rozumu. Človek robí isté veci, a myslí že sa mu zadarilo, že niečo robí pre seba. Ale to je iba finta. Objektívny duch urobí také podmienky, že človek má možnosť niečo dokázať, a myslí že ako pre seba dobre urobil. Ale to malo vyšší zmysel, aby sa vyvíjal objektívny duch v dejinách. Dejiny sa samozrejme delia na periódy: orientálny svet, tam je slobodný iba jeden človek, grécky svet- tam je slobodný každý- tieto dva svety sú prvá perióda, starovek. Antitézou staroveku je stredovek, kde sloboda nie je, proste sa to obráti naruby. No syntézou je germánsky svet, kde znova ľudia získajú slobodu. Tam- bez toho aby ho menoval- vyplýva to aj z filozofie práva pokladá Hegel za najdokonalejší pruský štát, v ktorom žil.

   Syntézou filozofie ducha je absolútny duch. Jeho najnižšou dialektickou zložkou je umenie. Hegel hovorí, že ríša umenia je ríša absolútneho ducha. Subjekt v krásnom nachádza sám seba, nevidí žiadnu hranicu a medzu pre subjekt. V kráse sa môže plne realizovať, iba človekom stvorená krása môže byť náplňou filozofie umenia. Umenie delí na orientálne, považuje ho za symbolické, na klasické a na romantické, ktoré považuje za najvyššie. Vyššou formou absolútneho ducha je náboženstvo. Hegelova filozofia je autorom samým braná ako interpretácia kresťanstva. Boh je uctievaný ako najvyššia inteligencia. Aj náboženstvá sa vyvíjajú. Najnižšie je kúzelníctvo, potom rôzne prírodné náboženstvá, animálne a totemové. To sú prírodné náboženstvá ako najnižšia forma. Náboženstvá substanciality sú neosobné náboženstvo budhizmus a brahmanizmus. Najvyššie sú náboženstvá duchovnej individuality- grécke, rímske a židovské. Najvyšším náboženstvom je kresťanstvo. Boh otec je absolútno ako idea. Syn je duch prítomný vo svete, znázorňuje prírodu a človeka. Boh Duch svätý sídli v obci veriacich. Najvyšším štádiom absolútneho ducha je filozofia. Prvé štádium filozofie ide od počiatku po Prokla, v podstate ide o nekresťanskú antiku. Druhá je patristika a scholastika, od doby apoštolských mužov po Suareza, tretia je filozofia od Descartesa. Veľmi si váži Spinozu, povedal že filozofia musí byť spinozizmom alebo ničím. Končí to Hegelom. Najvyšším miestom v systéme filozofie ducha je Heglova filozofia, Hegel sám! Jeho filozofia je najvyššie médium absolútneho vedenia.

   Všetko, celý svet je svetový duch, je to rozum. Všetko myslí. Hegel povedal- Čo je skutočné, je rozumové a čo je rozumové, je skutočné. Teda Heglovej filozofii patrí označenie panlogizmus ale aj objektívny idealizmus.

   Filozofia pozerá zo skúsenosti vekov i na históriu, ale ide aj o potrebnú osobnú skúsenosť filozofa. Hegel napísal zaujímavú vetu: „ Ak filozofia maľuje svoju šedosť na šedo, potom jedna podoba života už zostarla a šedou šedivosťou sa nedá omladiť, ale iba poznať, Minervina sova začína lietať iba za súmraku.“

 

 

                                                                                                                                                       Kant

                                                  Kant- Kritika čistého rozumu

                                          /Kritik der reinen Vernunft/

   Kant hovorí, že poznanie sveta je v zásade možné, ale subjekt určuje štruktúru skúsenosti. Poznáme analytické a syntetické súdy. Analytické súdy sú také, ktorých predikát je už obsiahnutý v subjekte.. Ich protiklad nie je možný, napr. veta kruh je guľatý. V ich predikáte nie je nič iné, než čo je v opisovanom. Nehovoria nám nič navyše, neobsahujú v sebe nijakú informáciu. Napr. študent je človek, ktorý je zapísaný na strednej alebo vysokej škole. Syntetické súdy sú rozširovacie súdy, rozšíria nám poznanie. Napr. dekan Prírodovedeckej fakulty UPJŠ je Pavol Sovák. Apriórne súdy sú také, ktoré nezávisia na skúsenosti. Napr. non a a súčasne non a- logický apriórny súd. Aposteriórne súdy závisia na skúsenosti. Napríklad- Tarja Turunen je speváčkou skupiny Nightwish. Kant si položil fundamentálnu otázku- Ako sú možné syntetické apriórne súdy?  To znamená, ako sú možné súdy, rozširujúce subjekt, ktoré v predikáte vypovedajú niečo čo je nezávislé na skúsenosti.

