Filozofia

                                                                                                                                               Budhizmus

Budhizmus v Číne

 

         Budhizmus prenikol do Číny priamo z Indie. Stalo sa to okolo zmeny letopočtu, no literatúra budhistického zamerania v Číne vznikla až v 3. storočí. Už v 4. a 5. storočí je v Číne pevne zakorenený. Už v 3. storočí sa čínsky budhizmus rozdeľoval na hínajánu a máhajánu. Už v 4. storočí je doložených 7 budhistických škôl v Číne. Situácia v tejto dobe bola dokonca taká, že miesto taoizmu a konfucianizmu dominuje budhizmus! Tieto školy nadväzujú na čínsku tradíciu a sú ňou dosť ovplyvnené, najmä neotaoizmom.

   Z týchto škôl je významný Tao-an, autor učenia o prvotnom nebytí. Je to čínska šunjaváda, hovorí že svet je mája /klam/ a všetko je prázdne. Nebytie jestvovalo pred všetkými vecami- aktuálne nekonečno, klasická predstava čínskeho myslenia. Ďalšia významná škola je tá, ktorej predstaviteľom je Č Tao-lin. Je to teória o hmote takej aká je. Je to skôr nejaká konkrétna hmota než abstraktná filozofická kategória. Hmota je sled jednotlivých konkrétnych entít vo veľmi krátko časovom okamihu- hneď vzniknú a okamžite zaniknú. Ich podstata je prázdno. Takisto duch je prázdny a to je najvyššia pravda. Prázdnota však nie je nebytie, lebo potom by prvotné nebytie trvalo a nevzniklo by bytie- hoci jeho podstatou je prázdno. Č Tao-lin videl nekonzistentnosti medzi taoizmom a budhizmom. Vyjadril názor, že nie je dobré sledovať iba vlastnú prirodzenosť, odstrašujúcim príkladom sú vrahovia a tyrani. Oproti tomuto taoistickému názoru stavia budhistický, kde miesto vlastnej prirodzenosti sa sleduje najvyšší cieľ, stať sa osvieteným. Podobnými sú školy – teória o neexistencie mysle. Iba v prebudenej mysli sa veci vyprázdňujú, ukazujú sa ako prázdne. Ďalej je to škola fenomenálnej ilúzie, všetky svetské pravdy sú ilúzie, okrem ducha, lebo by nebolo možné hlásať náuku a ani by nebolo komu. Známa je aj škola uskladnených pojmov, resp. vedomia obsiahnutého v duchu. Svet je dlhá noc a vedomie je zdroj veľkého sna. Až sa prebudíme, vedomie a svet bude prázdny.

   Známy čínsky budhista bol Seng-čao. Jeho učiteľ bol Kumaradžíva, veľký prekladateľ budhistických spisov do čínštiny. Dokazuje neexistenciu pohybu. Dharmy, základné zložky skutočnosti majú iba okamihové trvanie a preto nemôže jestvovať pohyb. Veci sa neprenášajú do budúcna a minula, ako dharmy a sú nemenné. Pre veci neplatí, že jestvujú ale ani to že nejestvujú. Keby existencia vecí bola pravou existenciou, nebola by závislá na príčinách. Keby bola neexistencia absolútnou neexistenciou, nezávisela by na príčinách. No ak je existencia závislá na príčinách, potom to nie je absolútna existencia, podobne je to s neexistenciou. No fakt je taký, že existencia i neexistencia závisia na príčinách, preto nie je ani skutočná existencia a neexistencia, všetko súčasne existuje aj neexistuje a to je tá prázdnota vecí.

   Žiakom Kumaradžívu je aj Tao-šeng. Je to máhajanista, obhajuje nesmrteľnosť duše ako budhistickú náuku, je to nepôvodné v budhizme. Všetky bytosti, aj tie najprízemnejšie majú v sebe budhovskú prirodzenosť a práve tá sa oslobodí v nirváne, to je to pravé ja čo vstupuje do nirvány. Uznáva teóriu okamžitého osvietenia, osvietenie prichádza náhle a nie po stupňoch. Hovorí, že Indovia sa rýchlo učia ale pomenšie prenikajú k pravde ale Číňania opačne.

   Významná je škola Čistej zeme. Pôvodne sa volala škola bieleho lotosu. K dosiahnutiu vlastnej spásy nikto nepríde pomocou vlastných zásluh, aj keby robil hocičo. Ten, ktorý pomáha je Buddha Amitábha /Buddha zo západu/ a jeho milosť. Má sa mnohokrát hovoriť Buddhovo meno, celé hodiny, ba mesiace aj roky, až sa človek dostane do stavu bezmyšlienkovitosti a vytrženia. Buddha pomáha každému, aj veľkým hriešnikom.

   Jestvuje aj škola Tien-tchaj. Podľa nej jediné čo jestvuje je absolútna myseľ. Svet jednotlivín môže jestvovať iba ako dharmy, ktoré myseľ obsahuje. Dharmy sú však prázdne a to že existujú je proste klam.

 

 

                                                                                                                                                         Fa

 Fa- ťia

 

      V preklade škola legalistov, vznikla v podmienkach obdobia obdobia bojujúcich štátov. Proste pomery feudálne roztrieštenej Číny si vyžadovali nastoliť určitý jednotný právny poriadok. Nič také v tej dobe nejestvovalo. Základná požiadavka stúpencov tejto filozofie bol právny štát. Čínski feudáli proti tomu striktne bojovali a legalisti boli často väznení, popravovaní, vraždení. Šlo proste o to, aby sa vládlo vo všetkom striktne podľa zákonov, a rovnosť pred zákonom by sa vzťahovala na všetkých. Zákony mali byť jasné a zreteľné, bez postranných kľučiek, a aj panovník mal byť nimi do veľkej miery viazaný, nemohol Predstaviteľ školy Kuang Čung vychádzal zo zlého prirodzeného stavu spoločnosti, proste pôvodne homo homini lupus. Treba zákona, ktoré by dbali na dodržovanie morálky a poriadku a súčasne budú obsahovať možnosť dobrej prípravy na vojnu.

   Na zavádzanie zákonov negatívne reagoval Konfucius. Vraj tým štáty spejú k zániku, pretože opúšťajú tradičné normy chovania li, ktoré sú eticky dané a nemusia mať charakter zákona. Etika je tak vraj nahradená niečím silnejším, ale menej pružnejším, zákonom. Konfucius sa proste bál pozitívneho práva.

