Zážitok, ktorý mi zmenil život
Všetko to začalo druhého septembra. Mala som nastúpiť do novej školy, no nejako som sa na to nevedela tešiť. Vedela som, že mi budú chýbať starí spolužiaci, ktorých som mala veľmi rada. Keď som o deviatej ráno vstupovala do kostola, nevedela som potlačiť strach a pocit, že ja medzi týchto ľudí nepatrím.
Nadišiel druhý deň a ja som musela čeliť svojim novým spolužiakom a učiteľom. Nevedela som, čo si mám o kom myslieť. A takisto som nevedela, čo si oni myslia o mne. „Možno ma tu nechcú, prišla som predsa až do štvrtého ročníka,“ pomyslela som si.
Ako dni ubiehali, spoznala som všetkých spolužiakov a učiteľov. Všetci boli milí, láskaví a ochotní. Bola som veľmi prekvapená. Milo. Čakala som, že ma budú brať ako „tú novú“ a nebudú sa so mnou chcieť baviť. Avšak všetko bolo inak. Stala som sa súčasťou kolektívu a všetci ma brali normálne. Správanie, s akým som sa stretla, bolo úplne iné, aké som poznala. Každý každému pomáhal, nikto nemal potrebu intrigovať a ohovárať.
Spoločne s mojimi novými spolužiakmi sme si pripravili prekrásnu stužkovú a dozvuky, kde sme sa výborne zabavili.
Prostredie, do ktorého som sa dostala, bolo iné, aké som poznala, no postupne som začala byť iná aj ja. Naučila som sa na ľudí pozerať inak, všímať si to, akí naozaj sú a hľadať v nich to dobré. Taktiež som prišla na to, že čestnosť, úprimnosť a láska sú prvoradé. Zrazu som začala byť úprimnejšia a láskavejšia a okúsila som pocit, ktorý som predtým nepoznala. Bolo to hriatie pri srdci, keď som videla, že človek, ktorému som pomohla, je naozaj šťastný. Začala som si ľudí okolo seba vážiť, rešpektovať a chápať. Dokážem sa tešiť aj z maličkostí a to mi spôsobuje radosť. Radosť, ktorá je úprimná a nefalšovaná.
Sedem mesiacov na cirkevnej škole ma naučilo oveľa viac ako dvanásť rokov na štátnej škole. To je vec, ktorá zmenila môj život, a ja som za ňu naozaj veľmi vďačná. Pomáha mi byť človekom, akým by som naozaj chcela byť.
Dominika Imrichová