   Zodpovedanie tejto základnej otázky je nasledovné- áno, je to možné v matematike, pretože matematické súdy nie sú závislé na skúsenosti, ale zároveň sa v nich niečo dozvedáme. Dva a dva sú štyri- to je nové, to sme sa naučili! Je to súd syntetický pretože vychádza z povahy času. S tým súvisí otázka- ako je možné matematika, aké sú jej základy? To má ale širší základ, je v tom širší problém- aké sú apriórne /predskúsenostné/ zákonitosti ľudského poznania. Kant na to odpovedá, Poznanie sa neriadi podľa predmetov, ale predmety sa riadia podľa poznania. Apriórne vlastnosti zmyslového nazerania, apriórne podmienky vnímania, teda priestor a čas skúma transcendentálna estetika. Kant dokazuje názorný charakter priestoru a času. Priestor je základom všetkých názorov, nič mimo priestoru si nemožno predstaviť, aj jeho deliteľnosť donekonečna je zachránená /Leibnizovou vetou o konečnosti nekonečného radu čísel/. V našich zmyslových vnemoch teda tkvie základ priestoru, z neho vyplýva jestvovanie geometrie. Geometria je vedou, závislou od priestoru, je založená na priestore. Priestor je pritom vlastnosťou skúsenosti. Je to apriórna forma zmyslovosti. Druhá apriórna forma zmyslovosti je čas. Človek proste vníma touto formou. Bez neho si nie je možné predstaviť trvanie, následnosť etc., sú v ňom usporiadané naše predstavy. V čase je daná aritmetika. Čas je daný počítaním, počítame v čase, jednotka je závislá od času, vyjadruje časový úsek. Čísla sú počítania časových úsekov, aritmetika teda vznikla z času. Matematika teda vznikla z povahy času a priestoru.

   Analytikou pojmov pokračuje transcendentálna logika. Tu sa zaoberá Kant pojmami danými pred skúsenosťou. Sú to základné pojmy- kategórie. Kant ich má 12. Sú to najvšeobecnejšie pojmy skúsenosti, ktoré získame z aristotelovskej logiky a z rozmanitosti druhov skúsenosti. Príroda musí byť podradená pod tieto kategórie. No kategórie získajú svoj obsah od povahy priestoru a času, od apriórnych foriem zmyslovosti. Tak ako matematika, teda matematiku považuje Kant za prírodnú vedu.

   Kategórie u Kanta sú: podľa kvantity: jednota, mnohosť, všetkosť; podľa kvality: realita, negácia, limitácia; podľa relácie: substancia a akcident, príčina a účinok, trpnosť a činnosť; podľa modality: možnosť a nemožnosť, existencia a neexistencia, nevyhnutnosť a náhodnosť.

   V analytike zásad skúma Kant ako na javy aplikovať umové pojmy, je teda o súdoch. Tu si musíme vysvetliť pojmy um a rozum. Um /Verstand/ je o tom, ako myslieť predmety a tvoriť pojmy, ale cez javy, z javov. Vzťahuje sa na zmyslový materiál. Rozum /Vernunft/ je schopnosť spracúvať to čo je z umu, vytvára z nich princípy, nezaoberá sa skúsenosťou, ale iba vlastným umom, stade čerpá svoj materiál a spracúva ho ďalej.