   Šen Tao stavia na prvé miesto kategóriu š´. Prekladá sa to ako autorita, moc. Právo porovnáva s váhami. Šen Pu-chej kládiol na prvé miesto šu, štátnické umenie. Významným predstaviteľom školy bol Šang Jang. Prvý spoznal, že štát Čchin dokáže jediný zjednotiť Čínu. Zaviedol mnohé reformy. Hovoril, že odvolávanie sa na starobylosť a autoritu starých zákonov nie je správne. Tak ako sa menia na svete podmienky, treba aplikovať nové zákony. Základ všetkého je zákonnosť /fa/. Nástrojom vlády má byť zákon a jeho pomocníkmi tresty a odmeny. Zaviedol aj drastické tresty a keď bol v príslušnom úrade, podľa zákona dal odrezať nos kráľovskému princovi. Zaviedol, že úradné procesy musia riadiť právnici. Konfuciánske cnosti prehlásil za parazitné. Učenci sa nehodia k správe štátu. Najviac si cenil poľnohospodárstvo, obchodníctvo malo zaniknúť.

   Starý legalizmus uznával v podstate tri veci- vláda sa má opierať o moc silného panovníka, panovník nutne musí ovládať štátnickú prax na úrovni umenia, vláda sa má opierať o zákony platné pre každého. Toto previedol do praxe Čchin Š Chuang Ti, zjednotiteľ Číny. No robil to nekompromisne a drasticky a legalizmus sa stal strašiakom intelektuálov.

   No ešte máme jedného významného predstaviteľa, je to Chan Fej-c´. Študoval u Sun-c´a a bol spolužiakom s Li S´om. Zlý Li S´ je zodpovedný za jeho samovraždu vo väzení. Autorita š´, umenie viesť štát šu a zákonnosť fa sa dopĺňajú. Nutná je úplne absolútna moc. Spojil legalizmus s určitými prvkami taoizmu. Sám panovník má nasledovať wu-wej, konanie nekonania. Má byť pred poddanými úplne skrytý, takmer o všetko sa starajú ministri, oni premýšľajú nad záležitosťami. On sám iba drží v rukách štátnu kasu a rozhoduje o odmenách a trestoch. Odmeny musia byť veľké a tresty takisto. Základ všetkého je samozrejme fa, zákon. Iba ak jestvuje úplne podrobný a presne zrozumiteľný, taxatívne napísaný zákonník, je možná dobrá správa štátu. Iné učenia ako legalizmus považuje a priori za zlé. V novej dobe sú samozrejme nové problémy, preto je dobrá originalita zákonov a netreba brať vôbec ohľad na precedens. Prirodzený pôvodný stav ľudskej spoločnosti pokladal za vek vzájomnej medziľudskej pomoci.

   Vie sa, že legalisti a taoisti mali hlavne v pozdejšej dobe dobré vzťahy, na rozdiel od konfucianizmu. Sám Chan Fej napísal komentár k Tao Te Ťingu. Zaviedol terminus technicus li ako sloveso robiť poriadok. Veci si nemôžu vzájomne prekážať, ale musia byť každá na svojom mieste. Malo to vplyv na ďalší vývoj taoizmu.

 

                                                                                                                                                     Konfucius

 Konfucius

 

      Konfucius ako cieľ filozofie vytyčoval, aby sa človek stal vznešeným mužom, ťun- c´. Je to človek najlepších mravných kvalít, ktorý úzkostlivo dbá o dodržovanie rituálnych predpisov li- napr. zákony o trúchlení pri úmrtí príbuzného alebo nadriadeného, obliekanie, držanie tela a podobne. Konfucius nič nenapísal a zachovali sa iba jeho rozhovory. Z tých rozhovorov sa niekedy zdá, že to bol pedant, punktičkár a suchár, ktorý s úctou jednal s nadriadenými, s patričným odstupom s podriadenými a všemožne dodržiaval rôzne pravidlá do najmenších detailov. Sám sa snažil žiť v súlade s vnútorným svedomím, žiť naplno podľa svojho etického uvedomenia. Nedokázal si ani predstaviť, ako je možné žiť bez vnútornej poctivosti. Za najväčšie šťastie považoval komunikáciu s priateľmi a možnosť usadiť sa tam, kde sú ľudia k sebe dobrí. On je zrejme autorom myšlienky, že filozof sa dostáva do kondície v sedemdesiatke. Hovorieval- keď som mal pätnásť, všetku svoju vôľu som sústredil na štúdium. V tridsiatke som už stál pevne /mal som pevné názory/, v štyridsiatke som nemal ďalšie pochybnosti. V päťdesiatke som spoznával vôľu nebies, v šesťdesiatke som dobre rozumel tomu čo som počul /rozoznával som dobre dobro a zlo/ a v sedemdesiatke môžem nasledovať žiadosti svojho srdca bez porušenia mravných zásad. Nejaké predstavy vrodených ideí mu boli cudzie, hovorieval že sme sa nenarodili s vedením. Snažil sa byť maximálne férový, napríklad chytal ryby s udicou ale nie so sieťou. Lukom strieľal na vtáky iba vtedy ak leteli, nie ak sedeli na zemi.

   Kchung- c´ nepodal žiadne systematické učenie. Ostáva aforistickým filozofom, prihovára sa svetu cez výroky ktoré sa zachovali. Základným pojmom je humánnosť- žen. Preklad nie je presný, prekladá sa ako humánnosť, ľudskosť, mať ľudské srdce, súľudstvo, účinná láska atď. Čínsky znak pre žen tvorí znak človeka a číslovka dva. Znamená to že ide o vzťah človeka a jeho blížneho. Podľa Konfucia je žen proste tá mravná dokonalosť ktorá je na najvyššom stupni. Žen zahrňuje spravodlivosť, statočnosť, poctivosť, úprimnosť, pravdivosť, vytrvalosť. Základná zásada žen je nerobiť nič čo nechcem aby iní robili mne, ďalej zásada že kto chce pomôcť sebe má robiť tak, že bude pomáhať druhým. Za všetkých okolností jednáme podľa princípu spravodlivosti- tak dodržiavame žen. Spravodlivosť je i, definuje ju Konfucius tak že človek čo robí robí bez ohľadu na prospech a koná tak z vnútorného presvedčenia. Človek koná podľa svojho presvedčenia aj vtedy ak vopred vie, že neprerazí, nebude mať úspech, jeho úsilie bez odozvy zapadne- ale urobí podľa svojho svedomia. Uvedomoval si, že vonkajšie okolnosti, tzv. mandát nebies môžu ľudské snaženie zmeniť a prekaziť. Jeho morálka mala mať sociálnopolitický dopad. Účelom zdokonaľovania človeka je slúžiť ľudstvu a štátu. Človek musí byť prospešný spoločnosti.