   Zásady sú v podstate najvyššie zákony prírody, zásady ktoré ukazujú podmienky, za ktorých je možná skúsenosť. Sú to a/ axióma názoru- všetky veličiny skúsenosti musia byť prijaté v priestore a v čase. b/ anticipácia vnemu- všetky predmety skúsenosti musia vplývať na zmysly, ich pôsobenie musí mať určitú veľkosť. c/ trvanlivosť substancie- vnem musí trvať, aby bola možná byť skúsenosť následnosti a súčasnosti, d/ zásada kauzality- pri zmenách v čase ich dobre objasňuje vzťah príčiny a účinku. e/ zásada vzájomného pôsobenia- pokiaľ sú veci súčasné- na seba pôsobia, f/ tri postuláty empirického myslenia: to čo vyhovuje formálnym podmienkam skúsenosti je možné, to čo vyhovuje materiálnym podmienkam skúsenosti je skutočné a to čoho súvislosť so skutočným je určená všeobecnými podmienkami skúsenosti je nutné.

   Svet ktorý vnímame je svetom javov, vec pre seba. No vec bez vzťahu k nášmu poznaniu, bez času a priestoru, ktoré jestvujú iba ako forma zmyslovosti je to vec osebe- Ding an sich. Je to vec bez toho, ako ju vníma človek z toho hľadiska že je človekom, teda bez vnímania v priestore a v čase.

   Rozum má ale jednu zaujímavú vlastnosť. Hoci jestvujú empirické hranice poznania, ktoré sú v podstate ohraničené vlastnosťou času a priestoru. Rozum odvádza človeka mimo hraníc tohto poznania, na oblasť ktorá ide na územie, ktoré nie je poznateľné. Toto je pole Kantovej metafyziky. Táto oblasť je prezentovaná troma ideami- idea psychologická, idea kozmologická a idea teologická. Idea psychologická vzniká paralogizmami- chybnými úsudkami.

 

 

                                                                                                                                              Schelling

 Schelling

 

   Schellingov systém sa dosť vyvíjal. Jeho pôvodný systém, pôvodné stanovisko sa nazýva filozofia identity. U Fichteho bola príroda, Ne-Ja produktom Ja. Schelling s tým nesúhlasí. Príroda nie je výtvorom ducha, ale duch je výtvorom prírody. Základné tvrdenie filozofie identity hovorí: Všetko čo je, je o sebe jedno. Základný Schellingov problém je jednota protikladov subjektu a objektu, Ja a Ne-Ja, ideálneho a reálneho. Vedenie je zhoda subjektu a objektu, Ja a Ne-Ja a to treba vyložiť. Už sa nepýtame, ako Fichte že ako Ja vytvára prírodu, ale ako je možný duch v prírode. Duch v prírode je možný preto, lebo príroda a duch sú v podstate identické. /Pripomína to Spinozu/. „Príroda má byť viditeľným duchom, duch má byť neviditeľnou prírodou. Tu, v absolútnej identite ducha v nás a prírody mimo nás sa teda musí vyriešiť problém, ako je možná existencia prírody mimo nás.“

   Prírodu najprv chápe ako identickú so subjektom, pričom príroda je v myslení objektom, teda sebavedomie produkuje objekty nevedomo. To ešte trocha pripomína Fichteho, no pozdejšie sa prepracoval k názorom, sama príroda je aj produkujúca, aj produkovaná /ako Spinoza alebo Eriugena/. Nemôže tu byť čistá produktivita, lebo by to produkované nemohlo vzniknúť s nejakými konkrétnymi vlastnosťami, ale príroda musí byť produkujúcou, i produktom /ako substancia a modus u Spinozu/. Príroda sama, aby bol v nej nejaký pokrok, zdokonaľovanie si kladie prekážky, bráni sa produkovaniu. Teda aj funguje aj vznik, ale príroda sa aj bráni, teda sa v prírode niečo deje. Je to stála reprodukcia, stále sa tvorí niečo nové. Samozrejme, sú v tom protiklady vytvárania sa a bránenia sa. Sám Schelling to pripodobňuje k vírom. Veril v evolúciu, ktorá prebieha, aj anorganickú prírodu pokladal potenciálne za živú. Najhlbšou podstatou prírody je žijúca prasila. Činnosť tejto prasily je badateľná vo dvoch rovinách. V jednej rovine je to mŕtva hmota, v druhej rovine filozofia a umenie. No tieto dve roviny sa kompenzujú, vyskytujú sa spolu, raz prevažuje jedna raz druhá rovina. Príroda sa teda vyvíja, sebauvedomuje sa.