   Konfucius sa snaží o tzv. nápravu mien. Ide o to, aby každý ak má nejaké meno, v súlade s menom bola aj skutočnosť, aby sa starosta staral /nielen o seba!/, otec bol otcom, proste každý má plniť to, čomu zodpovedá jeho označenie. Myslí si, že ak na svojich miestach sedia schopní ľudia ktorí si vzorne plnia povinnosti, ak má každý ten prístup k funkcii čo má mať, potom bude všetko v najlepšom poriadku. Na prvom mieste úloh vlády je materiálne zabezpečenie prostých ľudí, na druhom mieste zabezpečenie ich vzdelania.

   Veľmi dôležité pre človeka je správne dodržiavanie li, obradov. V tej dobe ešte nebolo exaktne kodifikované právo a jediným sledovateľným javom bolo vykonávanie obradov a rituálov. Základom v spoločnosti je rodina, kde je zase základným citom úcta k rodičom. Rodinná láska je primárna. Pri úmrtí rodičov musel človek tri roky dodržiavať smútok: držať pôst, nesmel rýchlo chodiť, ak bol úradník nesmel vykonávať svoje zamestnanie a nesmel súložiť. Obrady sa musia vykonávať tak, ako keby duch mŕtveho bol priamo prítomný.

   Nezaoberal sa nijako ontológiou. No možno tvrdiť, že bol ateista ako vôbec stará čínska kultúra, ktorá bola ateistická. Za najvyšší ontologický princíp považoval Nebesá, oni môžu vstupovať do diania ale nie sú osobné a nie sú bohom. Cnosť je naučiteľná!

 

 

                                                                                                                                                  Sun

 Sun- c´

 

   Je to veľký čínsky filozof, možno ho pokladať aj za významného svetového filozofa. Jeho žiakom bol známy Li- S´, ktorý sa skôr negatívne preslávil za dynastie Čchin. Uznávali ho legalisti a v niektorých obdobiach aj konfucianisti. Bol totálny ateista, nemal rád mystiku, bol racionalista, nominalista a empirik. Z hľadiska sociálnej filozofie bol zástancom pevného poriadku. No materialistom nebol.

   Jeho základnou antropologickou tézou bolo, že človek je svojou podstatou zlý. U človeka nejestvujú žiadne vrodené dobré vlastnosti, ale iba vrodené žiadosti ako jesť, piť, sexovať, strach zo smrti, byť v bezpečí a podobne. V podstate sa jedná o anticipovanie Maslowovej pyramídy potrieb. Potom všetko, čo urobí dobre proste nemá v sebe ale to získal, lenže vlastnou vôľou a je to teda jeho vlastné dielo, ako to hovorí sám: získané človekom. Človek je síce od prírody zlý, ale chce byť dobrý. A to je potrebné hlavne preto, lebo väčšinou človek žije v spoločnosti a tam sa musí stať dobrým. No v spoločnosti sa nestáva dobrým svojou zásluhou, ale tým že pôsobí na neho spoločnosť. V spoločnosti človek jednoducho neobstojí sám a musí kooperovať. V prírode jestvuje akýsi boj každého proti každému v zmysle názorov Thomasa Hobbesa, ale to by sa nedalo žiť, jedine ak sa ľudia spoja, je možné prežiť. Vtedy je možné nielen púhe prežívanie, ale dokonca aj nadvláda človeka nad prírodou a nad vesmírom.

 

 

                                                                                                                                 Čchan budhizmus

 Čchan budhizmus

 

      Čchan budhizmus priniesol do Číny Bódhidharma. Do Číny ho poslal jeho učiteľ Pradžňadžhára. Do Číny došiel roku 475. Pôvodne pôsobil na juhu a potom prekonal rieku Jang c´ťiang a pôsobil na severe. Práve roku 496 bol postavený tam kde pôsobil Bódhidarma budhistický chrám Šao- Lin. Pôvodne nebol postavený pre Bódhidarmu ale pre iného majstra z Indie, ale vtedy keď tam bol Bódhidarma, aj keď tam nemal úlohu hlavného majstra. No určite s ním mal niečo spoločné. Legenda hovorí, že bol otrávený žiarlivým mníchom, zomrel a bol pochovaný. No potom ho mnísi stretli bosého v horách, na palici mal jednu sandálu a šiel naspäť do Indie. Otvorili hrob, no v ňom bola len druhá sandála. Nevieme na 100% či spisy prisudzované Bódhidarmovi sú skutočne jeho, ale archeologické vykopávky z 8. storočia n. l. našli spisy, ktoré mu to prisudzujú. Teda pravdepodobne áno. V Šao-Line začali cvičiť kung-fu, hovorí sa že autorom je Bódhidarma ale zatiaľ sa to nedokázalo.

   Bódhidarmov čchan je máhajánový, nie hínajánový budhizmus. Hlavný dôraz je na tzv. meči múdrosti, náhlom osvietení. Bódhidharma vraj sedel deväť rokov oproti múru v jaskyni a nevyšiel stadiaľ. Údajne si odrezal očné viečka, aby nemohol spať. Keď tak sedel, prišiel za ním Huiko /Chuej-kche/ a pýtal sa aby ukľudnil jeho dušu. No Bódhidharma neodpovedal. Aby Huiko zaujal pozornosť, odťal si ruku a doniesol ju Bódhidharmovi. No ten mu odpovedal: Nenos mi ruku, prines mi dušu. Huiko povedal- nemôžem ju nájsť. A v tej chvíli došiel k poznaniu- bol osvietený. On sa stal druhý patriarchom školy.Známy je aj piaty patriarcha školy- Tao- šin. Tao- šin sa preslávil ako zakladateľ zenového kláštora- mnísi sa živili poľnohospodárstvom, ale nie žobraním ako v Indii. Je známy tým, že keď šiel navštíviť známeho majstra čchanu Fa- žunga, napísal na skalu nápis Budha. A on vyskočil od prekvapenia, keď si mal sadnúť. Na to Tao- šin povedal, že ešte nie je osvietený, lebo človek sa nijako nelíši od Buddhu, iba treba svoju myseľ nechať slobodnú, aby bola sama sebou.

   Škola nebola známa až do dôb piateho patriarchu Chung- žena. Ten urobil čchan známejším. Spory začali za Šen- siou- a, ktorý bol reprezentant severnej vetvy, ale roku 734 prišiel z juhu pochádzajúci Šen- chuej, ktorý tvrdil že v skutočnosti bol patriarcha č. 6 Chuej neng, reprezentant južnej vetvy a autor tzv. Tribúnovej sútry. Spor sa riešil až na cisárskom dvore a skončil víťazstvom južnej vetvy. Odvtedy sa čchan triešti na viacero škôl. Už sa nedá hovoriť o jednotnom patriarchovi. Severná škola zrejme postupne zaniká, lebo o nej nie je nič počuť. Z jednej línie sa vyvinula slávna škola Lin-ťi /jap. Rinzai/. Táto priamo pokračovala v učení majstra Chuej neng-. Nebol to vzdelaný mních a nevedel písať. No keď šlo o to, kto sa stane patriarchom, mních Hongren napísal báseň- Telo je strom osvietenia, myseľ je podstavec zrkadla, udržuj obe v čistote, nedopusť aby sa na nich usadil prach. No Chuej neng nadiktoval: Ak je osvietenie, nie je tu strom, zrkadlo nemá podstavec. Ak v jadre nič nie je, kde by sa mohol usadiť prach?

   Známym čchanovým majstrom je Š´tchou Si- čchien. Vraj nebol ani sčítaný, ani nadpriemerne inteligentný, no mal pravé čchanové poznanie. Ďalej je známy majster Me-cu, ktorý v čchane uplatňoval metódy tvrdého jednania výchovy. Vyhrážky, bitky, kopanie, výkriky, toto považoval za prostriedky vyučovania. Jeho krédom bolo, že táto myseľ je Buddha. Znamená to, že osvietenie sa nelíši od cvičenia a cvičenie od každodenného života. Celý život je poľom Buddhovej skutočnosti. No nesmie sa tým myslieť, že osvietenie je každodenný život. Známy je aj majster Po- čang /jap. Hjakudžó/. Považoval za základné, aby mnísi boli nezávislí ohľadne živobytia. Hovorieval deň bez práce- deň bez jedla. Všetka skutočnosť, všetko kde práve sme je užitočné pre pochopenie. Či chodíme, ležíme, stojíme či sedíme, všetko je nepredstaviteľne užitočné. Veľmi známa je anekdota, keď sa pýtal mnícha. Leteli kačky a zmizli z dohľadu. Opýtal sa- kde sú teraz- a on odpovedal že odleteli. Po- čang sa nahneval a vykrúcal mníchovi nos, aby dospel k poznaniu. Zachovalo sa i meno Chaung- po. Jeho výchovná metóda boli kóany- hádanky, údery palicou, výkriky a facky.

 

 

                                                                                                                                                    Fa- ťia

Fa- ťia

 

      V preklade škola legalistov, vznikla v podmienkach obdobia obdobia bojujúcich štátov. Proste pomery feudálne roztrieštenej Číny si vyžadovali nastoliť určitý jednotný právny poriadok. Nič také v tej dobe nejestvovalo. Základná požiadavka stúpencov tejto filozofie bol právny štát. Čínski feudáli proti tomu striktne bojovali a legalisti boli často väznení, popravovaní, vraždení. Šlo proste o to, aby sa vládlo vo všetkom striktne podľa zákonov, a rovnosť pred zákonom by sa vzťahovala na všetkých. Zákony mali byť jasné a zreteľné, bez postranných kľučiek, a aj panovník mal byť nimi do veľkej miery viazaný, nemohol Predstaviteľ školy Kuang Čung vychádzal zo zlého prirodzeného stavu spoločnosti, proste pôvodne homo homini lupus. Treba zákona, ktoré by dbali na dodržovanie morálky a poriadku a súčasne budú obsahovať možnosť dobrej prípravy na vojnu.

   Na zavádzanie zákonov negatívne reagoval Konfucius. Vraj tým štáty spejú k zániku, pretože opúšťajú tradičné normy chovania li, ktoré sú eticky dané a nemusia mať charakter zákona. Etika je tak vraj nahradená niečím silnejším, ale menej pružnejším, zákonom. Konfucius sa proste bál pozitívneho práva.

   Šen Tao stavia na prvé miesto kategóriu š´. Prekladá sa to ako autorita, moc. Právo porovnáva s váhami. Šen Pu-chej kládiol na prvé miesto šu, štátnické umenie. Významným predstaviteľom školy bol Šang Jang. Prvý spoznal, že štát Čchin dokáže jediný zjednotiť Čínu. Zaviedol mnohé reformy. Hovoril, že odvolávanie sa na starobylosť a autoritu starých zákonov nie je správne. Tak ako sa menia na svete podmienky, treba aplikovať nové zákony. Základ všetkého je zákonnosť /fa/. Nástrojom vlády má byť zákon a jeho pomocníkmi tresty a odmeny. Zaviedol aj drastické tresty a keď bol v príslušnom úrade, podľa zákona dal odrezať nos kráľovskému princovi. Zaviedol, že úradné procesy musia riadiť právnici. Konfuciánske cnosti prehlásil za parazitné. Učenci sa nehodia k správe štátu. Najviac si cenil poľnohospodárstvo, obchodníctvo malo zaniknúť.

   Starý legalizmus uznával v podstate tri veci- vláda sa má opierať o moc silného panovníka, panovník nutne musí ovládať štátnickú prax na úrovni umenia, vláda sa má opierať o zákony platné pre každého. Toto previedol do praxe Čchin Š Chuang Ti, zjednotiteľ Číny. No robil to nekompromisne a drasticky a legalizmus sa stal strašiakom intelektuálov.

   No ešte máme jedného významného predstaviteľa, je to Chan Fej-c´. Študoval u Sun-c´a a bol spolužiakom s Li S´om. Zlý Li S´ je zodpovedný za jeho samovraždu vo väzení. Autorita š´, umenie viesť štát šu a zákonnosť fa sa dopĺňajú. Nutná je úplne absolútna moc. Spojil legalizmus s určitými prvkami taoizmu. Sám panovník má nasledovať wu-wej, konanie nekonania. Má byť pred poddanými úplne skrytý, takmer o všetko sa starajú ministri, oni premýšľajú nad záležitosťami. On sám iba drží v rukách štátnu kasu a rozhoduje o odmenách a trestoch. Odmeny musia byť veľké a tresty takisto. Základ všetkého je samozrejme fa, zákon. Iba ak jestvuje úplne podrobný a presne zrozumiteľný, taxatívne napísaný zákonník, je možná dobrá správa štátu. Iné učenia ako legalizmus považuje a priori za zlé. V novej dobe sú samozrejme nové problémy, preto je dobrá originalita zákonov a netreba brať vôbec ohľad na precedens. Prirodzený pôvodný stav ľudskej spoločnosti pokladal za vek vzájomnej medziľudskej pomoci.

   Vie sa, že legalisti a taoisti mali hlavne v pozdejšej dobe dobré vzťahy, na rozdiel od konfucianizmu. Sám Chan Fej napísal komentár k Tao Te Ťingu. Zaviedol terminus technicus li ako sloveso robiť poriadok. Veci si nemôžu vzájomne prekážať, ale musia byť každá na svojom mieste. Malo to vplyv na ďalší vývoj taoizmu.