   Samotná sloboda človeka umožňuje voliť dobro i zlo. Boh je zdvojený- znova to pripomína Spinozovu či Eriugenovu natura naturans a natura naturata. Boh je v sebe aj z hľadiska absolútneho, ale aj hľadiska toho, že je od Boha neoddelený, ale predsa od neho odlišný- je prírodou. No sama príroda je už v rozvinutom stave, ešte predtým sa však musí z toho Boha rozvinúť. No v ňom nejestvuje ako príroda, no ani ako Boh z hľadiska absolútnom, musí mať svoje špecifikum už v základe Boha. A tu sa to nazýva temnota, je to jeho tmavá, nevedomá hlbina. Je to nejaká svojvôľa v Bohu, ktorá sa musí premeniť na usporiadanie, rozum, univerzálnu vôľu. No v Bohu to je základ-nevedomá hlbina- temnota neoddeliteľná od existencie. V Bohu to nemôže viesť k ničomu zlému, svojvôľa v Bohu môže končiť iba dobre. Svojvoľný čin Boží je vždy dobrý. Ale u človeka vždy nie! U človeka sa nevedomá hlbina a existencia ako človeka z prírody čiže z Boha oddeľujú- a preto je možné aj zlo. Zlo nevzniká nijako, je to proste deprivácia /ako u Plotina/, je to odpadnutie od dobra, od svetla. No v Bohu je nevedomá hlbina a existencia nie rozdelená, ale spojená, je tam spoločný prazáklad.

   Umelecké dielo je preto dokonalé, lebo vyjadruje to, čo sa nedá plne intelektuálne vyjadriť- jednotu ducha a prírody. Umenie je tvoriaci nástroj filozofie, dokumentuje to, čo filozofia nemôže ukázať. Ono potvrdzuje filozofiu identity.

 

 

                                                                                                                           Johann Gotlieb Fichte

 Johann Gotlieb Fichte

 

   Ovplyvnila ho najmä Kantova Kritika súdnosti. Bol to nielen vynikajúci filozof, ale aj jeden z najlepších rečníkov všetkých čias. Nebojácne rečnil proti Napoleonovi a vyzýval na odpor proti nemu. No nedožil sa pádu Napoleona, lebo roku 1814 zomrel na infarkt.

   Hovorieval, že človek si volí takú filozofiu, aký je sám. Podľa neho musia jestvovať iba dva dôsledné filozofické systémy. Buď filozofia vykladá iba skúsenosť, a tak vykladá v podstate ľudskú predstavu vecí. Vtedy ide o dogmatizmus, senzualizmus a materializmus. No pokiaľ odvodzujeme veci z predstavy samotnej, dôjdeme do idealizmu. Tie povahy, ktoré sú pasívne volia skôr dogmatizmus, tie ktoré sú samostatné zvolia radšej idealizmus.

   Fichte sám volí idealizmus. Je to podľa neho jediný dôsledný systém. Z bytia vecí sa toho nedá veľa vyvodiť, ale ak vychádzame z myslenia, potom nám to produkuje predstavy o veciach, našu skúsenosť. Dôležité je teda myslenie. Na počiatku filozofie je mysliaci subjekt. Sám mysliaci subjekt kladie sám seba, pretože Ja kladie pôvodne práve svoje vlastné bytie. Táto zásada má vyjadriť ten čin, ktorý sa nevyskytuje pri empirickom skúmaní nášho vedomia, ale sama spočíva na vedomí. Vedomie urobí čin možným. Rozum je stvorený až činom. Fichte sa neuspokojuje s tým, že teoretický a praktický rozum Kant postavil vedľa seba, aj keď oba sú Vernunft. Fichte hovorí o primáte praktického rozumu, niečo vytvoriť, vykonať čin, to je to správne. Rozum /Vernunft/ sa nemá nechať zviazať tak ako u Kanta, ale ísť smelo na pole ktoré sa nedá rozhodnúť, vykonať čin.

   Kantova vec osebe musí byť úplne odmietnutá. Sama skúsenosť, z čoho vychádzam má svoj prameň v Ja. Toto Ja nie je empirické, ale transcendentálne, čiže nejde o Ja, ktoré je limitované tým, že kvôli hraniciam poznania z neho zostane iba to čo vnímame, ale je to Ja ktoré je bez hraníc. Keď sa Ja stretáva s niečím cudzím, s niečím čo nie je Ja. V pocite sa cítome, ako keby sme sa dotýkali niečoho cudzieho. A práve tak, síce slobodne, ale tak že si to neuvedomujeme vytvárame Ne-Ja. Nie je to ja, a tak podľa zákona sporu to je Ne-Ja. Je to pocit dotyku z vonkajšku, ale je to vytváranie Ne- Ja, čin. Čiže Ja sa dotýka niečo cudzie a Ja si slobodne vytvorí Ne-Ja. Čistý teoretický rozum neodpovie na otázku, prečo Ja proste nenechá všetko na pokoji a nie je samo. Na to musíme vstúpiť na územie metafyzických predpokladov a cez praktický rozum odpovedať: Ja je čistou, nekonečnou činnosťou. No aby Ja mohlo byť činné, musí prekonávať prekážky. Ale vnútri je iba Ja a nijaká prekážka. Tak si ju musí vytvoriť. Vytvára si to tak, že Ja si samo sebe kladie hranice, aby ich mohlo prekonávať. Ne- Ja je kladené preto, aby bola možná práca a boj- hovorí Fichte typickým nemeckým slovníkom. Lenže ak sa kladie Ja a proti nemu Ne-Ja, navzájom by sa zrušili. Tak sa musia negovať iba čiastočne. Preto v Ja sa kladie oproti čiatočnému Ja čiastočné Ne-Ja.

   Filozofiu označuje Fichte ako vedoslovie. V teoretickej časti vedoslovia treba objasniť, ako Ja dochádza k svojím predstavám. Ja sa kladie ako obmedzené cez Ne-Ja a je činné práve preto, lebo sa sebaobmedzuje, lebo si kladie prekážky. Praktické vedoslovie nám hovorí, že Ja sa obmedzuje, lebo jeho podstatou je činnosť.

   Fichte rozvíja aj svoju etiku. Hovorí, že jednanie je mravné vtedy, pokiaľ človek v súlade s absolútnou samostatnosťou Ja prekoná závislosť Ja na prírode. Ja si má určovať svoju slobodu. Lenivosť v človeku je radikálne zlo. Človek sa má dostať do stavu tvoriacej aktivity. Fichte si vytýčil svoj kategorický imperatív: Jednaj vždy podľa najlepšieho presvedčenia o svojej povinnosti.

   Má i svoju sociálnu filozofiu. Každý štát musí zaručiť človeku možnosť žiť z práce. Nedobrovoľná nezamestnanosť by nemala jestvovať. Občan musí dostať tú časť čistého domáceho produktu, ktorá zodpovedá jeho práci. Štát má mať v hospodárskej oblasti plán a má vládnuť aj nad výchovou. Až nečakane liberalisticky formuluje všeobecnú vetu práva: „Voči mne vonkajšiu slobodnú bytosť musím vo všetkých prípadoch uznávať ako takú, t. j. obmedziť svoju slobodu pojmom jej slobody.“

 

 

                                                                                                                                Kant- Praktický rozum

Kant- Kritika praktického rozumu a kritika súdnosti

 

      Základom hodnotenia je vôľa človeka. Dobrá vôľa je dokonca považovaná za neobmedzene dobrú. Konanie človeka nemožno chápať ako slobodné, ale sa riadi prírodou. Sloboda a jej možnosť je metafyzický postulát, predpoklad pre existenciu konania. U Kanta je človek na úrovni čistého rozumu, na úrovni myslenia slobodný- vo svojich myšlienkach.. Povinnosť  človeka oslobodzuje zo stavu, keď je určovaný prírodou. Prírodnú nutnosť nahrádza povinnosť. Povinnosť nahrádza prírodnú nutnosť nutnosťou jednať z úcty k morálnemu zákonu. Povinnosť núti vôľu a jednanie človeka k tomu, aby ctil morálne zákony. Tie pramenia z rozumu. Nejaký sklon človeka, jeho dispozície sa niekedy náhodou môžu zhodovať. Ak sa to zhoduje, proste človek sám chce robiť tak ako má, potom ide o legalitu. Jednanie len povinnosti, ktoré je iné ako vlastný sklon človeka je moralita.