 

 

                                                                                                                                                                  Mo

Mo- Ti

 

    Originálny čínsky filozof. Jeho filozofia nie je ani konfucianizmus, ani taoizmus, ani legalizmus. Tento smer nazývajú mohizmus. Uznával z gnozeologického hľadiska princíp verifikácie. Jadro Mo- Tiovej filozofie je v princípe všeobecnej lásky medzi ľuďmi bez rozdielu. Mo Ti hovorí aj o existencii boha, v Číne je to nezvyklé. Nebesá milujú všetkých ľudí a chcú, aby sa takisto všetci ľudia milovali. Všetky štáty sveta a aj všetci ľudia sú deti Nebies. Nebesia sú tu považované za osobného boha.

   Vzájomná láska je potrebná a nie je na to potrebné božstvo. Proste ak niekoho nenávidíme, je dosť pravdepodobné, že on takisto bude nenávidieť nás. Milovať sa je užitočné, lebo potom dostaneme lásku nazad. Vzájomná láska je proste užitočná pre jednotlivca a aj pre spoločnosť.

   No argument o užitočnosti nezapôsobí na každého, a tak Mo Ti uvádza aj teologický argument. Boh a duchovia proste trestajú nelásku. Je nutné veriť, že jestvuje boh a duchovia, inak by sa ľudia nebáli zlých skutkov. Je dobré robiť duchom obete, proste pozveme známych, je hostina a dobré jedlo, proste nejaká akcia a je dobre. Jemu v tej viere šlo hlavne o prospech ľudí, aby bolo dobre, aby ľudia mali oblečenie a bolo čo jesť. Treba sa dobre najesť, poctivo pracovať a po robote si dobre odpočinúť, o toto mu šlo.

   Bol veľkým pacifistom. Osobne intervenoval proti vojne a zabránil jej. Uznával iba spravodlivú obranu. Hovoril, že vo vojne sa za činy inak trestné dávajú odmeny a preto je najväčším zlom. Konfucianizmu vytýkal jeho ateizmus. Každý by mal pracovať a konfuciánske obrady sú veľmi nákladné a neopodstatnené, ožobračujú chudobných ľudí. Takisto je neopodstatnené trojročné trúchlenie za rodičmi, ak je umelé.

   Hovorí o modele vývoja a vzniku spoločnosti. Na začiatku žili ľudia ako divá zver. Bol to boj každého proti každému, ľudia sa bili kvôli názorom. Nakoniec si zvolili najcnostnejšieho muža za vodcu. Aby bolo blaho spoločnosti úplné, nikto už nesmel mať vlastný názor. Vlastné názory boli práve dôvodom boja každého proti každému. A stým treba skoncovať. Každý má poslúchať svojho nadriadeného. Na čele je vladár. Čo vladár povie, že je dobré, tak je dobré. On to proste vie. A čo uzná za zlé, je zlé. Každý kto počuje nejaký vlastný názor, musí to hlásiť vyššie. V celej zemi, v celej spoločnosti je prípustné jedno kritérium, tak bude blaho na zemi.

   Mohisti neskôr zostavili kánon, nazvaný Mo Ti podľa zakladateľa. Vždy v kánone je všetko presne logicky vyargumentované. Mohisti sa neskôr zaoberali dokonca aj formálnou logikou. Mohisti mali vplyv v štáte Sung, čo bol síce malý, ale známy a vplyvný čínsky štát v období bojujúcich štátov. Štát Sung bol potom známy svojím pacifizmom, už Mo Ti tam zabránil napadnutiu štátu.

   Mo Ti bol za blahobyt všetkých ľudí. Aby to bolo možné, nesmelo sa ničím plytvať. Plytvanie je druhé zlo po vojne. Odporúčal množenie obyvateľstva, o niečom takom ako Malthus nesníval /premnoženie planéty/. Základné kritérium je užitočnosť pre ľudstvo. Škola zanikla na konci čínskeho staroveku.

 

 

                                                                                                                                                         Taoizmus

                                              Taoizmus

 

   V taoizme hrá veľkú úlohu láska k prírode. Taoizmus ju berie ako prostú prírodu a vníma ju čisto naturalisticky. S tým súvisí láska k umeniu. Umenie je spolutvorba s prírodou. Príroda v nás s nami vytvára nové umelecké dielo. Skutočný taoistický umelec sa rozplynul v prírode, stal sa jedným z prírodou a takto je vnímaný ako svätec. Obyčajne je námetom taoistického umenia príroda. Láska k prírode vedie aj k záujmu o prírodu, preto je väčšina činskych prírodovedcov z okruhu taoizmu.

   Základné dielo taoizmu je Tao te ťing. Autorom je Lao-c´, ale to je prezývka, volal sa asi Lao- tan. Tá báseň je myšlienkovo dosť jednotná. Zrejme je pravdou, že ju napísal Lao-c´ a asi to bolo v VI. storočí p.n.l.. Text Tao te ťingu nie je jasný. Je písaný v starej čínštine a tá je od modernej veľmi vzdialená. Ťažko sa to prekladá do iných jazykov.

    Ústredný bod celej básne je kategória tao. Znamená to jednoducho cesta a je to termín známy v čínskej filozofii od počiatku. Tao znamená pohyb univerza, jeho dialektickú jednotu. Takéto je poňatie najvyššej ontologickej kategórie. Tao nie je niečo, ale musí byť pochopené ako pohyb. Tau dáva Lao c´ viacero adjektív- bezmenné, to čo sa nedá pomenovať, temné, skryté, neurčiteľné, večné, nebadateľné, neuchopiteľné, nepočuteľné, tvar beztvarého, najnižšie, nepatrné, najvzácnejšie, hmlisté a beztvaré, matné a bez chuti, zvrchované, matka živiteľka, bezpečné spočinutie tvorstva, povstalé pred nebesami etc., opisuje ho rôzne.

   Základným princípom taoizmu je jeho návratnosť. Tao sa neustále vracia k svojmu zdroju a tým je ono samo. Návratnosť je pohybom tao, zdá sa že pohyb tao je večný a má zdroj v sebe samom. Stredná miera, čo by bolo zastavenie napätia i pohybu by zastavila celý svet a znamenalo by to zánik univerza. Tao koná, realizuje sa a príroda tao užíva. No realizovaním sa sa tao nikdy nevyčerpá. Nehrozí mu energetická smrť ako fyzikálnemu univerzu. Tao te ťing uvádza pekné dialektické príklady- dobré a zlé- aký je medzi nimi rozdiel?; Akonáhle ľudia spoznajú to krásne, okamžite sa zjaví aj škaredé. Lao c´ovo tao je pojem na ktorý prišiel racionálnou intuíciou.

   Tao pôsobí vo svete, ale pritom nekoná. Je to wu-wej, konanie nekonania. Je to konanie, ktoré je v súlade s dianím a s procesom tao. To nieje násilné presadzovanie nič nerobenia, ako to pozdejšie pochopili niektorí. Veď vedľa môže byť niekto komu treba pomôcť a je prirodzené pomôcť mu. Brzdenie procesu tao, snaha obrátiť dianie podľa vlastného priania, to je konanie proti tao. Má to veľký význam v pozdejšej čínskej politológii. Zvláštnu pozornosť venuje Lao-c´ násiliu. Je vždy zavrhnutia hodné. Štát je organizované násilie a je proti tao, je to dosť veľká prekážka cesty tao. Cnosti ako také sú iba v štáte. Samotné cnosti by nemali význam, pokiaľ by nejestvovala všeobecná skazenosť. Všetky cnosti- to už nie je prirodzené wu-wej, ale iba snaha o niečo, no v konečnom dôsledku to iba podopiera morálne zdevastovanú spoločnosť v podobe štátu. Jeho ideál spoločnosti je veľmi konzervatívny. Treba zrušiť všetky technické a kultúrne vymoženosti, nech ostane všetko ako v dávnoveku, nech nejestvujú zbrane ani železné nástroje a ani spoločenská organizácia, ale iba obce ktoré sa budú starať o vlastnú obživu, a nech ľuďom ani nenapadne ísť sa pozrieť z jednej obce do druhej. To je prirodzený a správny stav spoločnosti. Najväčším úpadkom je formalizmus a obrady, to je už úplne proti tao. Mudrc má hľadať správnu a včasnú umiernenosť, má ustupovať, pretože poddajnosť je väčšia sila než tvrdosť. Múdry sa neusiluje o silu a slávu, o veľkosť, moc a vyznamenanie ale ide mu o pravý opak. Najvyššia životná múdrosť je, že slabé premôže vždy silné. To čo je pri moci je odsúdené na zánik a ako sa objaví niečo krehké a bezbranné, to ho po čase porazí.

   Pre taoistického mudrca je svet prostá danosť. Nehľadá čo je ontologicky za ním. Taoizmus hľadá zákony sveta a nie skutočnosť za týmto svetom. Všetko má svoje te. Je to sila, je to odraz všeobecného tao, stav tao v konkrétnom príklade. Nie je to cnosť!

 

 

                                                                                                                                                   Čuang- c´

 Čuang- c´

 

      Na začiatku bolo nebytie. Nemalo ani bytie ani mená. Potom povstalo jedno, malo jednosť, ale nie fyzikálnu formu. Ak veci získávajú fyzikálnu formu, voláme ich te. Ak fyzická forma udržuje ducha, je to prirodzenosť.

  Takto sa pokúša Čuang- c´ vystihnúť tao. Tao má viesť k osobnej dokonalosti. Uvádza aj kategóriu nebytia. Tu je rozdiel oproti tomu ako to berie Lao- c´. V Tao-te ťingu je tao myslené nesubstančne, tu áno, tao sa vykladá v kontexte priamo substančnom. Všetko sa transformuje a nič nezaniká. Po smrti nezanikne nič, ale človek už prestáva jestvovať, kvôli dezintegrácii, premení sa na iné látky. Keďže všetko sa transformuje na niečo iné, smrť prestáva byť desivou. Čuang- c´sa na smrť nedíva vôbec pesimisticky, hovorí o dialektickej jednote života a smrti.

   Najdôležitejšou stránkou učenia je u neho práve dialektika. „Nejestvuje nič, čo by nebolo ono, nejestvuje nič, čo by nebolo toto. Veci nevedia, že sú ono z hľadiska iných vecí, vedia len to čo sami vedia. Ono je vytvárané týmto a toto má tiež svoju príčinu ono. Je to učenie o vzájomnom vytváraní. Keď existuje život, je smrť a naopak. Keď je možnosť, je nemožnosť- a naopak. Ak existuje správne, existuje chybné. Toto aj ono má svoju formu správneho aj chybného. Je rozdiel medzi týmto a oným, alebo tento rozdiel nie je?“

   Toto je pomaly vedené až k téze o identite protikladov, čo zatiaľ samostatne vyslovil iba Lenin. Dominantná je u neho téma relatívnosti všetkého. Nie je možné rozhodnúť, či som Čang- c´, ktorému sa zdá, že je motýľ, alebo som motýľ, ktorému sa zdá, že som Čuang-c´. Všetky kategórie sa premieňajú na svoj protiklad. Preto sa múdry človek zdržiava zasahovania do akýchkoľvek sporov a dianí. Najväčšia užitočnosť je neužitočnosť. Vo fingovanom rozhovore Konfucia so žiakom žiak oznamuje, ako postupne zabúda všetko čo sa naučil, až nakoniec zabúda na seba. „Sedel som, odložil svoje telo, zbavil sa myslenia, oddelil sa od tela i od vedomia až nakoniec som sa stal jedným s veľkou všeobecnosťou tao.

  Toto je skutočný postoj mystického zážitku. Chýba tu emociálna upätosť. Nie je to totiž náboženstvo. Toto mystické poznanie je úplne v súlade so zapojením sa do úplne normálneho života.

   Je to dôsledne individualistická filozofia, no nie egocentrická. Stred tao je všade, všetko má rovnakú individuálnu hodnotu. K individuálnemu šťastiu sa dá dostať cez rozvíjanie a uspokojovanie individuálnych potrieb. Spočinutie v tao vedie k poznaniu, že ja sám som tao, nebesia a zem povstali súčasne so mnou. Všetko čo je na svete, aj kopa smetí, aj kopa briliantov, aj kopa filozofických kníh je úplne rovnaké, lebo je to všetko tao. Právo na individualitu je takto dané ontologicky.

   Čuang- c´ kritizuje štát vôbec. Žiadna vláda nie je potrebná, každá vláda je zlá, jediná dobrá vláda je žiadna vláda. Ak sú lupiči a vrahovia trestaní, prečo? Ak je všetko rovnaké, čím sú potom ich hriechy? Najlepšia je pôvodná, prirodzená spoločnosť bez štátu, vlády, odmien a trestov. Človek má mať možnosť rozvíjať sa podľa vlastnej, individuálnej prirodzenosti. Je tu averzia voči akejkoľvek uniformite a normám pre každého. Ideálom je človek, ktorý má jasný náhľad na prirodzenosť tao. K životu netreba nič pridávať. Tao mu dá jeho podobu, nebesia svoj tvar. Treba žiť pasívne, najlepšie je nemať žiadne city a pocity. Táto filozofia môže vyhovovať plytkým individualitám. Nie je to veľmi dôležité, ako sa čo deje a všetko je niekedy iba uhol pohľadu, ako hovorí príbeh o opiciach. Chovateľ povedal opiciam: dostanete tri orechy ráno a štyri večer. Opice sa veľmi hnevali. Potom im povedal- dostanete štyri orechy ráno a tri večer- a opice boli spokojné.