   Morálna záväznosť sa predstavuje vo forme imperatívov. Poznáme kategorické a hypotetické imperatívy. Hypotetický imperatív je viazaný na konkrétny cieľ. Je teda podmienene závislý. Kategorický imperatív naopak vyhlasuje zákon formálny a absolútny. A ten znie napríklad takto: Konaj tak, aby maximy tvojej vôle mohli byť princípmi všeobecného zákona. Samotné maximy sú pravidlá konkrétneho človeka. Oni sami sú tie, ktoré ukazujú aká je vôľa, maximy si človek určuje sám. No samotné maximy sú dobré až vetdy, ak vyhovujú kategorickému imperatívu. Musia byť také, aby sa nimi mohla riadiť každá rozumná bytosť. Teda to nie je závislé na konkrétnej hodnote, ale ide o to, aby každý človek konal tak, ako je to v súlade s jeho vnútornými hodnotami. Inak, aj u kategorického imperatívu sa jedná o apriórny syntetický súd. Musí ísť o samotnú vôľu človeka a o to aby to bolo v takom smerovaní, aby to mohlo byť dané ako vzor pre všetkých. Sloboda je možná na myšlienkovom základe. Rozum sám je autonómny, čiže si zákony dáva sám. Rozum sám sa podieľa na myšlienkovom svete a tak je človek slobodný, aj keď je aj súčasťou prírodného sveta. Rozum sám určuje úplne autonómne vôľu k činu. Dobrá vôľa sama predstavuje úctu k zákonu a práve úcta k zákonu má spôsobiť, aby človek jednal v súlade s ním a nie so subjektívnymi záujmami. Musíme si proste v tom zákone ctiť aj druhého človeka- preto je tu ďalšie znenie kategorického imperatívu: Konaj tak, aby si ľudstvo v sebe a aj v druhej osobe využíval vždy ako cieľ a nikdy ako osobný prostriedok. Určujúce je dodržovanie tohto imperatívu a nie vlastná blaženosť. No niekedy k tomu môže pristúpiť aj vlastná blaženosť. No je to možné vtedy, ak zavedieme metafyzický postulát božej existencie, a boh už garantuje zhodu mravnosti a blaženosti-  teda konanie podľa kategorického imperatívu a blaženosť. No keďže človek sa nikdy nedostane do stavu úplného podriadenia kategorickému imperatívu, čo je stav svätosti, musí byť zavedený postulát nesmrteľnej duše.

   Estetiku Kant skúma v Kritike súdnosti. Súdnosť Kant určuje ako stredný člen medzi rozumom a umom /Vernunft und Verstand/. Zodpovedajú jej pocity pekné a nepekné ako stred medzi poznávacou schopnosťou a žiadostivosťou. Vo všeobecnosti je súdnosť schopnosť podradiť konkrétne pod všeobecné. Hľadať to všeobecné, to je záležitosťou účelnosti. Ak ide o objektívne všeobecné, ide o účel, o teleológiu. Ak ide o subjektívne všeobecné, ide o estetiku. Kant rozlišuje krásne a vznešené. Vznešene sa vzťahuje k neobmedzenému. Estetický súd podľa kategórií je všeobecne platný. Berie do úvahy založenie všetkých ľudí, tak počíta s tým, že estetický súd jedného človeka budú ostatní nasledovať. Krása je forma účelnosti predmetu, pretože ju vnímame bez predstavy účelu. Krása je to, čo v mimopojmovej predstave vzbudzuje sympatiu. Nevieme na čo to je, ale vnímame to ako sympatické. Aj keď tieto súdy nie sú dokázateľné, vyhradzujú si nárok na záväznosť. Krása je účelná, aj keď neslúži nijakému účelu, je sama pre seba účelom, rovnako ako umenie. Kant spája aj estetiku s mravnosťou, určenie krásna je analógia mravného dobra. Krása je symbol mravnosti. Vznešenosť poukazuje na prírodu.