 

                                                                                                                                                     I-ťing

I-ťing

 

   Jin-jangová tradícia je v Číne veľmi stará. Jin a jang sú dva protikladné princípy. Podľa najstarších komentárov znamenajú tieto pojmy jang slnečný svit a jin tieň, prípadne severnú a južnú stranu kopca. Tieto protiklady sú zároveň v jednote, povedané pojmami európskej filozofie, jedná sa o dialektickú jednotu. Jang a jin nejestvujú oddelene, ale vždy spolu.

   Konfuciánci niekedy na konci obdobia bojujúcich štátov napísali tzv. Desať krídiel Knihy premien. No samotné jadro Knihy premien, I-ťing má omnoho staršie korene. Stará čínska tradícia hovorí o štyroch autoroch I-ťingu, Fu Hi, kráľ Ven, vojvoda z Čou /vlastný zakladatelia dynastie Čou, otec a syn/ a Kchung- c´ (Konfucius), posledný však pôvodné jadro knihy určite nenapísal, mal by byť len významným autorom dodatkov. Pokiaľ je ako autor označený Fu Hi, znamená to, že je táto kniha v pôvodnom rozsahu veľmi stará, je to totiž legendárna postava čínskej mytológie, ktorému sa prisudzuje, že vynašiel prvé jednoduché činnosti ako napr. rybolov. Už počas dynastie Šang, t.j. druhej čínskej dynastie sa veštilo na korytnačom pancieri, zaujímavým spôsobom. Buď tento pancier opaľovali na ohni, alebo doň vrážali horúci klinec. Praskliny neboli pravidelné, obyčajne boli dlhšie a kratšie v tvare malej čiarky. Zrejme za dynastie Čou sa v prasklinách podarilo nájsť systém klasifikácie. Takto sa skladali to trigramov a neskôr do hexagramov. Vzniklo tým 64 kombinácií- hexagramov, ktoré sa dajú ďalej rozvíjať do 4096 variantov. To už dávalo určité možnosti pre veštby. Práve výklad týchto hexagramov je samotným obsahom Knihy premien.

   Samotné hexagramy ako pôvodná vrstva knihy nemajú veľký filozofický význam. Filozoficky zaujímavé sú niektoré dodatky, tzv. Desať krídel. V samotných hexagramoch sa vyjadruje neustály proces, 63. hexagram je označený ako dovŕšenosť, 64. ako nedovŕšenosť.

   Práve dodatky k I-ťingu spôsobili, že čínski učenci túto knihu neustále študovali a vracali sa ku nej. V dodatkoch sa význam celej knihy interpretuje tým spôsobom, že je to vlastne model samotného vývoja sveta a nie veštecká kniha. Vlastné množstvo komponentov má ten význam, že každá vec má svoje tao. Veľký počet kombinácií ukazuje, že počet tao je síce konečný ale mimoriadne variabilný. Potom je možné i to, že charakteristicky ženská entita môže mať prevažne mužské vlastnosti a naopak. Samotné dodatky vypracovali aj číselnú mystiku, obdobne ako Pytagoras, Platón, kabala.

   Kniha obsahuje osem základných znakov, ktoré zodpovedajú otcovi a matke, trom synom a trom dcéram. Tieto základné znaky predstavujú nie samotné veci vo svete, ale symbolizujú ich premeny. Sú označené aj ako plodiace, rodiace, vznetlivé, bezodné, kľudné, mierne, ľpejúce a jasné. V synoch vidíme aktívny živel a v dcérach pasívny. U synov je pohyb interpretovaný ako počiatok pohybu, nebezpečie pohybu, pokoj a dokončenie pohybu, u dcér ako nežné prenikanie, jasnosť, prispôsobenie a veselý kľud.

   V dodatkoch sa často namiesto Tao objavuje Veľké najzažšie. Samotný svet chápu dodatky ako pohybujúci sa systém, práve ním by malo byť inšpirované naše konanie, morálka. No nie je správne predstavovať si učenie dodatkov I-ťingu ako nejaký bohapustý eklekticizmus. Kým o málo pozdejšie jestvujú systémy ktoré spájajú Tao so starým učením o piatich živloch /voda, zem, kov, drevo, oheň/, v dodatkoch nič také nenájdeme. Vplyv konfucianizmu je však evidentný. Samotný Kchung-c´, ktorý sa knihou veľmi zaoberal. Vraj práve on je pôvodcom časti dodatkov Tuan Dšuan (Komentár k rozhodnutiam). V tomto zmysle je uvádzaný ako autor knihy, vlastné pôvodné jadro však celkom isto nenapísal. Komentárov ku knihe a aj literatúry, ktorá sa ňou zaoberala bolo v čínskom staroveku hodne, a to mimo Desať krídel. Knihu spropagovali a značne rozšírili najmä učenci Bu Šang a Vang Bi.

 

 

                                                                                                                                                           Mo-Ti

 Mo- Ti

 

    Originálny čínsky filozof. Jeho filozofia nie je ani konfucianizmus, ani taoizmus, ani legalizmus. Tento smer nazývajú mohizmus. Uznával z gnozeologického hľadiska princíp verifikácie. Jadro Mo- Tiovej filozofie je v princípe všeobecnej lásky medzi ľuďmi bez rozdielu. Mo Ti hovorí aj o existencii boha, v Číne je to nezvyklé. Nebesá milujú všetkých ľudí a chcú, aby sa takisto všetci ľudia milovali. Všetky štáty sveta a aj všetci ľudia sú deti Nebies. Nebesia sú tu považované za osobného boha.

   Vzájomná láska je potrebná a nie je na to potrebné božstvo. Proste ak niekoho nenávidíme, je dosť pravdepodobné, že on takisto bude nenávidieť nás. Milovať sa je užitočné, lebo potom dostaneme lásku nazad. Vzájomná láska je proste užitočná pre jednotlivca a aj pre spoločnosť.

   No argument o užitočnosti nezapôsobí na každého, a tak Mo Ti uvádza aj teologický argument. Boh a duchovia proste trestajú nelásku. Je nutné veriť, že jestvuje boh a duchovia, inak by sa ľudia nebáli zlých skutkov. Je dobré robiť duchom obete, proste pozveme známych, je hostina a dobré jedlo, proste nejaká akcia a je dobre. Jemu v tej viere šlo hlavne o prospech ľudí, aby bolo dobre, aby ľudia mali oblečenie a bolo čo jesť. Treba sa dobre najesť, poctivo pracovať a po robote si dobre odpočinúť, o toto mu šlo.

   Bol veľkým pacifistom. Osobne intervenoval proti vojne a zabránil jej. Uznával iba spravodlivú obranu. Hovoril, že vo vojne sa za činy inak trestné dávajú odmeny a preto je najväčším zlom. Konfucianizmu vytýkal jeho ateizmus. Každý by mal pracovať a konfuciánske obrady sú veľmi nákladné a neopodstatnené, ožobračujú chudobných ľudí. Takisto je neopodstatnené trojročné trúchlenie za rodičmi, ak je umelé.

   Hovorí o modele vývoja a vzniku spoločnosti. Na začiatku žili ľudia ako divá zver. Bol to boj každého proti každému, ľudia sa bili kvôli názorom. Nakoniec si zvolili najcnostnejšieho muža za vodcu. Aby bolo blaho spoločnosti úplné, nikto už nesmel mať vlastný názor. Vlastné názory boli práve dôvodom boja každého proti každému. A stým treba skoncovať. Každý má poslúchať svojho nadriadeného. Na čele je vladár. Čo vladár povie, že je dobré, tak je dobré. On to proste vie. A čo uzná za zlé, je zlé. Každý kto počuje nejaký vlastný názor, musí to hlásiť vyššie. V celej zemi, v celej spoločnosti je prípustné jedno kritérium, tak bude blaho na zemi.

   Mohisti neskôr zostavili kánon, nazvaný Mo Ti podľa zakladateľa. Vždy v kánone je všetko presne logicky vyargumentované. Mohisti sa neskôr zaoberali dokonca aj formálnou logikou. Mohisti mali vplyv v štáte Sung, čo bol síce malý, ale známy a vplyvný čínsky štát v období bojujúcich štátov. Štát Sung bol potom známy svojím pacifizmom, už Mo Ti tam zabránil napadnutiu štátu.

   Mo Ti bol za blahobyt všetkých ľudí. Aby to bolo možné, nesmelo sa ničím plytvať. Plytvanie je druhé zlo po vojne. Odporúčal množenie obyvateľstva, o niečom takom ako Malthus nesníval /premnoženie planéty/. Základné kritérium je užitočnosť pre ľudstvo. Škola zanikla na konci čínskeho staroveku.

 

                                                                                                                                                             Zen

Zen- budhizmus

 

   Zen sa po čínskym názvom čchan (pôvodne sanskrtsky dhjána) dostáva do Japonska z Číny. Hlavným zakladateľom učenia v Japonsku, ktorý ho vlastne prepravil do Číny boli Dógen Kigen /1200- 1253/ a Eisai /1141- 1215/. On sám ho študoval v Číne. Ako je známe, ešte v Číne sa čchanové školy rozdelili na dve podskupiny, školu lin-ťi a chao- tungská škola. To bolo po 6. storočí, keď bol spor o čchanového patriarchu. Tieto dve školy sa do Japonska dostali ako školy Rinzai a Sótó. Myšlienky školy Rinzai doniesol do Japonska Eisai a Sótó Dógen Kigen. Hoci uznávaní sú obaja, zdá sa že veľký vplyv mali hlavne myšlienky Dógena Kigena. Učenie školy rinzai a spájanie zenu a bojového umenia si osvojili predovšetkým samuraji, nie nadarmo sa hovorilo: cesta zenu- cesta meča.

   Samotné učenie zenu nie je samo o sebe zložité a v podstate sa nijako nelíši od čínskeho čchanu. Ide v podstate o to, že všetko je prázdne, je to iba zdanie. Netreba na ničom lipnúť, nejde ani tak o nejaké dobročinné akcie, ako o pochopenie prázdnoty vlastností všetkého. Všetko je iba zdanlivé. Ak človek správne otvorí myseľ a prestane sa sústrediť na seba a vôbec vnímať to zdanlivé okolie, potom až príde na prázdnotu všetkého. A to je stav, keď už naozaj nebude lipnúť na ničom. V podstate mu bude ukradnuté mnoho vecí, veď aj ktorýsi zenový majster proste povedal, slovo ktoré nerád počujem je Buddha. Človek sa nemá o to nejako vedome snažiť a potom príde to vlastné poznanie.

   Samotné školy chcú dosiahnuť osvietenie, čiže spoznanie prázdnoty všetkého, ale to nie je vôbec jednoduché. Škola Sótó zastáva názor, že najbližšie k prebudeniu dostane človeka štúdium budhistických sútier a meditácia. To je jeden spôsob. Škola Rinzai si myslí niečo iné, najlepším spôsobom, ako dôjsť k osvieteniu je riešenie kóanov a metóda tvrdého jednania. Práve tak sa dosiahne rýchle osvietenie. Prebudenie nejde pomaly, ale príde kľúčová chvíľa a stane sa to. Preberme si jednotlivé spôsoby.

   Známymi budhistickými spismi, ktoré sa čítajú v zenovom učení sú najmä Sútra srdce a Diamantová sútra. No sú to aj iné texty ako rozpravy rôznych zenových majstrov. Tieto majú poúčať o ničotnej povahe vecí. Zenová meditácia sa nazýva zazen. Sedí sa v nej v zenovej polohe a medituje sa. Jestvujú rôzne polohy, známa je lotosová. Pri meditácii je základ sústrediť sa na dýchanie. Počítanie dýchania má mať také účinky, že sa vzdialime od myšlienok a takto by sme mali nazrieť do jednotnosti a aj prázdnoty všetkého.

   Rýchle osvietenie prichádza inak. Majú tomu poslúžiť kóany, hádanky bez riešení, proste neriešiteľné problémy, ktoré majú ukázať absurditu sveta. Okrem kóanov najmä škola Rinzai používa metódy tvrdého jednania, pri náznaku nepochopenia zenového učenia majster na žiakov kričí, bije ich mucholapkou alebo budzogáňom, vykrúca im nos, zachoval sa aj príbeh ako majster odrezal žiakovi prst a až tak došiel žiak k osvieteniu /napokon Huiko si sám odrezal ruku a zakladateľ čchanu Bódhidarma to aj tak pokladal za zbytočné- na prosbu ukľudni moju dušu odpovedal- Nenos mi ruku ale dones dušu/.

   Samotní známi zenoví majstri okrem zakladateľov japonského zenu boli najmä: Koun Edžó, Menzan Zuiho, Basó, Rjókan a v 20. storočí predovšetkým prof. Suzuki.

   Samotný zen ako filozofia sa presúva aj na iné úrovne mimo vlastnej filozofie, do umenia, architektúry, návrhov nábytku, dokonca do gastronómie. Tu ide hlavne o strohosť a sústredenosť, to je hlavná črta zenu pri aplikácii do praktických disciplín.